Meno víťaza, ktoré tam bolo predtým zapísané, bolo neskôr pre doping vymazané. Kde všade sú zapísané naše mená?
Odhliadnuc od údajov, ktoré sa dnes nazývajú osobné a spadajú pod systém ochrany, môžeme povedať, že naše mená sú zapísané v školách, do ktorých sme chodili, v zamestnaniach, kde sme pracovali, v matrikách štátu či cirkvi, kde sme sa narodili a žili. Ďalej je tu rodokmeň našej rodiny, klubové členstvá, možno nejaké správne rady, zoznamy milionárov a ešte všeličo iné. V dnešnom evanjeliu je na konci zmienka o zozname, či lepšie povedané o knihe, v ktorej sa oplatí byť zapísaný. Tá kniha sa uchováva u Boha, v nebi. Je to kniha života. Spomína ju Ježiš v rozhovore so 72 členným „pelotónom“ svojich učeníkov, ktorí sa práve vrátili z jednej etapy svojho života. Ježiš ich poslal v tandeme, teda po dvoch pred sebou do každého mesta a na každé miesto, kam sa sám chystal ísť. Poslal ich ako baránkov medzi vlkov. Poslal ich ohlasovať a šíriť pokoj do domov, uzdravovať chorých v mestách a všetkým v súkromí aj na verejnosti vysvetľovať, že pokoj a radosť sú znakmi Božieho kráľovstva, ktoré sa priblížilo. Skúsenosť z tejto etapy a ich rozprávanie sa s Ježišom sv. Lukáš evanjelista zachytáva takto:
„Sedemdesiati dvaja sa vrátili natešení a hovorili: „Pane, aj zlí duchovia sa nám poddávajú v tvojom mene!“ On im povedal: „Videl som satana padať z neba ako blesk. Hľa, dal som vám moc šliapať po hadoch a škorpiónoch i po všetkej sile nepriateľa a nič vám neuškodí. No neradujte sa z toho, že sa vám poddávajú duchovia, ale radujte sa, že sú vaše mená zapísané v nebi.“
Áno, život na ktorý nás vyslal Ježiš, život v moci Ježišovho mena prináša nemalú radosť! Keď skúsime, že aj v tomto uponáhľanom svete, je zrazu čas na ľudí. Že aj v tomto svete ekonomickej krízy, je zrazu finančné krytie nejakého projektu, o ktorý sa usilujeme. Že môžeme prežívať kontinuitu nášho namáhania sa, aby generácia, ktorá príde po nás mohla pokračovať tam, kde sme my prestali, aby mohla na nás nadviazať. A aby sme my došli ďalej v dobre, v pravdivosti, v kráse, v nádeji ďalej, než naši rodičia či starí rodičia. Áno, Boh ktorý sa zjavuje ako Svetlo, naozaj premieňa tmu, keď sa s ňou stretáva. Ježiš potvrdzuje veľkosť moci, ktorú ponúka svojim nasledovníkom. Ale predsa nakoniec hovorí o radosti, ktorá pramení z toho, že mená jeho pokračovateľov, teda aj nás, budú zapísané v nebi.
Dnes sme na biblickom stretnutí v našej farnosti čítali z 3. kapitoly knihy Zjavenia sv. apoštola Jána: Kto zvíťazí, bude oblečený do bieleho rúcha a jeho meno nevymažem z knihy života, ale vyznám jeho meno pred svojím Otcom a pred jeho anjelmi. Potešil som sa aktuálnosti tohto Božieho slova. Ale mám otázku: v čom to máme zvíťaziť? V cyklistických pretekoch Tour de France sú 4 dresy, ktoré sa usilujú pretekári získať, žltý pre cyklistu, ktorý má v závere pretekov najmenší súčet časov. Zelený (ktorý vlastní v priebehu písania tohto príhovoru náš reprezentant; blahoželám a držím palce aj ďalej) sa udeľuje za bodovaciu súťaž. Bodkovaný zase pre kráľa hôr. Biely dres je pre najlepšieho pretekára do 25 rokov. Ostatní si považujú za česť dôjsť do cieľa pretekov, ktoré majú v tomto roku dĺžku viac ako 3 400 km. V čom to máme teda zvíťaziť? Najprv v tom, že by sme došli do cieľa. Nevzdali náš život. Aj keď sa to môže javiť ako ľahšie riešenie, nie je! Je dôležité pretnúť cieľovú pásku. A tiež aby sme nehavarovali tak, že by sme nevládali v živote pokračovať. Nezabudnime na opatrnosť! Ďalej si uverme, že nie sme solitéri. Všetci jazdíme v tímoch, môžeme si navzájom pomáhať, každý sme v niečom dobrý! Nájdime svoj tím. A nakoniec v tejto „Tour do Neba“ nie sú iba 4 dresy o ktoré bojujeme, ale toľko víťazných dresov, koľko je ľudí na zemi. Ale aj tu je nebezpečenstvo dopingu!!! Nedovolenej podpory na mnoho spôsobov. A tým dopingom je zlo, alebo náboženským slovníkom: hriech. Počas pretekov sa dopingové kontroly nekonajú na trati, ale pri dojazdoch do cieľa jednotlivých etáp. Tak je to aj v živote, až v závere, až v cieli nás čaká tá podstatná dopingová skúška, či sme nepodvádzali, či sme žili fér. A keďže podľa mňa niet človeka, ktorý by nerobil aj niečo zlé, teda „nedopoval“, potrebujeme sa zastaviť, prerušiť našu „Tour“ a očistiť sa! Nechať si tento doping odstrániť z duchovného organizmu. Že kde? No predsa u Boha skrze kňaza či už v spovedelnici alebo mimo nej. Mimochodom, aj ja som bol tento týždeň a hneď sa mi lepšie pokračuje.
V modlitbe sa často rozprávam s hlavným komisárom „Tour do Neba“ o Jeho postrehoch z môjho putovania. Je to Boh sám. Zisťujem, že mu nejde o to, ako čím viacerých vylúčiť z tejto kráľovskej jazdy životom. Naopak, povzbudzuje nás, že by sme došli do cieľa všetci. Bez dopingu. Čistí! Aké bude asi jeho finančné krytie, keď si trúfa bohato odmeniť všetkých…
Dominik Markoš, farár v Sklabinej
