Na Slovensku si pripomíname Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia, ktorý pripadá na 9. september. Práve v ten deň schválil v roku 1941 slovenský parlament Židovský kódex podľa vzoru norimberských zákonov. Židia boli vyhlásení za menejcenných, prenasledovaní a diskriminovaní.
Zmenil život aj rodine Jany Teššerovej z Kežmarku. Ťarchu udalostí niesla ťažko na duši po celý život najmä jej mama, no traumu cítila aj ona sama, hoci sa narodila až po vojne. Napriek tomu sa po celý život nevzdáva optimizmu, ktorý rozdávala aj ako učiteľka a neskôr riaditeľka Gymnázia na Šrobárovej ulici v Košiciach, a teraz ako kurátorka Galérie Ľudovíta Felda v Košiciach.
Ako sa vašej rodiny dotkli nariadenia Židovského kódexu v 1941?
Samozrejme, moja rodina ich veľmi pocítila, hlavne tá z mamičkinej strany. Oteckova rodina bola veľmi malinká, môj starý otec, čiže oteckov otec, zomrel ešte v prvej svetovej vojne, takže tam už neboli ďalší členovia rodiny. Mamička pochádzala z Kežmarku z veľmi ortodoxnej židovskej rodiny, mala dvanástich súrodencov, teda dokopy boli trinásti, pričom ona bola najmladšia. Keď prišli tie ťažké roky a prvý transport v marci 1942, slobodné dievčatá vo veku šestnásť rokov a viac museli do transportu. Bola v ňom aj mamičkina sestra, viac ju už nevideli.
Nevedelo sa teda, ani kedy a ako zahynula?
Nie, vôbec nič. Ostatní členovia rodiny prežili až do Slovenského národného povstania. Po ňom sa ich už nepodarilo zachrániť, celú rodinu mojej mamičky deportovali do Osvienčimu, Ravensbrücku a Saxenhausenu. Mamička bola ako najmladšia ešte slobodná, ale všetci jej súrodenci už mali v tom čase deti, aj päť či šesť, ako ortodoxné židovské rodiny. Mala aj o dvadsať rokov staršiu sestru.
Veľmi ma zaujali reakcie ľudí, o ktorých mi hovoril otecko. Niektorí ľudia ich pozvali ďalej a dali im, čo mohli. Niektorí však povedali: keď ste hladní, choďte naspäť do Auschwitzu a vyžobrite si.
Vaša mamička ale deportovaná nebola…
Moja mamička sa ukrývala v Kežmarku, rovnako aj otecko. Ten nám neskôr doma hovoril: my sme sa nezachránili, na nás prišiel zázrak. V Kežmarku bolo totiž približne 6-tisíc obyvateľov a z toho viac ako tisíc Židov, z ktorých väčšinu deportovali do koncentračných táborov. Najprv sa mamička ukrývala u rodiny Lojšovej. Bola to nemecká rodina, ale dala mojim rodičom kľúče od ich maličkého domu. Jedného dňa tam za nimi prišiel sused, ktorý im povedal, aby utekali, pretože gardisti vedia, kde sa nachádzajú. Lenže oni už nemali kam utekať.
Otecko preto náhle vymyslel plán, v byte všetko porozhadzoval, prevrátil stôl, stoličky, otvoril okná i dvere. Mamičku schoval do manželskej postele a prikryl ju, on sa ukryl za skriňu, do výklenku. Pre mňa je neskutočné a nepredstaviteľné, ako sa mohli rozdeliť, ale asi v tej hrôzostrašnej situácii museli. Netrvalo ani desať minút a skutočne prišli gardisti.
A našli dom, ktorý vyzeral ako po úteku…
Áno. Gardisti tam prišli a kričali a nadávali. Otecko počul, ako hovorili, že ak by tam tí Židia boli, hneď by ich zabili. Hľadali mojich rodičov, ale nevyzeralo to tak, že by tam boli. Dokonca mi moja mamička povedala, že jeden z gardistov si sadol na druhú stranu postele, v ktorej ležala. Boli tam nejakú chvíľu, rozstrieľali to, a potom odišli.
Sused potom o polnoci prišiel pre mojich rodičov, pomoc im chcela poskytnúť rodina Žihalová. Boli to pobožní katolíci, ktorí mali dom, celkom posledný a taký maličký pri Tatraľane. Povedali si, že ich zachránia, pretože mladí ľudia majú nárok na život, na budúcnosť. Ich dom bol len pár metrov od kasární, v ktorých v tom čase boli Nemci. Moji rodičia mali šťastie, že sa im v noci podarilo presunúť a nikto ich nechytil, išli poza mesto. Tam boli ukrytí niekoľko mesiacov, niekedy vo vnútri domu Žihalových, ale väčšinou sa schovávali ďalej vo dvore v slamníku. Vyšli hore po rebríku, potom ho domáci vždy zobrali preč. Prežili tam v zime, chlade, hroznom počasí. Maminka spomínala, že práve zima na prelome rokov 1944 a 1945 bola veľmi studená. V rámci možností im domáci dávali jesť a v rámci možností ich brávali do domčeka, hlavne v noci.
Čo bolo veľmi zaujímavé a na čo moji rodičia stále spomínali bolo, že tá rodina sa bála svojich synov, pretože boli v garde. Stále teda zamykali a báli sa, čo by sa stalo, keby prišli.
Takto teda rodičia prežili až do oslobodenia, čo bolo po ňom?
Keď už mohli moji rodičia opustiť bunker, bola moja maminka veľmi traumatizovaná. Mala 32 kíl, pretože mali málo jedla a potom tie nervy, nemohla jesť a bola chorá. Bola slepá, ale z tej traumy. Po vojne sa jej zrak navrátil, no bola už apatická. Otecko spomínal, že ak by vojna trvala ešte týždeň, neprežila by ju. Po oslobodení však prišli domov, v ktorom bývali, no nenašli v ňom nič. Bol január, vonku bola zima, a moji rodičia išli žobrať chlieb. Veľmi ma zaujali reakcie ľudí, o ktorých mi hovoril otecko. Niektorí ľudia ich pozvali ďalej a dali im, čo mohli.
Rodičov som sa pýtala, či sa poznali pred svadbou, či sa mali radi a bola medzi nimi láska. Zaujímavé bolo, že vždy, keď som sa na to pýtala, rodičia sa na seba pozreli a usmiali sa.
Niektorí však povedali: keď ste hladní, choďte naspäť do Auschwitzu a vyžobrite si. Keď som bola malá, otecko mi o tom veľa rozprával, dokonca mi ukazoval rôzne veci a ľudí. Neviem, či mal úmysel mi to len tak povedať, alebo či mal v úmysle, aby som si to zapamätala. Myslím si, že to druhé.
Predseda vlády si uctil obete holokaustu a rasového násilia, podľa neho nenávisť nezmizla a je stále prítomná (foto)
Bola som malá, ale niektoré veci mi povedal aj päťkrát. Napríklad sme prechádzali ulicami a on povedal: pozri sa na toho pána, nakladal tvojich starých rodičov do nákladných áut a viezol ich do Plaszowa pri Krakove. Moji starí rodičia, mamičkini rodičia, boli totiž internovaní na Kežmarskom hrade. Potom prišli nákladné autá a zobrali ich, lenže to bolo obdobie, keď bol Osvienčim plný. Niekde pri Plaszowe im vykopali masové hroby.
Postrieľali vašich starých rodičov?
Nevieme, či postrieľali, skôr nepostrieľali každého, ale zasypali ich. Potom po vojne žili moji rodičia veľmi ťažko. Maminka bola chorá, lekári neboli, židovských lekárov väčšinou zavraždili. Neboli lieky, nebolo ničoho, lekárnici sa nevrátili. Snáď zázrakom sa moja maminka dostala z tohto hrozného stavu a zrak sa jej navrátil. Z jej početnej rodiny, v rámci ktorej mala niekoľko desiatok synovcov a neterí, z tých trinástich detí, sa zachránila moja maminka a z Osvienčimu sa vrátil jej brat, ktorý bol o rok starší. Nebol ženatý.
Vrátil sa ešte jeden brat, ktorý bol v Saxenhausene, a v Ravensbrücku sa zachránilo ročné dievčatko Vierka, bola to moja sesternica, ktorá prežila s mamičkou. Zrejme ju tam niekde ukrývali, pretože jej mamička mala týfus. Oba tábory oslobodili Američania, takže po vojne sesternicu zobrali do Švédska na takzvané vykŕmenie. Potom ich poslali s nejakými vecami do Kežmarku, a to bola veľká radosť. Prišla mama s Vierkou, a potom aj otec.
Teda oni boli manželia, mali ročné dievčatko a obaja prežili?
Bola to rarita. Moja sesternica má aj noviny zo Švédska, v ktorých o nej písali a o tom, akým zázrakom sa mohla zachrániť v koncentráku. V noci totiž museli vyjsť na apelplatz a toto dievčatko sa v tej zime triaslo, no neplakalo. Prežívalo strach s mamou. Jeden psychológ mi hovoril, čo to znamená, že to dieťa prežíva strach rodičov. Každopádne, moja mamka žila po vojne normálnym životom. Ihneď v roku 1946 sa ako prvé dieťa v židovskej rodine narodil môj brat. Nemali to ľahké, pretože nič im neostalo. O tri roky som sa narodila ja. Len maminka, keď bola nervózna, mala stres alebo napätie, či počula nejakú zlú správu, oslepla.
Oslepla, a potom sa jej opäť zrak vrátil a takto to išlo stále dokola?
Slepota bola dôsledkom jej nervového stavu, stresu a traumy. Mala lieky na upokojenie, niekedy to trvalo hodinu a niekedy aj tri dni. Veľmi sme ju chránili a hovorili jej iba dobré veci. Keď som prišla zo školy domov, povedala som jej napríklad, že som dostala tri jednotky. To ale nebola pravda, len som jej chcela urobiť radosť a tak som si vymýšľala vždy pekné veci, aby bola šťastná a spokojná a nemala stres. Čím bola staršia, traumy a depresie boli miernejšie, pretože prišli nové lieky proti depresii.
Depresia však počas života úplne nepominula, stále rozprávala o udalostiach počas vojny. V niektorých rodinách sa o tom nehovorilo, pretože rodičia nechceli svoje deti zaťažovať. U nás to bolo naopak. Moja maminka spomínala súrodencov i rodinu. Stále o tom rozprávala a musím povedať, že pre mňa ako dieťa, to nebolo jednoduché.
Viacerí potomkovia, takzvaná druhá generácia preživších, ani nevedeli, že ich rodičia, starí rodičia a ďalší z ich rodiny prežili holokaust či boli v koncentračnom tábore. Vy ste zrejme vedeli ešte viac…
Keď som prišla k iným, takáto téma ani nebola v domácnostiach bežná. Ako dieťa som sa aj bála, napríklad sirény. Keď bol niekde oheň, žatva, čokoľvek sa stalo, bála som sa, že bude vojna. Ale dieťa nevie pracovať s emóciami. Nakoniec človek, keď dorastá, pochopí históriu z rozprávania. V Brne je jeden lekár, ktorý je profesorom neurológie, Ivan Rektor. Skúma traumu druhej generácie a tvrdí, že trauma sa dedí v génoch. Súhlasím s tým. Ak sa ma totiž niekto opýta na to, či som mala traumu, musím povedať, že áno a veľkú. Prejavuje sa strachom o deti, rodinu, o všetko, vnútorným nepokojom.
Ak by ste ale o celej tej dráme nevedeli, možno by ste síce nemali traumu, no na druhej strane by ste nemohli svedčiť o tom, čo sa stalo vašej rodine. Je to asi daň, čo poviete?
Súhlasím. Myslím si, že moja mamka si možno neuvedomovala, že sme boli ešte deti. Okrem toho mala niekedy také depresie, že bola liečená v Levoči. Tam ju trocha liekmi a možno pokojom dali do poriadku. Vrátila sa a zase troška fungovala. Keď som mala trinásť rokov, začala pracovať, a to bolo pre ňu veľmi dobré. Tešili sme sa, pretože prišla na iné myšlienky, musela sa o niečo starať, zháňať tovar, bola veľmi šikovná. Dovtedy ale nechcela ísť nikam pracovať, mala nemecké školy, a jej slovenčina nebola najlepšia.
Odhliadnuc od toho všetkého, aké bolo vaše detstvo?
Ako deti sme toho veľa nemali, ale čo mi najviac chýbalo, boli starí rodičia. Nepoznala som, čo je to mať starého rodiča. Otcova mamička prežila vojnu a žila v Prahe. Mne chýbal ten pocit, že idem k babke. Keď som išla zo školy domov s mojimi kamarátkami, pýtala som sa, kam idú. Hocikedy povedali, že idú „do babky“. Mne ten rozmer emócií starých rodičov veľmi chýbal. Pociťovala som to ako veľký hendikep. Často som si predstavovala, aké by to bolo, keby som ich mala. Keď som už bola väčšia, prosila som mamičku, či by nenašla niekoho, ku komu by som mohla ísť na prázdniny. Mamička ale nemala žiadnu rodinu. Mne bolo ľúto, že každý má niekoho.
Rodičia ostali žiť v Kežmarku a čo mamičkini súrodenci, preživší?
V Kežmarku žilo veľa významných židovských rodín, veľa lekárov, akademicky vzdelaných ľudí, a to všetko sa vytratilo. Mamkin brat aj s manželkou a dcérkou Vierkou síce žili v Kežmarku, ale druhý brat, ktorý sa zachránil, odišiel v roku 1949 do Izraela. Má dve deti, som s nimi v kontakte. Môj bratranec ostal žiť v Izraeli a sesternica sa vydala a žije v Amerike. Teda z tej veľkej rodiny, ktorá mohla mať niekoľko desiatok alebo sto členov, ostalo niečo úplne malinké.
A rodičia, akého veku sa dožili?
Moja mamička sa narodila v roku 1919 a zomrela ako 79-ročná. Veľmi sme sa o ňu starali. Akoby sme si vymenili role, že nie ona bola moja mamička, ale ja jej. Nakupovala som, starala som sa, robila som všetko, aby ona nič nerobila. Aj otecko sa o ňu veľmi staral, aj my. Keď išla nakupovať aj bežné veci, utekala som za ňou, pretože som sa bála, že sa jej niečo cestou stane.
Otecko sa narodil v roku 1910 a dožil sa 92 rokov. Vyštudoval vysokú školu pri Děčíne, bol autokonštruktér. Mal veľmi dobrú kvalifikáciu. Istý čas mal výnimku, pretože robil to, čo nikto iný nevedel robiť. Keďže v Kežmarku automobilka nebola, dostal takzvané umiestenie buď v Mladej Boleslave alebo Košiciach. Mamka plakala, pretože nechcela ísť z Kežmarku preč. Otec tak nakoniec ostal, no s autami už nič nerobil. Iba doma mal starú „embéčku“, ktorú stále opravoval. Auto má viac ako 60 rokov a je umiestnené v Kežmarku, v hrade medzi veteránmi. Bola to jeho srdcovka.
Otecko nám neskôr doma hovoril: my sme sa nezachránili, na nás prišiel zázrak.
Otecko bol introvert, pokojnejší človek. Veľmi o tom všetkom nerozprával, bol ten, ktorý tlmil mamičku. Rodičia medzi sebou rozprávali nemecky. Myslím si, že keď som bola malá, rozprávali aj jazykom jidiš. Spomínam si na nejaké slová, ale asi by som v ňom nevedela komunikovať. Okrem toho otecko vedel veľmi dobre maďarsky, lebo ako dieťa chodil do školy v Budapešti. Mamička sa tiež naučila po maďarsky. Maďarsky ale najčastejšie rozprávali vtedy, keď chceli, aby sme im my, deti, nerozumeli.
Spomínali ste, že v čase prvého transportu zo Slovenska bola mamička slobodná. Neskôr sa ukrývala už so svojim manželom. Kedy sa teda zobrali?
Moji rodičia sa zobrali v roku 1943. Keď prišli prvé transporty židovských dievčat, a to 25. marca 1942, rodičia mojej mamičky si mysleli, že by bolo lepšie, ak by bola vydatá. Mysleli si, že ak prídu ďalšie transporty židovských slobodných dievčat, mamičke to po svadbe hroziť nebude. Mala tiež krstný list od evanjelického farára v Kežmarku, Spišáka, videla som aj výpis z matriky.
Moji rodičia sa teda zobrali, no pritom nikdy nemali svadbu. Dostali len papier či sobášny list od rabína, ktorý žil vo Veľkej Lomnici. Tento papier postačoval na to, aby spolu žili ako manželia. Rodičov som sa pýtala, či sa poznali pred svadbou, či sa mali radi a bola medzi nimi láska. Zaujímavé bolo, že vždy, keď som sa na to pýtala, rodičia sa na seba pozreli a usmiali sa. Dodnes neviem, či to bola veľká láska alebo či to bolo manželstvo pre záchranu. Rodičia však spolu žili pekne, pomáhali si a boli k sebe po celý život úctiví.