Túto nedeľu slávime slávnosť Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska. Už minulý rok som si povedal, že symbolických sedem Máriiných bolestí je príliš veľa na jedno uvažovanie. (aj keď sa môže stať, že nás niekedy bolí vecí viac…). A tak som sa rozhodol, že počas siedmich rokov sa budem každý rok venovať zamysleniu nad jednou z nich.
Toto je rok č. 2 a bolesť, ktorá nesie názov: útek do Egypta, únik pred zničením.
Dnešný sviatok čítame z Lukášovho evanjelia popis stretnutia staručkého Simeona s Jozefom a Máriou v Jeruzalemskom chráme. Zaznieva tam prorocká predpoveď, ktorá sa týka aj každého z nás: Keď naše srdce prenikne bolesť, vtedy vyjde najavo aj zmýšľanie, ktoré v ňom máme ukryté. Ako veľa pravdy je v tejto vete. Ostatne, vypočujte si ju v celom aj keď krátkom kontexte:
Ježišov otec a matka divili sa tomu, čo sa o ňom hovorilo. Simeon ich požehnal a Márii, jeho matke, povedal: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, – a tvoju vlastnú dušu prenikne meč –, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“
Aká by bola dnešná moderná podoba tohto proroctva, ktoré hovorí, že bolesť ťa môže posunúť vpred alebo aj zlomiť? Ak vás napadá to čo mňa, tak by to mohlo byť toto: čo ťa nezabije, to ťa posilní. Pozrime sa teda spolu, čo priniesla Márii aj celej svätej rodine skúsenosť bolesti z emigrácie do cudzej krajiny. Ako k tomu prišlo?
Jozef bol obyčajný muž, tesár, ktorý živil rodinu. Súčasníci mu dali titul spravodlivý muž. (niečo ako osobnosť roka, alebo fotka na prvej stránke svetoznámeho časopisu?) Zobral si za manželku dievčinu Máriu, ktorú ľúbil. Hoci čakala dieťa a to nie s ním. Mával sny, v ktorých Boh k nemu hovoril. A vždy to významne a pozitívne ovplyvnilo jeho život. Boh cez sny s ním komunikoval, vysvetľoval alebo viedol či varoval. V Matúšovom evanjeliu, v 2. kapitole môžeme čítať o tom momente, ako sa mu po narodení Ježiša vo sne zjavil anjel a povedal: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa a jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil.“ On vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta.“
Aká je to bolesť z nečakaného nebezpečenstva, ktoré sa objaví náhle? Človek je ohrozený a niet iného východiska iba sa zobrať a odísť. Rolu „krutého Herodesa“ môže zohrať ktokoľvek alebo čokoľvek. Všetci poznáme, ako to bolí: opúšťať svoje istoty a vydávať sa do neznáma. Zanechať za sebou veci, ktoré sa nám stali samozrejmými a keď ich nemáme ako zobrať so sebou, hneď sa stanú nesmierne vzácnymi. Vydať sa častokrát na cestu, na ktorú by sme sa z vlastného rozhodnutia nikdy neodvážili. Aj pre Máriu bolo bolestné opustiť rodnú krajinu, odísť do cudziny, učiť sa cudziu reč, zvykať si na novú kultúru, nadväzovať nové známosti, hľadať si novú prácu, nové bývanie. To všetko boli otázniky, na ktoré nikto vopred nepoznal odpovede. Ale pre svoju bezpečnosť a bezpečnosť svojej rodiny to Mária spolu s Jozefom boli ochotní podstúpiť.
Čo alebo kto je tým mojím / tvojím Herodesom? Pred čím potrebujeme ujsť, lebo si uvedomujeme, že žiť ďalej s tým ako to je, bude znamenať naše sebazničenie? Kedy je útek jediným riešením, aby sme sa nestali niekým, kým si neprajeme byť? Čo ničí naše zdravie, našu chuť do života, našu vieru v Boha a robí nás nahnevanými ušomranými ľuďmi?
O tomto sa oplatí premýšľať. A tiež priznať, že útek je jedným z riešení, ktoré treba vedieť používať. Keď sme čoraz viac zavaľovaní prácou, alebo zápasíme s nejakou závislosťou, či s vplyvom niekoho, koho etické či nemorálne princípy nás nútia robiť kompromisy v našich hodnotách. Áno, sú ľudia, ktorí nás môžu zničiť, ak neunikneme z ich prítomnosti. Ľudské príbehy sú plné verbálneho, fyzického či sexuálneho zneužívania. Asi najťažšie sa ale uniká pred sebou samým. Pred tou časťou nášho srdca, ktoré nám stále vyčíta niečo z minulosti, z našich chýb či omylov alebo aj hriechov. Na to je veľakrát potrebný duchovný priestor v nás či okolo nás. Je dobré, keď máme čas poradiť sa s múdrymi ľuďmi, keď môžeme svoje rozhodnutie pripraviť. Je iné, keď je situácia tak urgentná, že na to nie je čas. Tak myslím, že to bolo aj v prípade Márie a Jozefa. Sen a v ňom varovanie, balenie sa a odchod pravdepodobne ešte tej noci, pred tým ako sa ľudia v dedine prebudia. Ľudia, ktorí by sa stali zbytočnými svedkami ich odchodu.
Určite sú situácie, kedy by útek bol zbabelosťou. Keď treba zostať za každú cenu, obetovať sa, zápasiť. O našej západnej kultúre sa napríklad hovorí, že utekáme príliš ľahko, lebo sa bojíme bolesti. Takýto pohľad spomína vo svojej knihe rehoľná sestra Joyce Rupp, Američanka, ktorá vyštudovala psychológiu, prednášala po celom svete a z jej knihy, ktorú som si kúpil v Indii som čerpal aj myšlienky na dnešné premýšľanie.
Jedna vec je utiecť pred naším Herodesom, druhá je prijať dôsledky, ktoré to prináša, napr.: v neznámom prostredí do ktorého sme prišli sme oveľa viac zraniteľní, osamotení, nemáme svoje pohodlie, na ktoré sme boli zvyknutí. Ale zároveň je to výzva čo urobí nejaký čas „v cudzej krajine“ s našou vnútornou slobodou. Môže ju posilniť, urobiť autentickou.
Koľko som toho napísal o jednom type bolesti…
Modlím sa za všetky naše bolesti z rozhodovania kedy utiecť a kedy zostať; za všetky bolesti z pobytu v neistote, cudzom prostredí; za bolesti zo zanechania toho, čo nemôžeme brať so sebou. A pripomínam, že Panna Mária, patrónka nás Slovákov, prežila tiež niečo podobné. Je v tom spolu s nami. Boh jej dal dary, ktoré potrebovala na útek. Som si istý, že Otec, Boh, ich dá aj každému z nás. Prajem peknú oslavu.
Dominik Markoš, farár v Sklabinej
