Slávne „stratené mesto Inkov“ Machu Picchu už dávno nie je stratené. Objavil ho americký archeológ Hiram Bingham v roku 1911 a postupom času a stalo najznámejšou pamiatkou celej Južnej Ameriky. Zahalené rúškom tajomstva však zostáva dodnes. Prečo Inkovia toto mesto postavili, nikto nevie.
Vláčikom pod Machu Picchu
Východiskom pre návštevu Machu Picchu je mestečko Aguas Calientes. Vedie k nemu len jedna cesta, a to železničná. Vlak prvej triedy je určený výlučne pre turistov. Peruánci radi ukazujú, že si turistov vážia a vedia im poskytnúť servis na úrovni. Niekedy možno až prehnane, takmer dojemne. Obsluha vo vlaku sa každému najprv osobne predstaví, potom dá na výber medzi malými keksíkmi a orieškami ako pozornosť od železničnej spoločnosti Inca Rail. Podáva ich kliešťami, hoci sú zabalené v klasickom obale. To aby sme videli, že hygiena je tu na prvom mieste. Vyberiem si oriešky a zapíjam ich čajom z koky, ktorý v Peru podávajú všade. Má dodávať energiu a pomáhať proti výškovej chorobe. Nebadám na sebe síce ani jeden, ani druhý účinok, ale chutí dobre. Lepšie ako Inca kola, najobľúbenejší peruánsky nealko nápoj. Už len jeho krikľavo žltá farba pôsobí veľmi „zdravo“. Cez okno pozorujem rieku Urubambu, ktorá vyzerá úplne pokojne a neškodne. Ťažko si predstaviť, že v januári 2010 bola taká rozbúrená, že uväznila na Machu Picchu dve tisícky turistov, medzi nimi aj Slovákov. Železničnú trať vtedy zavalili zosuvy pôdy.
Vlak konečne dorazil do Aguas Calientes. Sympatické mestečko je plné turistov, ktorí vysedávajú na terasách reštaurácií. Ďalší vyberajú v obchodíkoch lacné suveníry. Miestni pozerajú futbal, držia Španielom. Na námestí vyhráva indiánska kapela, ich hudba mi pripomína tých „našich“ Indiánov, čo zvyknú z času na čas hrávať pri Tescu. Píšťaly, gitara, do toho sa húpajú v rytme. Zrazu sa ulicou valí dav indiánsky vyobliekaných detí, za nimi nasledujú aj dospelí s rôznymi transparentmi. Sú veselí a kývajú nám. Neskôr sa dozvedáme, že miestni práve oslavujú výročie vyhlásenia Machu Picchu za jeden z novodobých divov sveta. Na svoju top pamiatku sú hrdí, a to plným právom.
Ekológia po peruánsky
Z mesta Aguas Calientes sa dá dostať na Machu Picchu dvoma spôsobmi. Tí turisticky zdatnejší si to vyšliapu strmou cestičkou, tí pohodlnejší sa odvezú autobusom za sedem dolárov. Zvolila som druhú alternatívu, aby som ušetrila fyzické sily a nastúpila do autobusu s veľkým nápisom Ekológico, teda ekologický. Ako som sa ale dozvedela, v skutočnosti vôbec nemá ekologický motor. „Ekológico“ sa volá preto, že jazdí v ekologickom prostredí. Podobné je to tu aj so separovaným odpadom. Všade sú smetiaky s označením Papier, Sklo či Plasty, pretože to vyzerá dobre pred turistami. Keď však príde smetiarske auto, zosype všetok odpad dokopy.
Turisti tam nesmú, lamy áno
Autobus zastane na parkovisku pod Machu Picchu, kde sa už tvoria rady pred predajňou lístkov. Využijem príležitosť a dám si oraziť pas špeciálnou pečiatkou Machu Picchu aj s obrázkom. Po zdolaní kratšej točitej cesty nahor sa zrazu ocitneme na vyvýšenom mieste, z ktorého pochádzajú všetky tie notoricky známe fotky tejto pamiatky. Majestátne mesto veľkých Inkov však ešte spí v rannej hmle. Treba si počkať, je to veľkolepé divadlo. Čoskoro sa hmla rozplynie a pred nami sa zjaví Machu Picchu v celej svojej kráse. Wow, ešte krajšie ako na fotkách. Zaujímavé je, že na fotkách vždy vyzerá tak, akoby tam ani neboli turisti. Skrýva sa za tým malé tajomstvo. Na trávnaté plochy v strede mesta je totiž zakázaný vstup. Výnimku majú len stále obyvateľky Machu Picchu – lamy. Aj tie sú tu, mimochodom, len a len turistov, priviezli ich sem ako atrakciu.
Existujú štyri druhy tohto juhoamerického zvieraťa – lama, alpaka, vikuňa a guanako. Odlišujú sa aj vzhľadom – jedny majú hustú vlnu, sú nižšie a vyzerajú podobne ako ovce, ďalšie sú vysoké, štíhle a s krátkou srsťou. Lamy sú rozkošné zvieratá s veľkou trpezlivosťou. Vôbec ich nevzrušujú turisti, ktorí sa s nimi fotia alebo si dokonca na ne sadajú. Lenivo si prežúvajú svoju trávu a sem-tam im venujú nejaký ten nechápavý pohľad. Ale pozor, keď sa im však niečo znepáči, bez problémov vás opľujú. Vegetácia v okolí Machu Picchu je tropická, veď je tu okraj Amazónie. Teplé počasie tu vládne aj cez peruánsku zimu (teda cez naše leto), ktorá vie byť v iných častiach krajiny krutá. Napriek teplu sa odporúčajú dlhé nohavice, pretože nohy turistov sú veľkým lákadlom pre miestne štípajúce mušky. Radšej sa uvariť ako vyzerať ako s ovčími kiahňami.
Záhady okolo Machu Picchu
Machu Picchu je pomenované po kopci, ktorý stojí nad mestom, no málokedy ho vidieť na fotografiách. Po kečuánsky (indiánsky jazyk) Machu Picchu znamená Starý vrch. Vrch, ktorý je známy z fotografií, sa volá Huayna Picchu, čo znamená Mladý vrch. Dá sa naň aj vystúpiť, denne je kapacita obmedzená na 400 ľudí a treba sa vopred nahlásiť.
Pasúce sa lamy na Machu Picchu
Foto: Mária Pietová
Mesto postavili Inkovia niekedy okolo rokov 1460 až 1470 vo výške 2430 metrov nad morom. Prečo práve na takomto odľahlom a ťažko dostupnom mieste, zostáva záhadou. Ako najlogickejšie sa javí vysvetlenie, že Inkovia chceli byť čo najbližšie Slnku ako svojmu božstvu. So Slnkom rituálne sobášili najkrajšie dievčatá. Archeológovia tu našli 136 kostier, z toho väčšina bola mladých žien, ktoré svoju „svadbu“ neprežili. Teórií významu Machu Picchu je mnoho. Najbizarnejšia je, že mesto postavili mimozemšťania. Poďme ale k tým reálnejším: mohla to byť ochranná bašta ríše pred amazonskými kmeňmi, letné sídlo Inku, korunovačné miesto, poľnohospodárske alebo prípadne astrologické centrum. Pravdepodobne to však bolo náboženské centrum so školou. Nachádza sa tu 1400 stavieb vrátane chrámov, rezidencií a obranných objektov, ale aj funkčné vodné fontány a kanály zavlažovacieho systému. Dnešní stavitelia si lámu hlavy nad tým, ako Inkovia dokázali „zoseknúť“ kopec a postaviť mesto vysoko v horách bez použitia železných nástrojov, malty či ťažných zvierat. Tajomstvom tiež zostáva, ako sem dopravili kamene z miestnych lomov, keď nepoznali koleso.
Na Machu Picchu sa dá stráviť celý deň a stále ho nebudete mať dosť. Je to jednoducho magické miesto, ktoré vás naživo dostane, aj keď ste ho už predtým videli na fotografiách alebo v televízii stokrát.
