Príbeh začal v roku 2006, keď Ken Thompson začal pracovať ako zástupca komisára v hasičskom zbore New South Wales. S manželkou Melindou sa starali o hravého dvojročného syna v rodinnom dome v Sydney. V tomto období však Melinda začala preukazovať známky mentálnej poruchy. Prvé symptómy boli takmer nepostrehnuteľné, ale neskôr prerastali do paranoje a nesprávnych úsudkov o rôznych ľudoch i veciach, Kena Thompsona nevynímajúc.
„Najprv som si to neuvedomil, ale keď sa jej choroba začala stupňovať, bolo to neznesiteľné,“ povedal Ken Thompson. Koncom decembra roku 2007 lekári Melinde potvrdili, že trpí paranojou a 1. januára opustila rodinu. V apríli 2008 utiekla so svojím synom z Austrálie, pretože sa obávala, že kvôli jej duševnej poruche jej zakážu sa s ním stretávať. Austrálska polícia spolu s Interpolom ju vystopovali vo Frankfurte, no táto stopa rýchlo vychladla a prípad začal upadať do zabudnutia. Nie však pre Kena.
„Netušil som, čo mám robiť. Mal som prácu, ktorá so sebou niesla veľa zodpovednosti, ale na ktorú som sa v tejto situácii vôbec nevedel sústrediť.“ A tak odišiel do dôchodku a hľadal spôsob, ako svojho syna nájsť. Thompson dal do poriadku svoj bicykel, založil webovú stránku, nechal si vyrobiť tričká so synovou podobizňou a vybral sa na dvoch kolesách do Európy. V máji tohto roku sa v Londýne zúčastnil Medzinárodného dňa nezvestných detí a potom začalo dlhé hľadanie. Za takmer štyri mesiace prebicykloval sedem krajín, začinajúc na severe Anglicka, pokračujúc cez Francúzsko, Belgicko, Luxembursko, Nemecko až do Holandska. V holandskom Haagu odovzdal Medzinárodnému súdnemu dvoru list podpísaný 70 rodinami, ktoré stále pátrajú po svojich nezvestných deťoch. V ňom rodičia žiadajú, aby sa zmenili 30 rokov staré pravidlá týkajúce sa únosu detí. Thompson ďalej pokračoval do Nemecka a Poľska. Mal v pláne prejsť cez Českú republiku a pokračovať do Švajčiarska a ďalej na juh. „Urobím všetko, čo bude treba. Je to môj syn, som za neho zodpovedný. Chýba mi, mám ho rád a pôjdem až tak ďaleko, ako bude treba, až kým ho nenájdem.“
Zdá sa, že dva a polročné odlúčenie sa chýli ku koncu. Pred niekoľkými dňami Ken Thompson dostal telefonát, v ktorom mu oznámili, že jeho syn sa našiel v Amsterdame. Hra na mačku a myš však pokračuje naďalej. Pán Thompson ešte stále čaká, kým svojho syna po takmer trojročnom odlúčení opäť chytí do náručia. Úrady ho upozornili, že jeho návrat do Austrálie môže trvať aj 6 týždňov. „Viem, že môj opätovný návrat do Andrewovho života bude komplikovaný. Mám titul zo psychológie, takže viem, ako by mal prebiehať integračný proces. Čítal som mnohé výskumy, v ktorých sa hovorí o dôsledkoch únosu na psychiku. Deťom niekedy povedia, že ich rodič je mŕtvy. Andrew ma nevidel dva a pol roka. Chcem na to ísť pomaly, aby som zaistil, že neprežije ďalšiu traumu,“ povedal Ken Thompson, ktorý už štvrtý deň čaká v Amsterdame na povolenie na stretnutie so synom.
Andrew je teraz v detskom domove, kde ho psychológovia pripravujú na stretnutie s otcom. To môže trvať ešte niekoľko dní. Ken Thompson je síce vyčerpaný z čakania, ale situáciu hodnotí triezvo: „Nemôžem čakať, že Andrew prejde dverami a vrhne sa mi do náručia.“
Najemocionálnejší moment nastal, keď pán Thompson ďakoval holandskej pani, vďaka ktorej sa jeho syn našiel. Tá si vypočula rozhovor, ktorý sa jej nezdal byť celkom v poriadku a tak si sadla za počítač a našla stránku, ktorá oznamovala, že Andrew je nezvestný. „Mala odvahu zavolať políciu. Tušila, že niečo nie je v poriadku, ale nebola voči tomu ľahostajná a neodkráčala preč. Som jej veľmi vďačný,“ oznámil otec, ktorého hľadanie sa už síce skončilo, problémy okolo návratu do bežného života však ešte pokračujú.
Po stretnutí so synom na Kena Thompsona čaká súdne vypočúvanie v Haagu, aby sa proces návratu mohol legálne dokončiť. Nie je však isté, či si ho otec bude môcť zobrať naspäť do Sydney. Melinda Thompsonová bola zatknutá a momentálne čaká na súdne pojednávanie v Amsterdame.
zz
www.news.com.au