Pavol, čo toto ocenenie vášho športového majstrovstva pre vás znamená? Ako ste prijali fakt, že podľa odborníkov ste v uplynulej sezóne boli lepší ako vaši kamaráti a kolegovia zo slovenskej reprezentácie, hoci ste už rok nehrali NHL, ale „iba“ KHL v Rusku?
Som rád, že na staré kolená som sa stal najlepším útočníkom Slovenska. Doteraz sa mi to nikdy v kariére nepodarilo (smiech). Ale teraz vážne. Veľmi som rád, že sa mi to podarilo. Hoci uplynulú sezónu som nehral v Amerike, kde tamojšia NHL je stále pod dôkladným dohľadom médií a odborníkov, ale iba v Rusku… Za všetko však vďačím manželke Majke, ktorá ma prehovorila, aby som to v Rusku ešte aspoň dva roky skúsil. Stať sa najlepším slovenským útočníkom v takej silnej konkurencii, akú predstavujú Marián Hossa, respektíve Marián Gáborík , je nie iba úspech, ale aj záväzok. Aj o rok chcem byť lepší ako oni (smiech).
Je toto vaše víťazstvo hodenou rukavicou im dvom. Opäť ich týmto (ne)čakaným triumfom vyzvete na súboj o najlepšieho hokejového útočníka Slovenska?
Žiadna hodená rukavica! Nič také. My to tak neberieme. Samozrejme, podpichujeme sa navzájom. Dokážeme si navzájom zo seba vystreliť. Vieme si jeden druhému pripraviť nejaké kanadské žarty. Ale všetko v rámci normy a kamarátskej zábavy. My sme v prvom rade veľmi dobrí kamaráti. My si úspechy toho druhého vážime a tešíme sa z nich navzájom. Obaja Mariánovia sú chalani, ktorí nepokazia žiadnu zábavu.
Vráťme sa ešte k tomu, čo ste už povedali: nikdy doteraz som nebol najlepší útočník Slovenska – až teraz na staré kolená. Prečo sa to tak stalo? Čo podľa vás rozhodlo, že hlasujúci túto poctu pririekli vám?
To sa musíte spýtať ľudí, ktorí v ankete hlasovali – a ktorí dali hlas mne. Ja sa iba snažím robiť to, čo ma baví. Na hokej mám stále chuť a je jedno, či som starý, alebo mladý. Neriešim to, koľko mám rokov. Som rád, že ma hokej baví a rozhodujúcu úlohu pri mojej kariére zohráva fakt, že som zdravý. Že opäť sa na ľade cítim dobre. Zranenia v Rusku sa mi vyhýbali, hoci počas doterajšej kariéry som si vytrpel svoje. Na zranenia som mal smolu.
Pred minuloročnou olympiádou ste deväť mesiacov nemohli hrať hokej. Operované rameno sa nešlo zahojiť. Všetci zámorskí lekári a špecialisti boli na vaše zranenie krátki. Ako je to možné, že Slovák Pavol Purdek vás dal dohromady, hoci špičkoví americkí a kanadskí lekári to za dlhých deväť mesiacov nedokázali?
Paľo Purdek má zlaté, či skôr diamantové ruky. Čo on s nimi v mojom prípade dokázal, je hotový zázrak. Jemu vďačím za to, že som teraz najlepším slovenským útočníkom. Jemu tiež patria tieto ocenenia a pocty. Zaslúži si ich. Ak by som sa nestretol s ním, možno by už nebola žiadna olympiáda 2010 vo Vancouveri, ani kariéra v ruskej KHL. Možno by som už bol bez hokeja. On ma dal zázračne dokopy a svojimi zlatými rukami mi predĺžil hokejový život. Je to fantastický človek, ktorému som za veľa veľmi vďačný.
Stretávate sa ešte? Telefonujete si, alebo sa navzájom aj navštevujete?
S Paľom Purdekom sme si prakticky od nášho prvého kontaktu perfektne sadli. Ako ľudia a kamaráti. Sme jedna krvná skupina. Vyhovovali sme si po všetkých stránkach. Telefonujeme si. Sme v takomto kontakte, ale nenavštevujeme sa. Jednak pri tomto hektickom spôsobe života nie je na to vôbec čas – a navyše, ja som v tomto smere poverčivý. Ak som zdravý a nemusím hľadať pomoc u lekárov a liečiteľov, tak ich nevyhľadávam. Zbytočne neprovokujem osud. Za lekármi chodím až vtedy, keď musím. Inokedy nie.
Po dlhotrvajúcich problémoch a nezhodách s trénerom Vancouveru ste sa rozhodli NHL vymeniť za ruskú KHL. Bolo toto rozhodnutie pre vás prospešné? S odstupom času ste rád, že ste zo zámoria prešli do Ruska?
Ruská liga mi vyhovuje. Nasadením, herným prejavom, štýlom, ale najmä tým, že v celej sezóne sa hrá oveľa menej zápasov ako v NHL. Z toho počtu súbojov v zámorí som bol už unavený a zničený. Navyše, posledný rok v NHL som mal problémy s klubovým trénerom, ktorý ma nestaval na zápasy. Ruská KHL v súčasnej podobe a formáte je naozaj súťažou pre mňa. Najmä vtedy, keď som zdravý – a keď moju hru nič negatívne neovplyvňuje. Teraz sa cítim dobre. Na ľade sa mi darí. Hokej si po dlhej dobe opäť vychutnávam. A opäť mám chuť hrať dobrý hokej.
Pri hokeji ste prežili už všeličo. Aj dobré, aj zlé. Kde sa vo vás berie energia na to, aby ste dosahovali také dobré výkony, aké ste predvádzali počas premiérovej sezóny v KHL v drese Lokomotiv Jaroslavľ? Máme na mysli najmä rekord 12 zápasov v jednej šnúre, v ktorých ste si pripísali minimálne jeden bod?
Aby som bol úprimný, nebol to môj zámer, hoci vždy chcem hrať najlepšie ako viem. Bodové konto v play-off som spočiatku nejako extra nevnímal. Pomaly sa to zbieralo. Keď to bol už ôsmy zápas, novinári si to všimli a začali mi to pred každým zápasom pripomínať. Už to registrovali (smiech). Tak som odohral jedenásty zápas s bodovým zápisom. Potom dvanásty. A stále mi to dookola hovorili. Pripomínali mi to, čo bude, keď a podobne – a už som to nechtiac registroval aj ja. Ale to je hokej. Keď ste zdravý a máte chuť, tak prídu aj takéto rekordy. Ale viac ako rekordy sú predsa dôležité víťazstvá. Bol som rád, že som mužstvu mohol pomôcť aj mojimi gólmi a asistenciami pri nich.
Ako tento rekord v bodovaní vnímali spoluhráči z klubu? Pripomínali vám ho v kabíne, respektíve pomáhali vám na ľade, aby ste počet tých zápasov ešte viac zveľadili?
Viete, to už bolo bolo play-off. To sa už inak berie ako základná časť súťaže. V play-off sa hrá o veľmi veľa. Ten rekord sme potrebovali, aby sme v play-off išli čo najďalej. Spoluhráči to vnímali, ale nič extra pre to nerobili. Navyše si myslím, že takéto rekordy a rekordné šnúry sú vďačnou témou najmä pre novinárov (smiech). Ja som viackrát po prvej sezóne v Rusku povedal, že všetky tie moje kanadské body by som hocikedy vymenil za to, aby som mohol nad hlavu zdvihnúť Gagarinov pohár pre víťaza KHL.
Čo sa vám vynorí v mysli, keď sa povie: zimná olympiáda 2010 vo Vancouveri?
Vydarený turnaj, kde sme ako mužstvo dosiahli niekoľko pozoruhodných výsledkov. Turnaj, na ktorom sa nám darilo a iba jedna tretina, posledných 18 – 20 minút nás delilo od vzácneho bronzu. Tá nešťastná prehra s Fínmi nás ešte dlho bude mrzieť. Tam sme mohli urobiť pre slovenský hokej výnimočný úspech. Mali sme na to. Zimomriavky mám na tele, keď si spomeniem, ako blízko sme k tomu bronzu mali. Už sme ho skoro mali v hrsti. Navyše, olympiáda vo Vancouveri mne vyšla výborne. Tam som predvádzal top hokej. Dával som góly, prihrával na ne. Bol som vysoko aj v kanadskom bodovaní. Darilo sa mi. Bol som šťastný, lebo deväť mesiacov predtým som hokej hrať nemohol… A ľudí z Vancouveru som presvedčil, že hokej hrať viem. Že som ho nezabudol, hoci tréner mi ho dokázal znechutiť. A potom po deväťmesačnej pauze som bol plný chuti a odhodlania. Bol som šťastný, že Paľo Purdek mi zachránil kariéru. Bol to nádherný turnaj, na ktorý budem veľmi rád spomínať.
Na olympiáde vo Vancouveri ste odohrali niekoľko výborných zápasov, ktoré zostanú priaznivcom slovenského hokeja dlho v pamäti. Máte nejaké také pamätné zápasy aj zo sezóny 2010/2011, za ktorú ste sa stali najlepším hokejovým útočníkom Slovenska. Sú zápasy, na ktoré budete dlho spomínať?
Ale áno. Napríklad v pamäti mi zostali dve stretnutia v KHL, v ktorých som dosiahol hetrik. Dať tri góly v jednom zápase je vždy niečo výnimočné. Na také zápasy budem rád spomínať. Alebo na posledný zápas v reprezentačnom drese. Na MS v Bratislave. Samozrejme, pri ňom veľkú úlohu zohrali emócie. To, ako sa so mnou lúčili fanúšikovia, ako ma po odchode do kabín opäť vyvolali na ľad, to sa jednoducho nedá zabudnúť. Tak isto aj rozlúčka s chalanmi. Tiež boli fantastickí. Aj sme si poplakali. A nehanbíme sa za to. Mám husiu kožu na tele, keď si premietnem v pamäti ten záverečný aplauz po zápase s Dánskom. Veľmi si to vážim, lebo tie majstrovstvá sa neskončili pre nás tak, ako sme si predstavovali. Veľmi veľa ľudí sme na nich sklamali. Ale veď my sme sklamali aj sami seba. Ten nevydarený domáci šampionát bude pre nás ešte dlho poriadnou nočnou morou. Takto som si rozlúčku s reprezentáciou nepredstavoval v žiadnom katastrofickom scenári. Preto ma reakcia fanúšikov veľmi milo prekvapia a dojala až k slzám. Bolo to neskutočne nabité emóciami. Bolo to krásne.
Manželka vás po neúspešnej sezóne vo Vancouveri prehovorila, aby ste to ešte aspoň dva roky skúsili v Rusku. Uspela by, ak by vám chcela vyhovoriť koniec v reprezentačnom mužstve? Dali by ste sa ešte niekomu nahovoriť, aby ste sa do reprezentácie vrátili?
Už asi nie. Už viackrát som povedal, že reprezentácia je pre mňa uzavretou kapitolou. V národnom mužstve som s chalanmi prežil krásne chvíle. Mám bronz z MS 2003 v Helsinkách. Odohral som za ňu niekoľko vydarených zápasov, ale stačilo. Mám 36 rokov. Už prišiel čas na výmenu generácie. Svoje miesto rád prenechám mladším. Nech sú takí úspešní ako sme boli my – naša generácia. Nech teraz oni potiahnú slovenský hokej vyššie. Budem rád, keď sa im čo najskôr podarí vrátiť ho tam, kde už niekedy bol. Budem im pri tom držať palce.
Aký podľa vás bude Lokomotív Jaroslavľ v budúcej sezóne KHL 2011/2012 a s akými ambíciami sa chystáte no na novú sezónu?
Ja si myslím, že v budúcej sezóne budeme silnejší ako sme boli v tej predchádzajúcej. Kúpili sme nového brankára, dvoch obrancov a dvoch útočníkov. Samozrejme, je to ťažké. Hokejoví funkcionári v Lokomotive sú maximalisti. Neradi prehrávajú. Veria, že budú úspešnejší ako v minulej sezóne. Hovoria o tom, že ideme na majstrovský titul – tak uvidíme. Oni si zvyknú dávať iba vysoké ciele. Radi počúvajú reči o tom, že ideme vyhrať súťaž. Ale bude to ťažké, lebo s podobnými ambíciami vstupuje do novej sezóny viac ruských klubov, nie iba Lokomotiv.
Sledujete dianie okolo HC Lev a čo hovoríte na zostavu, ktorá sa v tomto mužstve rysuje?
Tak pozeral som to. Sledujem ich vývoj. Podľa mňa Laco Nagy a Ľuboš Bartečko budú ťahúňmi tímu. Oni budú oporami mužstva. Nemajú však brankára. Brankárov majú slabých. Obrana je tiež trochu slabšia. Uvidíme, čo z toho napokon bude. Účinkovanie HC Lev v KHL bude zaujímavé predovšetkým pre fanúšikov hokeja. Budú môcť sledovať iný hokej, aký pozerali doteraz. Uvidia iných hráčov. Vďaka HC Lev prišla do Popradu a na Slovensko iná kvalita hokeja. Verím, že ľudia budú s tým, čo v budúcej sezóne uvidia, spokojní
Ruskú KHL po sezóne opustil legendárny Jaromír Jágr. Jedna z najväčších hviezd svetového hokeja vymenila Rusko za NHL. Je od vás o tri roky starší. Ako sa pozeráte na jeho krok? Má podľa vás šancu opäť sa presadiť v tak náročnej súťaži ako je zámorská NHL?
Ťažko povedať. On má tiež už svoje roky. Ale podľa mňa, vie čo robí (smiech). Je to však geniálny hokejista, ktorý, kde príde, tam je oporou tímu. Držím mu palce, aby sa mu darilo aj po jeho návrate do zámoria. Dúfam, že Jágr sa dokáže presadiť v súčasnej svetovej konkurencii aj ako štyridsaťročný hokejista. On sa dokáže svojou hrou presadiť v ktorejkoľvek súťaži na svete. Preto ľudia na neho chodia. Preto sú zvedaví, čo urobí, ako sa rozhodne. Navyše, ako ho poznám, Jarda je človek, ktorý má rád výzvy. Najmä veľké výzvy. A návrat z Ruska do NHL takou veľkou výzvou určite je. Podľa mňa naozaj vie, čo robí a všetko mal už dávno veľmi dobre premyslené.
Keby ste boli na jeho mieste, išli by ste takto odvážne s kožou na trh? Riskovali by ste svoje meno a vrátili sa z Ruska do zámorskej NHL?
Mne je dobre v Rusku. Súťaž mi vyhovuje. Hokej ma stále baví. Som zdravý. Cítim sa dobre tam, kde som. Nemám dôvod meniť to. Navyše, neviem, či by môj organizmus zvládol náročnú porciu viac ako osemdesiat zápasov za sezónu. To je už fakt veľa. Uvedomujem si, že už mám svoje roky. Moja kariéra sa pomaly končí. Preto takú záťaž už prenechám mladším.
S akými želaniami nastupujete do svojej druhej sezóny v KHL?
Ako každý športovec. Aby sme vyhrali čo najviac zápasov. My predsa do každého zápasu ideme s ambíciou vyhrať ho. Nie vždy sa to podarí, lebo taký istý cieľ má aj súper. Ak je lepší alebo šťastnejší, tak vyhrá on. Želám si, aby sa mi v novej sezóne vyhýbali zranenia a aby sme spolu so spoluhráčmi urobili v klube všetko pre to, aby sme v porovnaní s uplynulou sezónou boli ešte úspešnejší. Aby sme podľa možnosti išli v súťaži čo najďalej. Víťazstvá sú predsa v športovej súťaži rozhodujúce. Keď budú pribúdať, budeme všetci spokojní. KHL je stále druhou najkvalitnejšou hokejovou súťažou na svete. V nej si malé plány dávať nemôžete.
Odohrali ste vynikajúce sezóny v zámorskej súťaž. V USA a Kanade sú kluby NHL, v ktorých na vaše pôsobenie veľmi radi spomínajú. Zdá sa však, že teraz ste našli svoje uplatnenie najmä v KHL. Čím vás táto súťaž zaujala, čím vám vyhovuje viac ako NHL?
To je ťažko takto bez prípravy definovať. Mne táto súťaž jednoducho sedí. Tempom hry, počtom zápasov, nasadením, herným prejavom. Opakujem, už nie som najmladší. Už sa na NHL necítim. A pritom som v nej odohral niekoľko vydarených sezón. Ťažko teraz povedať, toto mi sedí, toto zasa nie. Lebo všetko v hokeji je v prvom rade o spoluhráčoch. Veľa záleží aj od toho, či máte dobrého parťaka na ľade vedľa seba. Či vás tréner posiela na ľad so správnymi hráčmi –a či vás vôbec posiela. Ťažko to stručne vysvetliť. Ťažko povedať, ktorá súťaž mi sedí a ktorá nie. Nakoniec, mne obe súťaže vyhovovali. Väčšinou som sa dokázal v nich presadiť. Ruská KHL mi vyhovuje najmä tým, že sa v nej hrá menej zápasov.
Počas kariéry v zámorí ste pôsobili v piatich kluboch. V ktorom sa vám najviac páčilo? Kde ste boli najspokojnejší?
Najradšej spomínam na St. Louis. To boli krásne roky. Rád spomínam na spoluprácu s Michalom Handzušom a Ľubošom Bartečkom. Vtedy sme hrali pekný hokej. Darilo sa nám. Hovorili o nás ako o slovenskej légii. Bolo to vydarené obdobie mojej kariéry. Neskôr sa mi dobre hralo aj s inými spoluhráčmi, ale už to nebola spolupráca ako s Mišom Hadzušom a Ľubošom Bartečkom. Boli tam však veľkí hráči. Stačí spomenút Bretta Hulla, Prognera, či Tkachuka. Prežil som tam nádherných deväť rokov. To bolo asi najlepšie obdobie mojej zámorskej kariéry. Rád na obdobie v St. Louis a na spoluhráčov z tohto klubu spomínam.
Váš vtedajší spoluhráč a dlhoročný kamarát Michal Handzuš nedávno zo žartu povedal, že pokiaľ ide o Stanleyov pohár už by sa mohla skončiť trenčianska nadvláda a bolo by dobre, keby túto vzácnu hokejovú trofej mohli privítať napríklad v Banskej Bystrici. Čo si o tomto jeho názore myslíte? Súhlasite s ním?
Tak Michal Handzuš by si to tiež zaslúžil. Ja by som Michalovi Stanleyov pohár doprial. Vybral si mužstvo, ktoré môže v súťaži ísť veľmi vysoko. Verím, že čo najvyššie. Bodaj by im to vyšlo. Hanzi (Handzuš, pozn) by si ten pohár naozaj zaslúžil. Stále je to veľký bojovník, na ľade dre, robí všetko pre to, aby sa pred bránkou súpera presadil a vôbec to nemá jednoduché. V tom priestore musí zniesť množstvo rán a veľa ich aj rozdá. Držím mu palce, aby mu to vyšlo. A pokiaľ ide o tú trenčiansku nadvládu? Len nech pokračuje (smiech). Pre slovenský hokej je predsa dobre, že máme v ňom hráčov, ktorí dokážu hrať v tých najlepších mužstvám NHL a dokážu sa presadzovať v tímoch, ktoré získavajú túto trofej. Zdeno Chára si ju tento rok zaslúžil, lebo v Bostone bol ťahúňom mužstva a má za sebou jednu mimoriadne vydarenú sezónu. Preto si myslím, že Stanleyov pohár je ento rok v správnych rukách.
Bývalý reprezentačný tréner a dlhoročný tréner Dukly Trenčín Július Šupler, ktorý sa už niekoľko rokov úspešne presadzuje v KHL ako kormidelník Rigy a najnovšie bude viesť najslávnejší ruský klub CSKA Moskva, tvrdí, že v Rusku sa trénuje inak a najmä viac ako v NHL. Je to pravda?
Tak áno. Musím povedať, že tréningy v Rusku sú o niečo náročnejšie ako v NHL. V Rusku sú hráči dlhšie na ľade – a dlhšie sú aj v posilovni. Trénuje sa tam viac. Ale človek si na to veľmi skoro zvykne. Ak je zdravotne v poriadku dokáže sa prispôsobiť. Takže mne to teraz vyhovuje. Ja s tým nemám problém.
Rozhovor pripravil Štefan Žilka
