V prípade súťaží typu SuperStar vydávajú speváci a speváčky svoje debutové albumy pomerne rýchlo. Ako to bolo v tvojom prípade ? Vnímal si to ako urýchlený proces ?
Myslím si, že to bolo primerané. Nebolo to ani rýchle, ako to pôvodne malo byť, a album sa nenahrával ani veľmi neskoro, čo by bolo tiež kontraproduktívne. V zmluve bolo uvedené, že nahrávka má byť aspoň v takej kvalite ako tomu bolo na SuperStar. Podľa rôznych ratingov sa im najviac páčila skladba Feeling Good, ktorú som odspieval s big bandom. Vznikla teda otázka, kto napíše takúto hudbu v primeranej kvalite a kto to zaranžuje, aby to bolo tak veľké, s toľkými nástrojmi ako je tá skladba. Už vtedy sme sa s vydavateľstvom Sony dohodli, že ten proces nesmieme uponáhľať. Pochopili to a preto som nepociťoval žiaden tlak. Samo o sebe nám to šlo rýchlo. Na nahrávke sa podieľali skvelí hudobníci, ktorí to mali nahraté rýchlo – na prvý či druhý raz. Muzikanti ako Oskar Rózsa či Martin Valihora sa proste nemýlia, oni to zahrajú hneď. Najdlhšie trvalo, kým producent Daniel Hádl spravil aranžmá, ktoré boli pre sláčiky a pre dychy. Potom to už šlo skutočne veľmi rýchlo. Vyšlo to podľa mňa v
pravú chvíľu.
Ako si sa vlastne dostal k slovenským muzikantom ako Oskar Rózsa či Martin Valihora ?
Ja som vždy, ešte pred súťažou, rád jamoval. Vôbec najviac má lákali jamy, kde nie je nič pripravené a človek musí s hudobníkmi komunikovať bez nejakého vodítka. To samozrejme v SuperStar nešlo. Po SuperStar som v tom teda chcel pokračovať, pretože mi to chýbalo. Môj manažér Matej Drlička mi zistil, kde by som sa k tomu mohol dostať a tak sme raz navštívili podnik U Dežmára v Bratislave, kde hral Oskar Rózsa a Martin Valihora. Zahrali sme si spolu a zistili sme, že je to veľmi príjemná spolupráca. Povedal som im, že mám svoje pesničky a že chcem nahrať album a oni so spoluprácou súhlasili, pretože sa im páčilo, čo robím. Zvyšok tej kapely vznikol
podobne. S Eugenom Vizvárym, skvelým džezovým klaviristom, som už absolvoval pár koncertov a ku gitaristovi Michalovi Bugalovi som sa dostal už počas SuperStar. V podstate celá kapela vznikla veľmi prirodzene. S
každým som si najprv zahral, aby som zistil, či ja chcem byť s nimi a oni so mnou.
Chceš s touto zostavou hudobníkov hrávať aj na svojich budúcich koncertoch a pripraviť s nimi aj vlastné turné?
Určite. Zatiaľ to tak vidím, že keď bude jesenné turné, ktoré plánujeme, tak budem hrať práve s touto zostavou.
Na albume sú až na jednu coververziu tvoje autorské piesne. Z koľkých piesní si vyberal a kedy skladby z albumu vlastne vznikali?
Niektoré piesne pochádzajú z obdobia pred, niektoré po SuperStar a niektoré vznikli aj počas súťaže. Mal som ich asi 20, poslali sme ich do Sony a oni povedali, že so žiadnou nemajú problém. Mohol som si teda vybrať sám. Vybral som si skladby, s ktorými som bol absolútne spokojný a mal k nimi určitý vzťah.
Takmer všetky piesne z nahrávky Let’s Celebrate majú anglický text. Je pre teba prirodzenejšie skladať v angličtine?
Je to tak. Keďže simultánne skladám hudbu i text, často ma ten text inšpiruje k hudbe. Inšpiruje má melodika a rytmika tej reči, prirodzené swingovanie, ktoré v češtine neexistuje. Hlavne populárna hudba vychádza z blues, ktoré vychádza z hovorenej, trochu viac spievanej reči. V súvislosti s týmto je angličtina jedinou cestou. Navyše sa ľahšie spieva vo vyšších polohách. Skúsili sme však jednu skladbu aj preložiť. V médiách sme odprezentovali jej českú i anglickú verziu a ľudia si vyberali, ktorá z nich sa im páči viac. Ten tábor sa rozdelil 50 na 50. Všetci mi potom hovorili, aby som sa rozhodol, ktorú z nich chcem mať na albume a ja som si vybral tú anglickú. Ak by ten album mal byť v češtine, vyšiel by ešte o pol roka neskôr. To by bola hrozná práca – vytvoriť tému, o čom to má byť. Už by to nebolo intímne-prirodzené, ale štylizované, aby to sadlo do melódie, alebo by sa melódia menila, s čím by som asi nebol spokojný. Lepšie je teda, že je to v angličtine.
Nemalo s angličtinou problém vydavateľstvo?
Bol som prekvapený, že im to nevadilo. Boli spokojní s mojou angličtinou, povedali, že mám dobrú výslovnosť. V podstate v tomto problém nebol. Skôr som o vhodnosti angličtiny uvažoval ja s manažérom. Zamýšľali sme sa, či
to nie je nebezpečné. Zistili sme, že nie a ďalej sme to neriešili. Aj rádiá si napokon vybrali anglický singel Let’s Celebrate .
K prvému singlu by samozrejme mal patriť aj videoklip. Čo sa teda chystá?
Videoklip chystáme, máme v hlavách ideu, ktorá sa nakrúti. Zatiaľ nevieme kedy to nakrútime, no chceme to spraviť čo najskôr. Nakrúcať budeme pravdepodobne v Prahe.
Tvoj debutový album vychádzal v Českej republike i na Slovensku už v pondelok 7. júna. Mal si pred jeho vydaním nejaké očakávania. Aké boli, týkajú sa aj predajnosti?
Podľa mňa dnes nemá cenu rozoberať predajnosť albumov. Dnes je to celosvetový problém. Hudobný biznis prechádza zmenou. Cédečká strácajú na hodnote. Na Slovensku sa v podstate nepredávajú vôbec, u nás je to len o čosi lepšie. Ako mi minule povedal jeden kamarát z vydavateľstva: „Albumy si tu kupujú iba ôsmi ľudia a všetci sa poznáme“. Nie je to na škodu a nie je to ani nikoho vina, no orientuje sa to niekam inam, akurát my ešte
nevieme kam. Zatiaľ to vyzerá tak, že gro budú tvoriť živé koncerty. Najväčším problémom, ktorý si väčšina ľudí neuvedomujú je ten, že na album sú stále kladené väčšie nároky. Všetko je drahšie, keďže tá produkcia musí
byť veľká, ale za finálny produkt ľudia nie sú ochotní platiť. Berú ho ako samozrejmosť, ktorý si stiahnu. V podstate ani vo svete nevedia, ako sa s touto skutočnosťou dá vyrovnať
Tebe osobne záleží na tom ako bude vyzerať CD, napríklad aký bude mať obal? Čo hovoríš na iné formáty prezentácie albumu, napríklad vinyl?
Mne záleží na tom, ako to bude vyzerať. Som veľkým zberateľom cédečiek i platní. Nedokážem si predstaviť, že by som si albumy iba sťahoval do počítača, mňa by to nebavilo počúvať. Na druhej strane ale chápem ľudí,
ktorí to robia a neodsudzujem to. Chcel by som, aby album vyšiel aj ako platňa, ale tieto veci sú skôr na vydavateľstve a keďže platňa nemá širšie komerčné využitie, tak zatiaľ zostávame pri cédečku a platňu nechávame na neskôr. K dispozícii bude určite aj platený download.
Nedávno si sa vrátil z Las Vegas. Čo si tam robil?
Fotili sme tam fotografie na obal a rôzne ďalšie promo fotky. Bola to práca, no zároveň aj dovolenka. Chceli sme sa pozrieť na miesta, kde boli všetci veľkí speváci. Našiel som tam tiež dva veľké obchody s platňami, v
ktorých som strávil dosť veľa času. Niekoľko som si aj kúpil a odviezol domov na úkor iných vecí, ktoré som musel nechať na letisku. Nevadí. Hudbu potrebujem, nikdy ma nenudí. Čím viac počúvam hudbu, tým viac ma to núti byť lepším.
Napriek stále nepriaznivému počasiu sa už pomaly rozbieha sezóna letných festivalov. Budeš v lete koncertovať často?
Budem hrávať dosť často na Slovensku aj v Česku. Koncertovať budem so zostavou, s ktorou som nahrával album. Na festivaloch budeme mať asi odlišný program ako na turné, budeme tam mať totiž menšiu kapelu. Bude to zrejme viac rockové ako následne na turné. Určite budeme hrávať aj veľké skladby, pokračovať v trende so SuperStar, teda spievať pesničky iných interpretov. Je mi to veľmi sympatické, pretože to vždy robili všetci
veľkí speváci. Zobrali si skladbu, ktorú si pretvorili na svoj štýl, či už to bol Frank Sinatra, Elvis Presley alebo Joe Cocker.
Aj preto si na svoj album zaradil coververziu Paparazzi od Lady Gaga? Vybral si si ju hlavne pre tému?
Na jednej strane pre tú tému, pretože záujem o môj osobný život je väčší než bol predtým, ale tiež preto, že ľuďom sa páči, vyžadovali si ju na koncertoch. Bola to zároveň pieseň, ktorá sa v SuperStar najviac
odlišovala od originálu.
Lady Gaga je trochu iný formát ako spomenutí interpreti Joe Cocker či Frank Sinatra. Obdivuješ ju istým spôsobom podobne ako týchto spevákov?
Je to určite spotrebnejší formát, moderná pop music, ktorá ľudí dokáže osloviť. Myslím si, že je podobná ako Madonna v tom, že obe sa vedia pohybovať vo svojom biznise. Dokážu myslieť dopredu, dokážu tým pádom
určovať trendy, vedia čo presne majú urobiť a dokázali okolo seba vytvoriť skvelý tím a majú image, ktorý ľudia chcú. V tom ich obdivujem, aj keď po hudobnej stránke to zase pre mňa až také atraktívne nie je.
Ty si vieš predstaviť, že by si musel obetovať niečo, čo pre teba nie je prirodzené, aby si tvoju hudbu dostal k širšiemu publiku?
Mám rád rôznorodú hudbu, takže asi by mi nič neprekážalo. Rád mením štýly, každý štýl by som robil s chuťou. Nechcem nikde zostať príliš dlho, hrať dlhšie rockovú či orchestrálnu hudbu. Chcel by som to striedať a skúšať
nové veci.
Keď hovoríme o rôznorodosti, nedávno si odohral koncert s Nelou Pociskovou, záujem o spoluprácu s tebou prejavil Jaromír Nohavica. Ako sa prispôsobuješ na prácu s tak odlišnými ľuďmi, či už ide o písanie skladieb
alebo o živé vystúpenia?
To je práve to, čo ma veľmi baví, to, čo ma inšpiruje. Vždy, keď sa ma pýtajú na to, s kým by som chcel spievať duet, odpovedám, že s každým. S každým, kto je nejakým spôsobom zvláštny, pretože to človeka hrozne
obohatí. Naladí sa vtedy na jeho level. Spievať duetá je veľká inšpirácia.
Ešte predtým, než si sa stal známym v SuperStar, si spieval vo svojej vlastnej kapele Robson. Už v nej ale asi nepôsobíš.
Už v nej nespievam a mám na to viacero dôvodov. Nemám na to čas a oni sú iba poloprofesionálni hudobníci, aj keď hrajú výborne. Majú svoje iné záujmy, ktorým sa musia venovať. Sme naďalej kamaráti, ale nemá cenu, aby
sme robili nejaké koncerty. Aj tak sme boli iba kapela lokálneho záujmu.
Nielen víťazi súťaží typu SuperStar sa musia porátať s väčším mediálnym záujmom. Ako to riešiš ty, reaguješ napríklad na bulvárne správy o tvojej osobe?
Samozrejme na to nereagujem. Buď sa na tom smejem, vlastne väčšinou sa na tom smejem, lebo sú to hlúpo napísané články, hlúpo vymyslené. Kým si niekto niečo vymyslí o mne, to mi nevadí, nech si píšu, čo chcú. Prekáža
mi však, ak píšu o niekom cezo mňa, napríklad o mojich priateľoch, o mojich rodičoch. Ten človek nevie ako na to má reagovať, nie je zvyknutý byť v novinách a to mi prekáža. Dokáže ma to naozaj rozčúliť.
Zhováral sa Ján Papač
