Začiatkom tohto mesiaca sme v našej farnosti oslavovali. Piatim našim štvrtákom sa podarilo za veľkej podpory ich rodičov urobiť si 9. prvých piatkov. Prejsť cestu, ktorá trvala 9 mesiacov s očakávaním, ako ich to zmení. Matka jedného dievčatka povedala, že to bol zápas. Zápas o čas, niekedy so zdravím. Uvedomil som si veľkú pravdivosť tejto skúsenosti. Totiž, že veriť v Boha neznamená nastúpiť na nejakú luxusnú zaoceánsku loď, na ktorej sa človek vezie a všetci ho obskakujú (Tak sa to môže javiť v deň 1.sv. prijímania….). Skôr to znamená nastúpiť na bojovú loď, kde má každý svoju úlohu a potrebuje trénovať, aby vládal zápasiť.
O jednom takomto zápase hovorí aj dnešné evanjelium na 1. pôstnu nedeľu:
Potom Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby ho diabol pokúšal. A keď sa štyridsať dní a štyridsať nocí postil, napokon vyhladol. Tu pristúpil pokušiteľ a povedal mu: „Ak si Boží Syn, povedz, nech sa z týchto kameňov stanú chleby.“ On odvetil: „Napísané je:
– Nielen z chleba žije človek,
ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.“
Potom ho diabol vzal do svätého mesta, postavil ho na vrchol chrámu a vravel mu: „Ak si Boží Syn, vrhni sa dolu, veď je napísané:
– Svojim anjelom dá príkaz o tebe
a vezmú ťa na ruky,
aby si si neuderil nohu o kameň.“
Ježiš mu povedal: „Ale je aj napísané: – Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha.“
A zasa ho diabol vzal na veľmi vysoký vrch, ukázal mu všetky kráľovstvá sveta a ich slávu a vravel mu: „Toto všetko ti dám, ak padneš predo mnou a budeš sa mi klaňať.“ Vtedy mu Ježiš povedal: „Odíď satan, lebo je napísané:
– Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať
a jedine jemu budeš slúžiť.“
Tu ho diabol opustil a prišli anjeli a posluhovali mu.
Ježiš odchádza na púšť. Vedie ho Duch, ktorý na neho zostúpil krátko predtým – pri krste v Jordáne. Ježiš tam prežil niečo ako odovzdanie identity. Počul nad sebou hlas, ktorý mu z neba povedal: Toto je môj milovaný syn, v ktorom mám zaľúbenie. Po prijatí tejto identity prichádza čas otestovania, zápasu, skúšky. Počas skúšky prichádza nepriateľ – satan, a ponúka svoje falzifikáty o tom, ako by mal vyzerať Boží syn. Po prvé ako ten, kto ako náhle pocíti hlad, zaháňa ho čímkoľvek, čo má po ruke. Aj keby mal prehĺtať kamene. Po druhé ako ten, kto kladie seba do stredu pozornosti, robí to na čo nemá a čaká, že Boh sám – alebo cez iných – ho bude zachraňovať.
Po tretie ako niekto, kto vie urobiť aj nejaký ten kompromis, promptne reagovať na aktuálnu ponuku, kto nebude radikálne jednoznačný (aké … jedine Bohu slúžiť a jemu sa klaňať? keď za poklonenie sa na iných adresách sa ponúkajú také nezanedbateľné výhody…)
Ježiš – nový Adam – si berie na pomoc slovo Boha, aby rozlíšil čo patrí k tejto vzácnej identite, ktorú obdržal a čo nie. A obstojí v skúške. Na rozdiel od starého Adama a Evy, ktorým stačili ľudské slová a v skúške neobstáli.
Je mnoho slov o tom, ako by dnes mali vyzerať Boží synovia, Božie dcéry. Mnoho falzifikátov, ktoré sa snažia reprezentovať značku: boží. Lákadlo byť ako Boh je stále in, neopotrebovalo sa. Ilúzia o premenených kameňoch na zahnanie hladu má veľa spektrálnych farieb od včerajšej reklamy na čerstvé jahody, ktorú som počul v nejakom supermarkete až po pamätné párky na slovenskom trhu, v ktorých bolo všetko iné len nie mäso. Ilúzia o bohoch, ktorí poznajú cestu k neustále rastúcim možnostiam zisku, ilúzia o bohoch, ktorí vždy vedia ako ešte viac ušetriť napr. aj v tom na Popolcovú stredu spomínanom zdravotníctve. Ilúzia o bohoch, ktorí to vedia v každej dobe uhrať na obidve strany.
Ako vyzerá tá pravá značka: Boží? Nevieme ani zďaleka o nej všetko, ale v pokore uznávame, že bez Božieho slova sa môžeme ľahko nechať v čase skúšky alebo aj mimo nej popliesť. Boh vo svojom slove nám pripomína, že každý človek bol stvorený na Boží obraz a na jeho podobu (Gen). Ten pôvodný neopakovateľný a nesmierne vzácny originál „božieho synovstva či dcérstva“ v každom z nás sa potom mnohí ľudia snažili „vylepšiť“ či už výchovou, vzdelaním, kultúrou, módou, sociálnymi interakciami alebo niekedy aj náboženským formovaním. Žiaľ, mnohokrát toto prepisovanie viedlo ku množeniu nie príliš vydarených kópií na ten či onen ľudský obraz. Zdá sa mi, že máme na sebe príliš mnoho ľudských vrstiev Božieho obrazu. Aj preto je jednou z Ježišových ponúk, ktoré ma lákajú ponuka nechať sa zreštaurovať tomu, ktorý jediný má originál obrazu Božej podoby každého z nás. Nie ďalšie nové vrstvy, skôr opatrné a precízne odstraňovanie tých zbytočných ľudských nánosov.
Využime tohtoročný pôstny čas. Modlím sa, aby sme mali dosť času a trpezlivosti dovoliť Bohu, aby na nás popracoval. Na našej rekonštrukcii. Aby sme prijali to, že aj keď sme „Boží“ môžeme prežívať hlad a smäd a nemusíme sa vždy hekticky hnať za ilúziami, ako ich zahnať (dosť je tých, ktorí hltajú kamene ilúziou upravené na čosi iné. ) Pýtajme sa, čo nám hovorí tento náš hlad a smäd v tak rozličných formách a podobách. A uverme, že zostávame Boží aj vtedy, keď nás Duch, vedie na púšť zápasiť.
Dominik Markoš, farár v Sklabinej
