Ježiš v dnešnom evanjeliu na 21. nedeľu hovorí o jednom veľkom riziku, ktoré sa týka jeho ponuky spásy pre človeka. Je to riziko byť vyhodený z Božieho kráľovstva von. Vypočujme si jeho slová, ktoré sa čítajú v rímskokatolíckych kostoloch na sv. omšiach tak, ako ich nájdeme v Lukášovom evanjeliu v 13. kapitole:
Cestou do Jeruzalema Ježiš prechádzal mestami a dedinami a učil. Ktosi sa ho spýtal: „Pane, je málo tých, čo budú spasení?“ On im povedal: „Usilujte sa vojsť tesnou bránou, lebo hovorím vám: Mnohí sa budú pokúšať vojsť, a nebudú môcť. Keď hospodár vstane a zatvorí dvere a vy zostanete vonku, začnete klopať na dvere a volať: „Pane, otvor nám!“ A on vám povie: „Ja neviem, odkiaľ ste!“ Vtedy začnete hovoriť: „Jedli sme s tebou a pili, na našich uliciach si učil.“ Ale on vám povie: „Ja neviem, odkiaľ ste; odíďte odo mňa všetci, čo páchate neprávosť!“ Tam bude plač a škrípanie zubami, až uvidíte, že Abrahám, Izák, Jakub a všetci proroci sú v Božom kráľovstve, a vy ste vyhodení von. A prídu od východu i západu, od severu i od juhu a budú stolovať v Božom kráľovstve. A tak sú poslední, ktorí budú prvými, a sú prví, ktorí budú poslednými.“
Zaujímavá je otázka neznámeho Ježišovho poslucháča, ktorý pozoroval, čo Ježiš rozprával a ako konal. A potom sa ho opýtal, či je málo tých, ktorí budú spasení. Dnes mám veľakrát zo stretnutí aj s veriacimi ľuďmi dojem, akoby naša spása bola hotová vec. Niet čo riešiť. Netreba sa tým zaťažovať ani zaoberať. Je to vybavené. Nič nám predsa nehrozí. Z toho, ako mnohí prezentujú Ježiša by pre mňa vyplývalo presvedčenie, že musí byť veľa tých, ktorí budú spasení. Alebo najlepšie, povzbudení kultúrou „happy endov“ možno by sme sa radi spoliehali na to, že budú spasení všetci.
Rozumejte ma dobre, nijako sa nechcem hrať na niekoho, kto by chcel určovať to, kto má byť spasený a kto nie, alebo koľko má byť tých spasených. Len sa trochu zamýšľam nad tým rizikom, ktoré Ježiš vo svojej ponuke spásy spomína. Pokúšam sa uvedomiť si jeho veľkosť. Všimnime si, ako sa obraňovali ľudia, ktorých Ježiš spomína ako tých, čo zostali vonku, ktorým nebolo dovolené vstúpiť tesnou bránou. Keď sa dožadovali vstupu, hovorili, že s Ježišom jedli a pili, že na ich uliciach učil. A to sa mi nezdá ako maličkosť môcť povedať, že som s Ježišom sedel za jedným stolom. A hoci to mnohí robíme napr. vtedy, keď sme na sv. omši, alebo mnohokrát aj vtedy, keď pozývame Ježiša k nášmu ľudskému stolovaniu, uvedomujem si, že to nemusí stačiť. Ten, ktorý povedal tým von vyhodeným neviem odkiaľ ste, vedel, že sú to tí, ktorí páchajú neprávosť.
Aj dnes možno mnohým ľuďom stačí, že sú pokrstení, že majú všetko(sv. prijímanie, birmovku aj sobáš v kostole). Že sa už do neba nejako len musia dostať. Hoci aj minulú nedeľu nám Boh pripomenul, že do neba sa nedá vystúpiť vlastnými silami. Do neba sa potrebujeme nechať zobrať Bohom. Uvedomujem si aj to, že spoliehanie sa na to, že ja sa do neba nejako dostanem, zabíja v nás úsilie hľadať a pýtať sa, čo máme robiť, aby sme mohli vojsť tesnou bránou.
Azda aj preto Ježiš v Matúšovom evanjeliu 25. kapitole hovorí o tom, ako budeme raz všetci prekvapení z toho, kto v nebi bude ale aj z toho, kto nebude. A pre nás veriacich podotýkam, že tam nespomína, že by v nebi boli akosi samozrejme katolícki kresťania, či iní kresťania, a mimo neba nekresťania. Spomína tých, ktorí ho nasýtili v hladnom, napojili v smädnom, navštívili v chorom, prijali v cudzincovi a pritom ho nepoznali ako ľudí, ktorí prešli tesnou bránou.
Dnešné Ježišovo slovo ma vyrušuje v pokušení spoliehať sa na to, že ja sa už nemusím usilovať o svoju spásu. Ukazuje mi, že v tomto prípade risk nie je zisk. Povzbudzuje ma k opatrnosti ale aj k novej chuti byť raz tam, kde sa vo Svetle, teda svetle s veľký „S“ ukáže raz môj celý život ako vylúštená tajnička – so všetkými vyplnenými ako aj zo všetkými prázdnymi políčkami, ktoré som neporozumel, nevedel žiť a napriek tomu do môjho života patrili. Už teraz sa na to teším. A prajem to aj vám.
