Sú miesta, ktoré nepoznačil ani zub času ani zub civilizácie… Sú to miesta, z ktorých počuť akési posvätné ticho, ktoré nám pripomenie kým sme. Patria k nim aj Filipíny.
Prvá cesta na Filipíny bola čisto pracovná, žiaľ. Na vychádzky hlbšie do raja nie je čas, ale darmo, Filipíny chytili za srdce. Nielen neuveriteľnými obrazmi, ktoré stvorila príroda, ale aj množstvom otázok, ktoré zídu človeku na um, keď hoc len na kratučký okamih vidí počas veľkonočných sviatkov bičujúcich sa ľudí. Preto o dva roky starší, ešte stále a neustále s ukazovákom na spúšti, sadáme ja a fotograf do lietadla, aby sme vystúpili v najväčšej rímsko-katolíckej krajine v Ázii– po druhý raz.
Trochu strasti za mnoho slasti
Na to, aby ste si mohli pozrieť kus z krásy Filipín, ktoré sa rozprestierajú na 300 000 km², potrebujete veľa trpezlivosti, energie a ak sa nezjednáte, aj peňazí. V hlavnom meste Manila, sú taxikári veľmi podobní žralokom. Bez mihnutia oka vám ponúknu odvoz za päťnásobok ceny, za akú sú ochotní skutočne odviesť. Treba byť nekompromisný a jednať sa.
Špecifikom miestnych ľudí je okrem iného aj fakt, že sú absolútne stratení vo svojej vlastnej krajine. A preto sa vám môže veľmi ľahko stať, že ak sa miestnych spýtate na osadu, ktorá susedí s tou ich, oni vás odporučia buď na úplne iný smer alebo povedia, že nemajú ani tušenia, kde dané miesto leží. A preto, ak aj po úmornej desaťhodinovej ceste autobusom, ktorá z vás vytrasie aj poslednú ufrflanú spomienku na jazdu v škodovke 120 po starej seneckej ceste, nedorazíte do vytúženého cieľa, treba zaimprovizovať. Na Filipínach je nekonečno miest, ktoré stoja za to, aby ste ich videli.
Genialita človeka
Tú si človek neuvedomí pri každodennom nákupe v hypermarkete, možno ani vtedy nie keď vidí pastiera so stádom na paši. Ryžové terasy. Majú už okolo dvetisíc rokov, stále sú neopísateľné, rovnako dokonalé, vyrážajú dych a nechávajú tušiť genialitu človeka. A strážia ich skutoční Indiáni. Nájsť takýto odtlačok človečiny v prírode, ktorý je nekonečne zelený, tichý a navždy vo vás zanechá… niečo. Niet väčšieho daru. Skrátka aj po cca 20-hodinovej ceste niekam, v daždi, zime a krátkom tričku za 3 eurá, uvidíte ryžové záhrady a ste jednoducho šťastný. Že ste boli a videli.
Z rozprávky do rozprávky…
Filipíny sú skutočne rozprávkovou krajinou. Na ostrove Bohol žil kedysi veľký obor, ktorý sa zamiloval do miestnej dievčiny. Chudák, veľmi sa bál, že mu ju niekto ukradne. Ostražito ju strážil a ukrýval vo svojej dlani až ju od toľkej lásky a ešte väčšej obavy zadusil. Od toľkého žiaľu, že stratil svoju milú, sa rozplakal. A z jeho sĺz vznikli neuveriteľné kopce, jeden ako druhý, ako vajce vajcu sa podobajú. Volajú sa Chocolate hills. Vedci majú trochu nudnejší príbeh – kopce pochádzajú z tektonickej činnosti cca z pred 2 miliónov rokov. Vyzerajú neskutočne chutne, ale jesť sa nedajú. No pokojne sa môžete na ne vyšplhať, ten najvyšší má 1000 metrov a ten celkom najmenší len 240 metrov. Na ostrove Bohol sú okrem iného, aj najmenšie poloopice na svete, majú len okolo 10 cm, obrovské okále, pohlavný styk u nich trvá len okolo 4 sekúnd a dožívajú sa cca 14 – 20 rokov. Do fotoaparátov Kórejcov sa pozerajú neprítomne, ako keby spali s otvorenými očami.
Joe
Úplne iný svet sú tieto Filipíny. Skutočná alternatíva raja na zemi. Vodopády, bielučké pláže, množstvo prírodných parkov, domorodci. Je jedno ako sa voláte, domáci, takmer všetci plynule hovoriaci anglicky, na vás aj tak nezakričia inak ako Joe. Všetci sme Joe. Pre ženy, predstavujú biely muži chodiacu letenka do Európy, ktorú pokladajú za jeden štát. Pre mužov je Joe chodiaci mešec plný pesos. Žijú v krásnej krajine, chudobnej krajine, nechcú tam žiť. No aj napriek tomu ide o ľudí nesmierne milých s úsmevom na perách. Keď môžu poradia a pomôžu.
Show
Každým rokom počas Veľkonočných sviatkov v hlavnom spravodajstve po celom svete sa mihne reportáž o tom, ako sa ľudia v mestečku San Pedro Cutud bičujú a pritĺkajú na kríž. Cestou na túto slávnosť sa vo vás musí niečo pohnúť. Zo sprievodu bičujúcich sa, ktorí sa hýbu smerom k cieľu, teda miesta ukrižovania živého človeka, doslova strieka krv. Všetko je od krvi. Autá, chodníky, ľudia. Cudzia krv je aj na vašej tvári, oblečení, nedá sa dobre umyť. Človek sa neubráni očakávaniu, chce odpoveď na otázku, prečo to robia? Sme v cieli. Tri štíhle, čierne kríže sa už týčia vysoko nad nami. Okolo stoja ľudia prezlečení za rímskych vojakov. Môžete fotiť, nesmiete sa smiať. Očakávate dav kajúcich sa fanatikov a pútnikov. Deti pobehujú okolo, smejú sa. Pre všetkých je to ohromná zábava. Žiadne pokánie, duchovno, nič. Iba divadielko. Nepodarená hra pre okoloidúcich. Pripadá vám, že ten hore, pribitý rukami na kríži, si celkom užíva svojich pätnásť minút slávy. Ich exibicionizmus- vaše sklamanie.
Nikto a nič nie je dokonalé. Ani vy, ani my a ani Filipíny. Často však práve v nedokonalosti ukrýva sa to, čo stojí zato.
Text: Veronika Maťašovská, Jozef Ďurica
Foto: profesionálny fotograf Jozef Ďurica
