Naozaj – „Človeku je vtedy dobre, keď sa má o koho oprieť!“. A myslím aj o čo. Neraz totiž tvorí oporu nášho zmýšľania, našich postojov, či už pracovných, alebo rodinných, alebo iných i jednoduchá myšlienka, alebo príklad, príbeh o ktorom sme len počuli, čítali… Uvedomenie si, že to proste nie je len na nás, našom momentálnom poznaní, či skúsenosti. Je to aj o niekom inom, a neraz o tom, kto je nám skutočnou životnou oporou.
Pre nás veriacich je ňou iste aj Boh. Ba mal by byť na prvom mieste. Práve o tom kde a ako sa oňho môžeme oprieť, hovorí rímskokatolícka bohoslužba slova dnešnej nedele. Najskôr z knihy Deuteronomium (26, 4-10) čítame, že sa môžeme oprieť o skúsenosť našich predkov. Mojžiš pri predpise o obete prvých jarných plodov zeme určuje aj výslovné spomínanie na to, ako došlo k tomu, že v súčasnosti môžu Izraeliti požívať úrodu tejto krajiny. Akoby citoval latinské príslovie: „história magistra vitae“ (dejiny sú učiteľkou života). Nielen pre starovekého človeka, ale určite i pre každého jedného z nás. Dejiny nášho národa, dejiny ľudstva, našej civilizácie, ale i našej rodiny, ba môj vlastný život. Skúsenosti, veci zvládnuté i nie, vedomosti i zážitky, to všetko môže byť zdrojom poučenia i oporou v tom, ako ďalej.
Na starozákonný biblický text – mimochodom z tej istej knihy (Dt 9, 4), sa vo svojej úvahe o viere odvoláva aj sv. Pavol (Rim 10, 8-13). Božie slovo je podľa neho v našom srdci. Z morálneho hľadiska sa jedná o hlas svedomia. Z ontologického a psychologického o túžbu človeka po kontakte s nadprirodzenom. Podľa biblie sa spokojne môžeme opierať o tento hlas nášho vnútra a na jeho základe osloviť Transcendentného.
O úplne konkrétnom opretí sa o konkrétne Božie slovo hovorí Kristus apoštolom, keď im opisuje svoje prežívanie pokušenia. Synoptici kladú tento príbeh do času po Ježišovom krste v Jordáne, pričom Matúš i dnešný autor – Lukáš (4, 1-13), hovoria o troch pokušeniach i o troch odpovediach. Ježiš sa vo všetkých odvoláva na napísané „Božie slovo“. Oň sa opiera pri tomto tlaku, aby ho zvládol. Je to opretie celou váhou a pritom veľmi jednoduché. Akoby nám chcel povedať, že v kritických situáciách to nie je o dlhom uvažovaní, ale skôr o „nacvičenom“ (doslova intuitívnom) ulapení. Nie slamky, lež loďky, ktorá nás udrží nad hladinou:
Ježiš sa vrátil od Jordánu plný Ducha Svätého. Duch ho vodil štyridsať dní po púšti a diabol ho pokúšal. V tých dňoch nič nejedol. A keď sa skončili, vyhladol. Tu mu diabol povedal: „Ak si Boží Syn, povedz tomuto kameňu, aby sa stal chlebom.“ Ježiš mu odvetil: „Napísané je: „Nielen z chleba žije človek.“
Potom ho diabol vyzdvihol, v jedinom okamihu mu ukázal všetky kráľovstvá sveta a vravel mu: „Dám ti všetku ich moc a slávu, lebo som ju dostal a dám ju komu chcem. Ak sa mi teda budeš klaňať, všetka bude tvoja.“ Ježiš mu povedal: „Je napísané: „Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť.“
Potom ho zaviedol do Jeruzalema, postavil ho na vrchol chrámu a povedal mu: „Ak si Boží syn, vrhni sa stadeto dolu, veď je napísané: „Svojim anjelom dá príkaz o tebe, aby ťa chránili,“ a „vezmú ťa na ruky, aby si si neuderil nohu o kameň.“ Ježiš mu odvetil: „Je povedané: „Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha.“
Keď diabol skončil všetko pokúšanie, na čas od neho odišiel.
Iste ste si všimli, že dvakrát Ježiš hovorí „je napísané“ a raz „je povedané“. Môžeme z toho vyvodiť poučenie aj v tom smere; že Boh nás oslovuje i cez čítanie Biblie i cez jej interpretáciu ľuďmi okolo nás. Či už ide o oficiálnych ohlasovateľov Slova – predstaviteľov Cirkvi, alebo aj o každého jedného veriaceho. Všetci sme tu na to, aby sme sa navzájom podporovali na ceste života, ktorá je aj cestou k Bohu.
Ostatný týždeň sa v kresťanskom svete niesol najmä v znamení v pondelok ohlásenej rezignácie pápeža Benedikta XVI.. Tento Petrov nástupca sa pri vykonávaní svojho úradu pravdepodobne opieral i o slová, ktoré Ježiš povedal „prvému apoštolovi“ pri poslednej večeri: „Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A Ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov.“ (Lk 22, 31-32). Kým jeho predchodca si myslel, že nás môže posilňovať vo viere i svojim utrpením a nevládnosťou, on svoju úlohu podpory chápe inak. A keď si myslí, že sa už oňho nemôžeme oprieť, chce, aby sme sa opreli o niekoho iného. O takého, ktorý s IMT Smile zaspieva svojej Cirkvi: „Opri sa o mňa a bude ti dobre“.
Samozrejme bude tak môcť urobiť jedine vo vedomí, že on sám je opretý o Najmocnejšieho. O toho, ktorý dnes jemu i celej Cirkvi ukazuje, že je nám oporou rôznym spôsobom a v mnohých (ba všetkých) oblastiach a fázach nášho života. A vedomie takejto podpory „to naozaj lieči“. Tak si to myslí
Vladimír Slovák, farár zo Stožku.
