V rozhovore cestovateľ Igor Daniš, ktorý sa venuje profesionálnej fotografii, odhaľuje viaceré momenty z každodenného života v Iráne.
Irán je jednou z krajín, o ktorých sa vedú búrlivé diskusie. Je krajina zmietaná náboženskými a politickými tlakmi nebezpečná pre turistov? Do akej miery skresľujú média reálny život v bývalom srdci Perzskej ríše? Aký je vlastne život bežných Iráncov?
Aj na tieto otázky sa snažil nájsť odpovede cestovateľ Igor Daniš, venujúci sa okrem iného aj profesionálnemu fotografovaniu. Začiatkom roka 2013 sa vybral na vlastnú päsť bez spoločníka na nieľkolkomesačnú cestu po Blízkom východe.
Jeho prvou zastávkou bola práve Iránska islamská republika, kde postupne navštívil metropolu Teherán, Kašan, púštne mesto Jazd, Isfahán a nakoniec Širáz. V čase jeho putovania prepukla aféra po tom, čo v Iráne zatkli údajného slovenského špióna.
O tom, ako si víza vybavoval až po prílete do krajiny, ako ho chceli využiť na útek z Iránu aj o predstieranej viere v kresťanstvo sa podelil s portálom Webnoviny.sk.
Koľko dní si v Iráne strávil a ako to bolo s vybavovaním víz na Slovensku?
Víza som mal na 15 dní, v Iráne som strávil 14. Keby to človek prešvihol, tak by už mohol byť problém, ale to asi všade. Víza som dostal až po prílete na letisko v Teheráne o štvrtej hodine ráno. Možno aj kvôli tomu mi ich dali, vraj nie je jednoduché dostať víza priamo v Iráne. Istejšie je žiadať o ne na ambasáde, ktorá však na Slovensku nie je. Dokonca som čítal, že ma nemusia bez víz ani pustiť do lietadla. Mal som šťastie. Po prílete som len vyplnil žiadosť- bola jednoduchá. Záležitosti ako číslo pasu, domáca adresa, kontakt na hotely v Iráne, kde budem. Tie som len námatkovo opísal z turistického sprievodcu.
Ty si bol v Iráne v čase, keď tam zatkli Slováka údajne pracujúceho pre americkú CIA. Nestretol si sa po tomto incidente s väčšou kontrolou práve kvôli tvojmu slovenskému občianstvu?
V súvislosti s touto aférou nie. Myslel som si, že keď budem opúšťať Irán, tak si môžu dať môj slovenský pas nejako do súvislosti, ale nebol s tým našťastie nijaký problém. Imigračný úradník sa ma spýtal len na Andreja Ševčenka (Ukrajinský futbalista, poz. aut.) či ho poznám, lebo sa mu zdalo, že je zo Slovenska. A ešte ako sa mi páčilo v Iráne.
Cítil si sa bezpečne?
Cítil som sa najbezpečnejšie zo všetkých krajín, v ktorých som zatiaľ bol.
Čo si myslíš, do akej miery odrážajú média realitu o Iráne?
Môžem hovoriť len o každodennom živote, neskúmal som žiadne politické zákulisie. Pred cestou boli zo strany mojej rodiny a priateľov reakcie ako „Preboha, čo tam budeš robiť?“. Moja zásada je taká, že ľudia žijú a musia žiť všade. Všade sú dobrí aj zlí. A na Iráne boli najlepší práve tí ľudia. Boli nápomocní, prívetiví, ochotní, chceli sa porozprávať, poznať ako sa žije inde. Majú to tam ťažké. Osobitnou skupinou sú tamojší študenti, ktorí sú zvedaví asi najviac. Trávil som s nimi veľa času, keďže aj oni chceli stráviť čas so mnou a vyzvedať (smiech).
Spomínaš samé kladné vlastnosti, aké iné prívlastky by si ešte dal Iráncanom?
Sú silno veriaci a podľa toho sa aj správajú. Vo všeobecnosti sú veľmi citliví na dodržiavanie pravidiel Islamu. Sú veľmi zvedaví a pýtajú sa na všetko „bez servítky“. Od rodiny cez náboženstvo až po osobný život a vzťahy. Keď sa ma spýtali na moje náboženstvo, aj napriek tomu, že som ateista, tak som povedal, že som kresťan. Aby nemali pocit, že som „neveriaci pes“. Od toho asi neexistuje už nič horšie. A pes je pre nich špinavé zviera.
Sú veľmi prísni. Turisti sú pod veľkou kontrolou, a to uniformovanými aj neuniformovanými. Nie v štýle, že človeka zastavia a chcú vidieť víza a pas, ale na každom kroku vidieť a cítiť, že človek je pod dohľadom. Cítil som to najmä, keď som mal so sebou na viditeľnom mieste foťák. Napríklad také vládne budovy sú vždy prísne strážené vojakmi alebo policajtmi , ktorí vždy upozornia, že nesmieš foťák na tieto budovy ani namieriť, nie to stlačiť spúšť.
Je v Iráne problém s fotením na verejnosti?
Pokiaľ nefotíš očividne strategicky citlivé miesta, tak nie. Ďalšou vecou je, že ľudia na to stále nie sú veľmi zvyknutí. Keď sa robia reportáže o ľuďoch, je naozaj najlepšie byť dlhšie v ich blízkosti a prostredí. Zžiť sa s nimi a naučiť ich na to, že ten foťak máš a že ho aj používaš.
Mnohí si Irán ako dovolenkovú destináciu asi stále nevedia predstaviť…
To je pravda. Je tam veľmi málo Európanov. Celkovo turistov. Zatiaľ je to skôr výhoda.
Ako je to s angličtinou u bežných obyvateľov, vedia komunikovať?
Iránci vedia, že ju potrebujú. Ovládajú ju, nie samozrejme všetci perfektne, ale majú minimálne základy.
Spomenieš si na jednu zaujímavú príhodu?
Na túto nikdy nezabudnem. V Isfaháne som raz išiel na hlavnú poštu zháňať známky pre zberateľa na Slovensku. Dostal som sa do kancelárie zhruba päťdesiatnika, ktorý to mal na starosti a zhodou okolností mal v práci aj syna. Zavrel dvere kancelárie a chvíľu mi ukazoval známky, postupne mi začal spod stola vyťahovať rôzne albumy s veľkými zbierkami a zjavne cennými kolekciami s tým, že by to malo byť pre mňa zadarmo. Zo začiatku som vôbec nechápal. Až keď sa ma začal vypytovať, či by som ho s jeho synom vedel dostať do Európy. Z opatrnosti, či to nebude nejaká finta, som odmietol pozvanie k nemu domov na obed, ktoré mi zároveň dával a kde chcel pokračovať v rozhovore o ich pláne na útek. Musel som odmietnuť.
Ponúkal ti aj peniaze?
Neponúkal mi priamo peniaze, hlavne tie zbierky známok, ktoré mi chcel darovať.
Napadlo ti na moment, že by si mu pomohol?
Tak podvedome som premýšľal, akým spôsobom by sa mu dalo pomôcť. Jediné, čo sa mi v tej situácii zdalo adekvátne, bolo dať synovi moju emailovú adresu.
Uplynuli už takmer tri mesiace, ozval sa ti odvtedy?
Nie.
Ak by človek nemal peňazí nazvyš a chcel by navštíviť len jedno z miest, ktoré si videl, ktoré by si odporučil?
Keď sa bavíme o peniazoch v porovnaní s eurami, tak „mať málo peňazí“ v Iráne nie je vôbec problém. Ich mena je dosť slabá, čiže za pár eur si človek kúpi veľa. Bol som na začiatku šokovaný, keď som si zmenil 150 dolárov a 50 eur a dostal som za ne niečo vyše šesť miliónov iránskych rialov.
Koľko stoji napríklad jedna večera?
Od tých 60 do 180-tisíc.
A čo tie miesta?
Irán je všeobecne zatiaľ taká veľmi neobjavená krajina s minimom turistov. Mne osobne sa najviac páčil Jazd, púštne mesto, ktoré je vraj jedným z najstarších obývaných miest na svete. Úzke uličky, kompletne všetko z hliny, aby mali ľudia dostatočný tieň počas celého dňa. Je tam neskutočný bazár, tie sú po celom Iráne, ale tento bol asi najkrajší.
Ako je to so základným vybavením, na ktoré sme my Európania zvyknutí, ako je voda, elektrina, plyn?
No, človeku chýba európska toaleta, ale dá sa zvyknúť aj na ten turecký spôsob (smiech). Sem tam chýba možno pohodlnejšia kúpeľňa, ale ináč všetko všade funguje. Napríklad, čo sa týka ciest, v rámci krajiny som sa prepravoval autobusom a cesty sú v oveľa lepšom stave ako napríklad na Slovensku. Zasa internet má obmedzenia a je dosť pomalý, ale komunikovať s blízkymi som mohol bez väčších problémov.
Čo ti Irán dal?
Hlavne mi nič nevzal. Podľa toho mediálneho ošiaľu okolo Iránu by si niekto mohol myslieť, že je to nebezpečné miesto, že sú tam len zlí ľudia. Mnoho vecí, ktoré médiá presadzujú ako pravdu je inak. Dal mi veľa skúseností, hlavne možnosť spraviť si vlastný obraz, nie ten skreslený médiami.
Igor Daniš, narodený 20.11.1981 v Bratislave, sa fotografii profesionálne venuje od roku 2007, v súčasnosti predovšetkým hudobnej a cestovateľskej.
Jeho portfólio je dostupné na webovej stránke www.igordanis.com
