Cesta nahor trvá asi hodinu, presviedča nás objemná Američanka. S partiou ďalších pútnikov priletela iba preto, aby navštívila Medžugorje v Bosne a Hercegovine. Nám cesta na miesto prvého zjavenia trvala približne pätnásť minút. Je naozaj čarovná.
Medžugorje bolo pred tridsiatimi rokmi obyčajnou dedinou s pár stovkami obyvateľov. Nikto nechápal, prečo tu postavili obrovský kostol… Večer 24. júna 1981 zbadalo na kopci nad dedinou zvláštnu ženu s dieťaťom v náručí. Hoci ich gestom volala bližšie, báli sa a radšej ušli. Štyri z nich sa na druhý deň vrátili. Zistili, že na kopci k nim hovorí Panna Mária.
Odvtedy sa im denne zjavovala niekoľko rokov. Neskôr prichádzala raz za mesiac. Dnes, po rokoch, majú vizionári okrem Vicky svoje rodiny a vedú normálny život. Niektorých Panna Mária stále navštevuje.
S paličkami
Za tridsaťdva rokov sem zjavenia pritiahli viac ako dvadsaťpäť miliónov ľudí. Z dedinky sa stalo päťtisícové mestečko s hotelmi, reštauráciami, supermarketmi a obchodmi so suvenírmi. Ale aj s kaplnkami, spovednicami a komunitou Cenacolo, kde úspešne rehabilitujú drogovo závislí z celého sveta. Dvadsaťtisíc ľudí z okolia Medžugorja tiež pracuje v pútnickom biznise.
Na fotografiách mesto praská vo švíkoch a pre pútnikov nestačí ani kostol svätého Jakuba a vonkajšie priestory okolo neho s päťtisíc miestami na sedenie. Dnes však vidno iba niekoľko skupín pútnikov. Mieria na kopec, popri kaviarňach a obchodoch so suvenírmi, až na miesto, kde končí asfalt a začína strmý chodník nahor. Z červenej hliny a naschvál odhalených kameňov. Vrchnú vrstvu pôdy totiž strhli, aby pútnikom ukázali, že správna životná cesta nie je jednoduchá. Starí a chorí si nahor pomáhajú paličkami. Jednej pútničke sa šmykla noha a spadla na zem, do červenej hliny.
Chodník lemujú bronzové reliéfy výjavov z modlitby ruženca. Skupiny veriacich sa pri nich pristavujú, aby sa pomodlili. Spoločne, aj každý za seba. Prichádzajú sem s prosbami aj s poďakovaniami, každý má dôvod vystúpiť na horu. V strede cesty je veľký kríž. A úžasný výhľad na mestečko a krajinu okolo, zaliatu podvečerným slnkom.
A hore je miesto prvého zjavenia. Tam sa všetci utíšia. Postavili tu sochu Panny Márie a všade okolo sú tabuľky s poďakovaniami. Za pomoc, za zázračné uzdravenie. Aj zo Slovenska. Ktovie, ako to tu vyzerá, keď je zlé počasie. Či aj vtedy má toto miesto takú silu. Lebo dnes sa zlaté lúče slnka odrážajú od červenej zeme a atmosféra je takmer nadpozemská. Aj pre tých, ktorí neveria v zjavenia.
Prenasledovaní
Dole, v Medžugorji, vyrástli veľké hotely a penzióny, ubytovanie ponúkajú aj v súkromných domoch, žiariacich rôznymi farbami. Pojem územné plánovanie tu asi veľmi nepoznajú. V prízemiach sú obchody, otvorené do neskorého večera. Medžugorje je v Hercegovine, oblasti blízko chorvátskych hraníc, s prevahou katolíkov a obyvateľov chorvátskej národnosti. Aj štýl života a architektúry tu pripomína viac Chorvátsko ako Bosnu. Počuť tu však všetky svetové jazyky. Napriek tomu, že cirkev zjavenia nikdy oficiálne neuznala.
Vizionári to za komunistického režimu vôbec nemali jednoduché. Museli prejsť policajnými výsluchmi a rôznymi psychiatrickými vyšetreniami. Miestny kňaz Jozo Zovko im tiež najprv veľmi neveril .Tiež s nimi viedol dlhé rozhovory a nahrával si ich na magnetofónové pásky. Neskôr sa stal horlivým zástancom medžugorských posolstiev. Zatkli ho a odsúdili na tri a pol roka. Preverovanie si užili aj rodinní príslušníci vizionárov a prichádzajúci pútnici.
Komunita
Dom pre komunitu Cenacolo postavil manžel jednej z vizionárok, Mirjany. Komunitu Cenacolo založila v roku 1983 v talianskom Saluzze rehoľná sestra Elvíra, aby pomohla strateným mladým ľuďom. Odvtedy vyrástlo v pätnástich krajinách sveta vyše päťdesiat centier Cenacolo. Mirjana vraj vidí Pannu Máriu raz do roka, vždy 18. marca. A každý mesiac, vždy druhého okolo deviatej ráno, dostáva posolstvo. Obyčajne ho prijíma medzi bývalými narkomanmi v komunitnom dome Cenacolo.
