Sýria zmietajúca sa v problémoch sa veľmi často zvykne označovať ako kolíska civilizácie. Nenájdeme tu však len staroveké mestá, v ktorých sa písali dejiny sveta či moslimské pamiatky na zašlú slávu kalifov, ale aj ostrovčeky kresťanstva s ich kláštormi.
Kresťanstvo s islamom vedľa seba
Najznámejším kresťanským mestečkom v Sýrii je Maalula ležiaca asi 50 kilometrov severne od Damasku. Našlo si tu krásne miesto pre život, pretože vyrástlo na svahu kopca zvažujúceho sa do zeleného údolia. Masív Antilibanonských hôr sa tiahne západným okrajom Sýrie a pozvoľna prechádza do susedného Libanonu, kde sa vystiera do úrodného údolia Biká. Pred Maalulou stojí obrovská rozostavaná mešita s minaretom, ktorá akoby chcela naznačiť, že hoci prichádzame do kresťanského mestečka, v krajine hrá prvé husle naďalej islam. Séria zákrut a stúpaní sa rázom skončí a malebná Maalula odhalí svoju tvár. Každému sa musí na prvý pohľad zapáčiť. Jej terasy, na ktorých stoja nízke domy jeden vedľa druhého, skala na ktorej sa vyníma socha Panny Márie s arabským nápisom a vytŕčajúce kríže kláštorov hore nad mestečkom. Malé námestie je rušné od rána do večera. Spájajú sa tu hlavné ulice a odtiaľto sa dá vystúpiť hore ku kláštorom. Na rohu námestia stojí malá mešita. Hoci hovoríme o Maalule ako o kresťanskom mieste, žijú tu samozrejme aj moslimovia a často sa o nej hovorí ako o tolerantnom meste, kde sú obe náboženstvá bok po boku. Niekoľko starčekov sedí pred mešitou, možno čakajú na modlitbu a medzi sebou sa zhovárajú. Až sem na nádvorie dolieha vôňa pečiva a koláčov z neďalekej pekárničky. Miestni sa v nej zastavia, nakúpia a vrátia sa domov. Veľa obchodov tu nie je, skôr malé rodinné podniky, ale mnohí obyvatelia Maaluly majú aj svoje vlastné poľnohospodárske políčka v údolí. Rastú tam najmä stromy, staré olivovníky, mandľovníky či marhule, nechýba ani zelenina. Bez tej sa sýrska kuchyňa nezaobíde.
Kláštor s príchuťou vína a jazykom Ježiša Krista
Z námestia sa vinie cesta za Maalulu a keď sa stratia posledné domy, v skalách sa objavia obrovské prázdne diery. Aj oni boli kedysi domami, ale to by sme museli čas posunúť o pár tisícok rokov dozadu. Dnes ich príbytky pripomínajú skôr kamenný ementál. Hore na kopci sa objaví starý Kláštor sv.Sergia. Arabi volajú Sergia menom Sarkis a preto aj kláštor zdedil arabský názov Mar Sarkis. Vonku pred ním stojí fontána s prameňom a dvojica miestnych si do malej fľašky naberá studenú vodu na osvieženie. Je chutná, jej prameň sa skrýva hlboko pod skalou a tak je pitná, nabáda k dúšku aj jeden z domácich. Na mieste dnešného kláštora stál pohanský chrám, no okrem niekoľkých kameňov zmizol z tohto sveta. Až po Rimanoch prišla Byzantská ríša a bola to ona, kto rozhodol o stavbe kláštorov. Dnu sa vstupuje cez nízke kamenné dvere tak, aby sa každý prichádzajúci stihol pokloniť. Niekedy sa dvere do kláštorov a kostolov stavali nízke preto, aby sa dnu nedostal jazdec na koni a neznesvätil celé miesto.
Odrazu je vnútri ticho a pokoj tak typický pre podobné miesta. V kostole horia sviečky a zopár drevených lavíc hľadí na zdobený oltár. Veľa sa vo vnútri zrekonštruovalo, avšak nájdeme tu aj pôvodné časti. Nádherné ikony, kamenné nádoby, ktoré by mohli slúžiť ako krstiteľnice a dokonca sa v rohu objaví aj zvyšok pôvodnej fresky. Musel vyzerať nádherné, keď bol celý pomaľovaný. Maalula je vo svete známa ešte jednou zaujímavosťou. Dodnes sa tu hovorí jazykom Ježiša Krista, takmer zabudnutou aramejčinou. Prežíva najmä vďaka starej generácii, ale snažia sa ju udržať na žive aj pomocou kurzov, kníh či učební. Maaluje je jedným z posledných miest, kde ľudia stále tento jazyk ovládajú. Do tmavého kostola vstúpi dievča alebo skôr mladá žena, nastane ticho a vzápätí spustí otčenáš v aramejčine. Započúvam sa to biblického jazyka a je fascinujúce vedieť, že takto nejako hovoril pred dve tisíc rokmi Ježiš Kristus. V malom obchodíku predávajú miestne suveníry od pohľadníc cez knihy, sviečky či dokonca kazety v českom jazyku o histórii Maaluly. Lákavým suvenírom je aj lokálne víno a hoci sme v Sýrii, islamskej krajine, nie je to žiaden problém. „Ochutnáte“ pýta sa predavačka a bez toho, aby čakala na odpoveď nalieva do pripravených pohárov. Víno z Maaluly je tak veľmi originálnym suvenírom.
Návšteva u svätice
Ani kláštor Mar Sarkis však nie je najobletovanejším pútnickým miestom celej Maaluly. K nemu musíme prejsť asi kilometer zaujímavými miestami. Klasická pútnická trasa vedie kopcom s výhľadom do údolia až k malému potôčiku, kde sa skaly akoby zázračne otvoria a prechádza sa úzkym prechodom. Dnes sú už skaly otvorené, ale legenda hovorí, že keď tadiaľto prechádzala svätá Tekla, skaly sa na ňou zatvorili, aby ju nedolapili rímski vojaci. Dnes sa stala Tekla patrónkou Maaluly a patrí k najobľúbenejším postavám sýrskeho kresťanstva. Jej otcom bol významný úradník z mesta Iconium a Tekla sa stala študentkou svätého Pavla. Boli to časy kedy sa kresťanstvo trestalo smrťou a preto musela utiecť. Svoj nový domov našla tu v Maalule. Kráčam úzkou štrbinou medzi vysokými skalami a okolie trošku pripomína slávny Siq vedúci k Pokladnici v jordánskej Petre. Sem-tam sa objaví strom, sem-tam krík a na jar je cestička vedúca pomedzi skaly miestami naplnená vodou. Onedlho sa skaly rozostúpia a pútnikov víta socha Tekly. K jej kláštoru je to už len chvíľka. Na malom parkovisku stojí niekoľko áut aj mikrobusov, ktoré majú namierené do Damasku. Cez kovovú bránu vchádza skupina Iráncov a spoločne stúpajú hore do jaskyne nad kláštorom. V areáli žije niekoľko ľudí a aj malé deti sa tu prepletajú turistom popod nohy. Tu hore v jaskyni mala Tekla žiť v bezpečí pred osudom, ktorý jej hrozil. Zo skaly tu vyrastá strom s rozvetvenou korunou a zo stropu kvapká voda do kamennej nádobky. Iránci sú prevažne šiíti a tí uctievajú aj posvätné miesta ako stromy či pramene, to preto sem z Damasku merali cestu. Z jaskyne je krásny výhľad na celý kláštor, no najvýznamnejším miestom je hrobka miestnej hrdinky. Pred vstupom sa treba vyzuť a potom už len pomaly kráčať k hrobke. Skupina ľudí sedí na zemi, modlí sa alebo si v tichosti čítajú sväté texty. Atmosféra tu je veľmi príjemná, ale to je spoločná črta celej Maaluly.
Kláštor Našej pani a hrobka Ábela
Malé mesto Sejdnaja leží približne 30 kilometrov severne od Damasku vo výške 1500 mnm. Krajina je tu zvlnená, avšak každý kto prichádza si hneď všimne rovinu, kde vyrástla Sejdnaja. Zástavba mestečka sa rozbieha údolím, ktorému dominuje obrovský kláštor „Našej pani“, teda Panny Márie. Z diaľky pripomína križiacku pevnosť, akých by sme tu v oblasti Levanty našli hneď niekoľko, ale pri lepšom pohľade sa vyrysuje kamenná zvonica a kríže. Aj Sejdnaja, podobne ako Maalula patrí ku kresťanským miestam v Sýrii a rovnako sa teší priazni turistov, hoci ich sem prichádza menej ako do jej známejšej sestry. Aj tu však ešte prežíva aramejčina a keďže je Sýria plná príbehov a legiend, jedna z nich hovorí o Sejdnaji ako o mieste, kde mal svoj hrob Ábel, Kainov brat. Ulice mesta nie sú ničím zvláštne, sú pokojné, typické pre mnohé iné sýrske mestá. Samozrejme nie sú prázdne, pretože život tu prebieha veľmi často vonku pred stenami domov. Deti sa hrajú s loptou, ktorá im stále uteká, muži sedia na námestí s cigaretou v ruke a ženy v dlhých šatách a šatkách na hlavách križujú ulice s taškami plnými zeleniny, ovocia alebo mäsa. To kúpili v malom mäsiarstve na konci námestia, kde kusy mäsa visia len tak z hákov. Aj tento obrázok však zapadá do orientálnej predstavy. Aj keď je príjemné túlať sa mestom, skôr či neskôr aj tak každý skončí v tesnej blízkosti kláštora. Pod ním stojí zopár reštaurácii zívajúcich prázdnotou a čakajúcich na svojich turistov. Mladík sa ponúka ako sprievodca, ale ešte si musí chvíľku počkať. Hore vedie séria navzájom poprepájaných schodov a tak chvíľku trvá, kým sa človek ocitne na nádvorí.
Zázračná ikona
Kláštor v Sejdnaji sa teší zo svojej vyvýšenej polohy. Pozerá na rovinatú krajinu, kde sú len občas posadené malé dediny či mestečká. Takto z hora vyzerá Sejdnaja ako zhluk panelových domov, nad ktorými sa občas dvihne štíhly minaret. Vnútri v kláštore to žije ako v pevnosti. Ženy s metlami zametajú, ďalšie umývajú podlahy a všetko sa musí lesknúť. Vždy sa takto pripravujú na kresťanské sviatky, pretože vedia, že sa ich kláštor zaplní pútnikmi. Tí sem merajú cestu kvôli vzácnej ikone Panny Márie. Tú priniesol grécky mních už v 8.storočí z Jeruzalema a odvtedy sa jej pripisujú čarovné schopnosti. Miestni si ju vážia, ale nie je prekvapením keď do Sejdnaji zavítajú ľudia aj zo stoviek kilometrov vzdialených oblastí, aby sa ikone prihovorili a vymodlili si jej požehnanie. Dokonca sa teší obľube aj medzi moslimami. Pannu Máriu uctievajú ako Marjam, matku proroka Isu, ktorý predstavuje Ježiša Krista. Obe náboženstvá k sebe majú bližšie, než sa zdá a na miestach akými je Maalula či Sejdnaja je to pekne cítiť. Kostol v kláštornom komplexe je takmer prázdny a pred ním sedia dvaja mnísi v tmavých sutanách. Steny zdobia zaujímavé obrázky zachytávajúce byzantského cisára Justiniána I. Ocitol sa na svojej výprave v týchto miestach a keď zbadal nádhernú gazelu, rozhodol sa ju uloviť. Už už mal natiahnutú tetivu luku, gazela sa premenila na slávnu ikonu a povedala Justiniánovi, aby na tomto mieste postavil kláštor. Cítiť z tohto miesta chuť zabudnutých príbehov, ale aj tých, ktoré svoje riadky rozprávajú znovu a znovu. Večer kláštor nádherne svieti ako maják do tmavej noci. Pozorujem ho z terasy neďalekého hotela, ktorý tiež slúžil ako kláštor a dodnes nad ním stojí zvonica. Nedá sa len tak spustiť z neho oči. Ani noc ho nepohltí a ranné vychádzajúce slnko ešte viac zvýrazní jeho krásu.
