BRATISLAVA 24. januára 2017 (WBN/PR) – Psia duša je dojímavý príbeh, ktorý vyšiel pred pár rokmi ako Psie poslanie, no vypredal sa…a teraz vychádza opäť pod názvom Psia duša aj s filmovou obálkou. Do kín totiž prichádza rovnomenný film, ktorý vás očarí.
Hrdinom príbehu Psia duša je havkáč, ktorý sa vrátil na svet viac ráz.
Narodil sa ako túlavé šteniatko, ale tento život sa skončil tragicky skoro.
Potom hľadá zmysel života ako neposedný zlatý retriever v náručí osemročného chlapca Ethana. Pri spoločných dobrodružstvách sa naučí, čo všetko má zvládnuť dobrý pes. Lenže aj táto životná púť hrdinského rodinného maznáčika sa raz uzavrie.
Keď znovu príde na svet ako šteniatko, musí sa popasovať s náročnejšími úlohami, aby mohol byť ľuďom naďalej užitočný. Pritom stále nosí v sebe túžbu opäť stretnúť chlapca, ktorého nadovšetko miluje…
Psia duša vás rozosmeje aj rozplače.
Jej autor W. Bruce Cameron napísal nádhernú knižku o tom, že všetci psi idú do neba… teda okrem tých, ktorí si ešte nesplnili poslanie tu na zemi!
Bruce je presvedčený, že pes sa môže narodiť viackrát za sebou, aby dostal šancu zdokonaľovať sa v rozličných zručnostiach a v chápaní ľudského správania.
Príbeh Psia duša nám pripomína, že láska nikdy neumiera. Skutoční priatelia nás neopustia a každé stvorenie má na svete svoju nezameniteľnú misiu.
Do kín po celom Slovensku sa od 2.februára dostane aj rovnomenný film Psia duša. Pozrite si trailer, ktorý vás určite navnadí:
Začítajte sa do nádherného príbehu Psia duša:
Jedného dňa som si uvedomil, že tie teplučké, ukňučané, smradľavé tvory, čo sa okolo mňa neustále mrvia, sú vlastne moji súrodenci. To zistenie ma poriadne sklamalo.
Oči si mi ešte poriadne neprivykli na svetlo, rozoznával som len nejasné huňaté tvary, ale nebolo pochýb, že to krásne veľké stvorenie s úžasným dlhým jazykom, ktoré sme mali takmer stále nablízku, je naša matka. Časom som sa naučil, že náhly závan studeného vzduchu na koži sprevádza jej odchod a návrat tepla znamená čas na kŕmenie. Aby som sa dostal k mlieku, často som musel odtisnúť ňufák nejakého súrodenca. Dosť ma to zlostilo, vôbec mi totiž nešlo do hlavy, načo vlastne existujú. Keď mi matka oblizovala bruško, aby mi rozprúdila tráviace šťavy, škúlil som na ňu a potichu som ju prosil, nech sa ostatných šteniatok zbaví, aby som ju mal len pre seba.
Postupne som sa ich naučil rozoznávať a nejako som sa s ich prítomnosťou v pelechu zmieril. Nos mi čoskoro napovedal, že mám jednu sestru a dvoch bratov. Sestra sa do zápasu o potravu hrnula s takmer rovnakou vervou ako bračekovci.
Jedného som nazval Rýchlik, lebo ma vždy predbehol. Druhého som tajne volal Hladoš, lebo kvílil zakaždým, keď sa mama vzdialila, a mlieko cical tak zúfalo, ako keby nikdy nemal dosť.
Aj spával viacej než my ostatní, takže sme naňho často skákali a žuvali sme mu ňufák.
Narodili sme sa v tmavej nore vyhrabanej pod koreňmi stromu, aj cez deň tam bolo vlhko a chladno. Keď som sa prvýkrát vytackal von na slnko, sestra a Rýchlik sa ku mne pridali. Prirodzene, Rýchlik sa ihneď pretlačil dopredu.
Z nás štyroch mal ako jediný na hlave bielu škvrnu, ktorá mu žiarila na slnku, keď sebavedomo poskakoval vpred. Jasnou bielou hviezdou na čele akoby celému svetu oznamoval, že je niečo extra. Zvyšok srsti mal rovnako nenápadný, čierno-hnedo-fľakatý ako ja. Hladoš bol o pár odtieňov svetlejší a sestra zdedila mamin krátky ňufák a sploštené čelo. Inak sme sa na seba dosť podobali, Rýchlik aj napriek tomu svojmu poskakovaniu až tak veľmi nevynikal.
Strom, pod ktorým sme bývali, rástol na strmom brehu potoka. Nesmierne ma potešilo, keď sa Rýchlik prekopŕcol dolu brehom, ale ja so sestrou sme ho hneď nasledovali rovnako nemotorne. Šmykľavé kamene a pramienok vody nám ponúkali úžasné nové pachy. Koryto plytkého potoka nás do viedlo do chladnej, vlhkej jaskyne s hladkými stenami – do priepustu. Inštinktívne som vycítil, že by to bol výborný úkryt pred nebezpečenstvom, ale matku náš nález veľmi nepotešil.
Bez okolkov nás vyhnala von a potom nás doslova v zuboch vyvliekla do nory, keď sa ukázalo, že naše malé slabé nožičky ešte nezvládnu cestu hore brehom.
Naučili sme sa, že sami sa do pelechu nevyškriabeme, ale sotva matka odišla, zase sme sa vybrali na vandrovku. Tentoraz sa k nám pridal aj Hladoš, no keď sme dorazili do priepustu, hneď sa rozvalil v studenom blate a zaspal.
Okolie sme predsa museli poriadne preskúmať – keď už pre nič iné, tak aby sme našli čosi pod zub. Matka už s nami totiž strácala trpezlivosť a zakaždým sa hrabala na nohy skôr, než sme sa poriadne nacicali. Určite za to mohli ostatní. Keby Hladoš nebol taký nenásytný a Rýchlik zase panovačný, a keby sa Sestra toľko nemrvila, mama by nám iste dovolila poriadne si naplniť brušká. Ja som ju predsa vždy jediným vzdychom presvedčil, aby si k nám ľahla, keď som sa k nej načiahol.
Lenže matka zjavne uprednostňovala Hladoša, často ho oblizovala najdlhšie zo všetkých, a ja som nad toľkou nespravodlivosťou penil od zlosti.
Rýchlik aj Sestra ma už medzitým prerástli – telá sme síce mali rovnaké, ale ja som mal kratšie a zavalitejšie nohy. Hladoš, naše nedochôdča, bol, samozrejme, najmenší, a mňa poriadne štvalo, že ma s ním Sestra a Rýchlik v kuse nechávali samého, ako keby ma k nemu priradili na základe nejakého prirodzeného rozloženia síl vo svorke.
Keďže Sestra a Rýchlik sa väčšmi zaujímali o seba navzájom než o zvyšok rodiny, za trest som si ich nevšímal a podnikal som osamelé výpravy hlboko do priepustu. Práve som ňuchal čosi mňam mŕtve a hnijúce, keď rovno predo mnou vyletelo do vzduchu drobné živé zvieratko. Žaba!
Nadšene som sa vrhol za ňou a snažil som sa ju chytiť labkami, lenže žaba zase odskočila. Bála sa ma, hoci ja som sa chcel len pohrať a asi by som ju ani nezjedol.
Sestra s Rýchlikom zbadali, že sa deje niečo zaujímavé, pri rútili sa do priepustu a strhli ma na zem, keď prudko zabrzdili v slizkej vode. Žaba zase vyskočila a Rýchlik za ňou, moju hlavu pritom použil ako odrazový mostík. Zavrčal som naňho, ale vôbec si ma nevšímal.
Aj so Sestrou si išiel nohy dolámať, aby sa dostal k žabe, ktorá pristála v mláke a prudkými, tichými tempami unikala preč. Sestra strčila ňufák do vody a začala prskať, takže nás ostatných ofŕkala vodou. Rýchlik jej vyliezol na chrbát a žabu – moju žabu! – úplne pustil z hlavy.
Skrúšene som sa odvrátil. Pripadal som si ako u bláznov. V nasledujúcich dňoch som na tú žabu často myslel, väčšinou pri zaspávaní. Občas som sa prichytil pri myšlienke, ako by asi chutila.
Mama na nás čoraz častejšie potichu vrčala, keď sme sa k nej priblížili. V deň, keď varovne cvakla zubami, len čo sme sa k nej lačne vrhli, ma naplnilo zúfalstvo. Už žiadne mlieko, súrodenci všetko zničili! Rýchlik k nej vzápätí priliezol s bruchom tesne pri zemi a oblizol jej ňufák, keď sa k nemu sklonila. Mama za odmenu vyvrátila jedlo. Rýchlik nás síce odohnal, keď sme sa k nemu rozbehli, ale to nepomohlo – už sme jeho trik poznali. Keď som mame oňuchal a oblizol papuľu, dostal som najesť aj ja.
Medzitým sme sa už dôverne oboznámili s korytom potoka a značkovali sme si ho kade-tade, aby celé územie presýtil náš pach. S Rýchlikom sme väčšinu času venovali najdôležitejšej činnosti: hre. Pomaly som začínal chápať, prečo mu tak záležalo, aby ma zvalil na chrbát a mohol ma hrýzť do tváre a krku. Sestra sa mu nikdy nestavala na odpor, ale mne sa stále veľmi nepozdávalo poradie vo svorke, ktoré všetkým ostatným pripadalo prirodzené. Hladošovi na jeho postavení, samozrejme, nezáležalo, tak som si na ňom občas vybíjal zlosť a hrýzol som mu uši.