Štefan Štefančík je rodák z Prešova, ktorý lásku k fotografovaniu zdedil po svojom otcovi. On sa mu v minulosti s vášňou venoval a všetko to, čo sa kedy naučil, ovláda aj jeho syn. Pre dobrý záber nemá problém hodiny cestovať a šliapať po náročnom teréne. Za tie ohromujúce zábery to teda rozhodne stojí.
Rád fotí ľudí aj zvieratá, no v poslednej dobe sa venuje asi najviac krajinnej fotografii. Ako sám priznáva, práve to ho donútilo zodvihnúť zadok a za skvelými zábermi cestovať a šliapať dlhé hodiny. Obdivuje Vysoké Tatry, pred ktorými má veľký rešpekt a nevie si predstaviť, že by žil niekde inde.
Svoje fotografie zdieľa aj na sociálnych sietiach a tešia sa veľkej obľube. Naposledy navštívil Kanárske ostrovy, konkrétne Tenerife a na zábery, ktoré si odtiaľ odniesol môže byť právom hrdý.
„Moje fotovýlety sú vždy plné zážitkov, na ktoré rád spomínam a kvôli ktorým sa to vždy oplatí. Jeden zaujímavý sa mi stal, keď som sa rozhodol ísť v posledný týždeň prázdnin fotiť západ a východ slnka na Východnú Vysokú. V predvečer výletu som napísal spolužiakovi, či nechce ísť so mnou, dohodli sme si pár organizačných vecí a za pár hodín sme už sedeli vo vlaku smerom do Tatier. Prvá zaujímavá vec sa stala už vo vlaku, keď som si pozeral nástenku na Facebooku a čírou náhodou som natrafil na článok, v ktorom sa písalo, že práve v tých dňoch a práve na tom mieste kam ideme, natáčajú Američania životopisný film Marca Pola. Dočítal som sa, že Velická dolina je z časti uzatvorená a na niektoré miesta ľudí nepúšťajú. Cieľ výletu sme aj napriek tomu nezmenili a išli práve tam. Hneď po tom ako sme vystúpili z električky v Tatranskej polianke, na nás čakalo niekoľkohodinové únavné chodenie po asfaltke, až na Sliezsky dom.“
Bez prestávky som behal z jednej strany štítu na druhý a snažil som sa nájsť čo najlepšiu kompozíciu. Keď bolo slnko už príliš vysoko a stratilo ten ranný červený odtieň, konečne som si vydýchol.
„Po pár minútach chodenia okolo nás prechádzalo auto, ktoré, ako sme sa neskôr dozvedeli, pomáhalo prenášať veci filmového štábu. Vyjednávali sme s nimi a za symbolickú cenu nás vyviezli takmer až k Sliezkemu domu. Tam sme bez prestávky začali šliapať hore, smerom na Poľský hrebeň. Cesta bola celkom jednoduchá a ubehla rýchlo. Necelých tridsať minút pred Poľským hrebeňom sme sa rozhodli dať si menšiu pauzičku, dobiť energiu napiť sa a oddýchnuť si. Ako sme si tak sadli, po minúte sa s rachotom spoza štítu objavil vrtulník záchrannej horskej služby, a počas celej našej prestávky sme pozorovali záchrannú akciu na Gerlachovskom štíte, ktorý bol priamo pred nami. Už iba záchranári mali na akciu lepší výhľad. Bolo to ako pozerať najdramatickejšiu časť akčného filmu, ale s jedným rozdielom, bolo to naživo a zopár metrov od nás. Ako rýchlo to prišlo, tak aj odišlo a my sme mohli pokračovať v ceste.“
„Dostali sme sa až na predmestie Východnej Vysokej. Rozhodli sme sa, že tam prespíme, no do západu slnka ostávala ešte necelá hodina, zložili sme si turistické ruksaky a iba s foťákom v ruke sme vybehli až hore. Ten pohľad stál rozhodne za to. Fotil som ostošesť, kým sa mi slnko neskrylo za štíty, potom sme si dali na vrchole víťazné jablko a šli pomaličky dole. Kým sme zišli, bola už úplná tma. O to lepšie, no v diaľke bolo vidieť svetlá mesta z Poľska a nádhernej scenérie hviezd nad ním. Po chvíľke kochania sa krásou prírody sme sa dali do stavania stanu. Stále silnejší vietor nám v tom ale veľmi nepomáhal. Keď sme sa so stanom dotrápili, navečerali sa a šli spať, hneď som oľutoval miesto, na ktorom sme sa rozhodli zostať. Vietor postupne zosiloval a stanom to metalo, hádzalo do všetkých strán. Spolužiakovi sa nejakým zázrakom podarilo v tom zmätku po zopár minútach zaspať, no ja som ani po dvoch hodinách zápasenia so stenami stanu nezažmúril oka. Fúkalo tak silno, že steny stanu po mne po každom návale vetra trieskali a stan, ktorý mal výšku pôvodne okolo metra a pol nemal v niektorých prípadoch ani meter.“
„Po skoro prebdenej noci sme sa o štvrtej ráno zobudili a šli sa naraňajkovať. Ja úplne rozbitý, spolužiak do ružova vyspinkaný, stan dolámaný, proste „ideal morning“. Keď sme už boli vychystaní a pripravení vyraziť opäť hore, zrazu sa pri nás, o pol piatej ráno na poľskom hrebeni, objavila skupinka troch Košičanov. Po pár minútach sme zistili aj ich príbeh, ktorý bol tiež celkom zaujímavý. O deň neskôr ako my, tiež večer, sa len tak spontánne rozhodli, že si idú pozrieť východ slnka na Východnej Vysokej, vychystali sa a okolo 11 hodiny večer vyrazili. Po krátkej debate sme sa spolu vybrali hore. Už sa nešlo tak ľahko ako večer. Bola oveľa väčšia zima a k tomu ešte nesmierne fúkalo. Cesta bola nepríjemná. Keď sme už konečne dosiahli vrchol, bol rád že to mám za sebou. Horšie ale bolo, že slnko nie a nie výjsť. Asi hodinu sa zdalo, že východ bude už o minútku, no stále nič. Konečne sa o 6 ráno rozhodlo, že predsa len vykukne. Rýchlo som sa spamätal, a pokiaľ si ostatní užívali rannú pohodu, ja som bez prestávky behal z jednej strany štítu na druhý a snažil sa nájsť čo najlepšiu kompozíciu. Keď bolo slnko už príliš vysoko a stratilo ten ranný červený odtieň, konečne som si vydýchol.“
„Spokojný som sa pozrel na Poľský hrebeň, kde sme mali ešte stále rozložený stan, lenže niečo sa mi nezdalo byť v poriadku. Zaostril som a uvedomil si, že stan, ktorý sme rozložili v strede rovinky na hrebeni sa posunul tak meter doľava a od strmého útesu ho delilo už len zopár centimetrov. Nasledovali preteky dolu kopcom, po skalách v sprievode nárazového vetra. Párkrát bol vietor taký silný, že ma zhodil na zem. Ešte nikdy predtým som nič také nezažil a o to viac som sa začal obávať o stan. Keď sme dobehli dole, naskytol sa nám pohľad na dvoch Poliakov, ktorí zapretí držia náš stan a bojujú s vetrom, aby nám ho neodfúklo. Nebyť ich, naše veci sú rozhádzané po celej Velickej doline (Boh žehnaj ich dobrým dušiam). Rýchlo sme stan prevzali a poďakovali sa im. Kým jeden z nás stan držal, druhý z neho rýchlo vyberal veci. Všetko som nahádzal do ruksakov a tie sme museli zavesiť na informačnú tabuľu, aby nám ich neodfúklo, kým sme skladali stan. Ten na chvíľu slúžil ako padák, ktorý nás chce niekam vyniesť a skoro sme skončili v doline my. Nakoniec sme sa nejako pobalili, z hora došli aj Košičania, a spolu sme sa vybrali dole na Sliezsky dom, z ktorého sme zošli na Hrebienok. Tam mali naší noví kamaráti auto a dokonca nás hodili späť do Prešova. Na tento výlet nikdy nezabudnem.“
Viac fotografií nájdete na jeho fanpage –
