Macedónsko je dosiaľ neobjavenou krajinou, no ako každý kus zeme aj tu človek dokáže objaviť svoj raj. Tým macedónskym je bez akýchkoľvek pochýb Ochrid. Krásne miesto vystavané na brehu rovnomenného jazera ozdobené kláštormi a podnikmi s vynikajúcimi jedlami je najobľúbenejším miestom na trávenie voľného času. Vďaka nemu nepotrebuje Macedónsko ani skutočné more.
Na brehu jazera
Macedónsko uložené na Balkánskom polostrove má obrovskú výhodu, že je tam všetko blízko. Ak sa ráno niekto v hlavnom meste Skopje rozhodne, že by sa chcel okúpať v Ochridskom jazere a vychutnať si dobrý obed v niektorej z miestnych reštaurácií, stačí mu nasadnúť do mikrobusu a o tri hodiny je na mieste. Možno sa na prvý pohľad ani nezdá, ale Macedónsko je pomerne hornatá krajina a aj cesta z hlavného mesta k jazeru vedie nádhernou kopcovitou krajinou. Do nej uložili malé dedinky či mestečká a od tých alpských sa líšia len štíhlymi minaretmi, ktoré sa dvíhajú nad strechami. Ochridské jazero nie je len obľúbeným výletným cieľom, ale pre svoju jedinečnosť sa dostalo do zoznamu UNESCO a hovorí sa o ňom ako o jednom z najstarších a najhlbších jazier Európy. Dnes je prirodzenou hranicou medzi Macedónskom a Albánskom, avšak macedónska strana je obľúbenejšia a najväčšiu zásluhu na tom má práve mesto Ohrid na jeho brehu.
Promenáda plná života
Ako každé „prímorské“ letovisko aj Ochrid sa predháňa v ponuke ubytovania. Moderné ulice lemujú rodinné domy, penzióny, ale aj hotely s ponukou na voľné izby. Niekde sa dokonca sem tam premávajú babky v čiernych zásterách a snažia sa prenájmom zarobiť nejaký ten dinár. Viaceré ulice sa zlievajú dokopy, aby vytvorili na brehu jazera známu promenádu. Záliv, v ktorom postavili Ochrid, má tú výhodu, že na výbežok, kde sa rozprestiera staré mesto, je z promenády priam rozprávkový pohľad. Staré domčeky sú vtesnané vedľa seba do strmého svahu a nad nimi tróni kamenný hrad ozdobený červenožltou macedónskou vlajkou. Záliv obsadilo niekoľko drevených lodí pohupujúcich sa na vlnách. Ich kapitáni sedia na palube alebo vonku na móle a čakajú na ľud, ktorí by sa chceli pozrieť ku kláštoru sv. Jána alebo na niektorú z odľahlých pláží. Lode tu spĺňajú funkciu taxíkov a pomerne rýchlo sa zapĺňajú. „Za deň idem ku kláštoru aj desať krát,“ hovorí starý kapitán jednej z nich. To len dokazuje obľúbenosť tohto miesta. Promenáda je prežiarená slnkom a lavičky či niekoľko menších parkov lákajú ľudí na posedenie. Nesmie chýbať vynikajúca balkánska zmrzlina či nanuk a dobrá nálada. Tú však v Ochride dostane návštevník akosi automaticky len z pocitu, že sa tu ocitol. Prechádzky tu patria k miestnemu koloritu a najviac to cítiť v čase, kedy sa slnko ukladá na spánok. Vtedy je nábrežie plné ľudí a zaplnia sa aj okolité podniky či bary. V diaľke na jazere sa premáva niekoľko windsurferov a za nimi pláva veľká výletná loď. Len albánske kopce na druhej strane sa ukrývajú do jemnej, no tajomnej hmly.
Macedónsky Jeruzalem
Na prahu starého a nového mesta sa ulice delia a návštevníkov si premeriavajú sochy z parku. Jedna patrí známej dvojici Cyrilovi s Metodom a druhá predstavuje Klimenta Ochridského s maketou kláštora v rukách. Kľukaté uličky starého mesta sa rozutekali kopcom ako hady vypustené z vreca. Každá smeruje inam, každá niekde končí a často sa navzájom prepletú. Kvôli úzkym uličkách, svahu, ale aj pre svoj náboženský význam býva niekedy Ochrid označovaný ako „macedónsky Jeruzalem“. Je to presne také miesto, kde človek najlepšie spraví, ak zatvorí knihu či mapu a proste pôjde tam kam ho to práve napadne. Len tak sa nechať unášať kamennou krásou fasád, vôňou kvetov, jedla či za hranatými kostolnými vežami a obrovskými kupolami. Aj napriek tomu, že sa labyrinte starého mesta túla viacero turistov, stále je tu veľa miest, kde človek počuje len vlastné kroky. Pohoda, lenivá atmosféra, život bez pozerania na hodinky, takú auru vyžaruje starý Ochrid. Odrazu sa medzi domami vynorí ukryté námestie na ktorom vyrástol kostol sv. Sofie. Obkolesili ho zeleňou, parkom aj stromami a jeho kamenné veža ukončená typickou kupolou s krížom dominuje celému priestoru. Kostol sv. Sofie nepatrí len medzi najvýznamnejšie svätostánky Ochridu, ale dokonca celého Macedónska. Postavili ho niekedy v 9. či 10. storočí a hoci sa počas osmanskej epizódy dejín ozýval nad jeho kupolami muezzín s ťahavou modlitbou, dnes slúži opäť ako kostol a kultúrna pamiatka. Vnútro je vyplnené živými freskami stredovekých maliarov. Keď sa na miesto v 17. storočí zatúlal osmanský cestovateľ Evliya Celebi, opísal Ohrid ako mesto, ktoré má 365 kostolov či kaplniek. Miestni sa tak mohli modliť každý deň v inej. Dnes je ich už podstatne menej, avšak pri potulkách ich človek tiež napočíta niekoľko od malých sošiek, či oltárikov až po krásne kostoly akými je sv. Sofia, sv. Panteleimon alebo sv. Kliment.
Vôňa a chuť Macedónska
Hore nad mestom stojí mohutná pevnosť, ktorú vidno z diaľky, ale ja mnoho menších zaujímavosti strácajúcich sa v hustej zástavbe. Niektoré domy schátrali, iné to čoskoro čaká, ale sem tam sa objaví nádherný, prepychový dom, aký vlastní napríklad bohatá rodina Robevi z 19.storočia. Všetky tri typy domov, tak namiešali niečo jedinečné. Hore na kopci čaká na poznávanie chtivých ľudí aj divadlo zo starovekého sveta. Už pred 2200 rokmi si na jeho kamenné sedadlá prichádzali ľudia užiť predstavenie alebo počas rímskej ríše aj zápasy s gladiátormi plné krvi. Počas obeda sa na ulici miešajú vône zo všemožných podnikov. Necháme sa zlákať na tradičné macedónske tavče gravče, teda zapečené fazule v hlinených miskách. Podáva sa k nim aj biely chlieb, aby sa namáčal do šťavy. Macedónske jedlá sú nielen chutné, ale aj veľmi lacné. Vonku na stoličkách sedia rodiny, páry, výletníci a keby sa zosúladili pri udieraní príborov o taniere, bol by z toho vcelku príjemný koncert. Na stole pristávajú okrem tradičných pokrmov aj miestne ryby žijúce v jazere a chutné domáce víno. To má v Macedónsku pomerne hlboké korene a dodnes sa miestni škriepia či ho robia lepšie, než susední Gréci.
Najpôsobivejší pohľad Ochridu
Najkrajšia prechádzka akú Ochrid ponúka je cesta k susednej dedine s názvom Kaneo. Leží tu na strmom svahu azda najkrajší kostol, aký na brehu jazera nájdeme. Kamenná cesta vedie najprv pomedzi domy starého mesta, až sa vinie okrajom lesa. „Musíte ísť stále rovno a do kopca, za ním uvidíte kláštor,“ hovorí starý dedko sediaci na priedomí. Malá dedinka Kaneo pripomína klin vtesnaný medzi vysoké skaly. Ostro zvažujúca sa cesta vedie priamo do dedinky a k jazeru, ale kláštor sv. Jána stojí na kopci nad ňou. Obsadil malý výbežok len letmo zasahujúci do jazera, ale keď začali kláštor v 13. storočí stavať, už vtedy ich musela fascinovať jeho poloha. Dnes sa obrázok kláštora v pozadí s modrou hladinou jazera stal ikonou celého Ochridu. Naokolo stoja tiché lesy a dole sa na skalách rozbíjajú vlny. Hotová idylka. Vnútro kláštora je miniatúrne. Pri umeleckom ikonostáse horia sviečky a v rohu stráži mužská postava odetá do tmavej, čiernej sutany. Steny aj po toľkých rokoch krášlia fresky a dominantné postavenie tu má Kristus Pantokrator. Malý kláštor je dodnes záhadou, pretože sa ani presne nevie kedy ho postavili a dokonca ani kto. Vďaka architektúre sa len odhaduje, že jeho architekt by mohol byť Armén. Je krásne vyliezť o niekoľko metrov vyššie nad kláštor a len tak si užívať tento pohľad. Je tak očarujúci, že aj kvôli tomuto jednému momentu, by sa sem oplatilo zo Skopje merať cestu.
