Indický štát Rádžastán na západe krajiny preslávili pevnosti a príbehy udatných panovníkov či maharadžov. Jedna z najpôsobivejších pevností leží neďaleko známeho turistického mesta Udajpur. Chittorgarh nie je len pevnosť zložená z múrov a hradieb. Za nimi totiž tlčie kus indickej kultúry v podobe chrámov, palácov a veží.
Domácim autobusom naprieč krajinou
Indický Udajpur sa premenil na turistický raj, nad ktorým levituje podmanivá atmosféra pohody. Každý hotel či hostel dokáže vybaviť auto na výlet k mestu Chittorgarh vzdialenému asi dve a pol hodiny cesty, ale cestovanie po Indii by nemalo byť len o vození sa v klimatizovanom aute. Oveľa dobrodružnejšie zaváňa cestovať do Chittorgarhu miestnou verejnou dopravou. Lístok na autobus stojí len 90 rupií (cca 1,30 €) a len čo sa autobus rozbehne, už aj zastaví, pretože niekto pristupuje. Staré autobusy majú naľavo po dve sedadlá a na pravo dokonca po tri, ale niekde sedia štyria či dokonca aj piati ľudia. Zaplnila sa aj ulička – nielen cestujúcimi, ale aj taškami, vrecami, škatuľami a všetkým možným. Indický vidiek je zaujímavý, veľmi chudobný, jednoduchý, no pre cudzinca aj pestrý. Z prachu ulíc tu vyrastajú nízke domčeky, ľudia sa sústredia na farbených trhoch plných ovocia a zeleniny alebo na políčkach za mestom, kde im pri práci pomáhajú zapriahnuté byvoly. Sem-tam sa udupanou cestičkou prechádzajú posvätné kravy, ktoré nesmú chýbať takmer v žiadnom meste či na dedine. Dve a pol hodiny cesty z Udajpuru ubehne pomerne rýchlo a autobus zaparkuje na malej stanici v modernej časti mesta Chittorgarh. Ona nie je tým lákavým ťahákom, za ktorým sem niektorí merajú cestu. Tým skutočným lákadlom je starobylý opustený Chittorgarh ležiaci na skale nad mestom.
História na skale
Zo stanice je pevnosť vzdialená asi 4-5 kilometrov, pričom treba ísť až na vrchol kopca. Šoféri rikší vedia, kam má človek namierené, a preto sa hneď pristavia a začnú zjednávať cenu. Pevnosť je pomerne rozsiahla a rikša prenajatá na niekoľko hodín dokáže veľmi dobre pomôcť, aby si návštevník dokázal prezrieť všetko, čo ho zaujíma. Ulice Chittorgarhu sú rušné a zaplavené indickým chaosom, v ktorom sa prelínajú hrkotajúce rikše, bicykle, motorky, autá, mikrobusy, kravy, kozy a ľudia. Trvá zopár minút, kým sa rikša prekľučkuje až pod kopec, na ktorom sa medzičasom vyrysovali hradby, nad nimi niekoľko vežičiek a strechy palácov. Prístupová cesta k pevnosti prechádza okolo domov, kde dodnes žijú ľudia, či maličkých svätýň a oltárikov s podobami hinduistických božstiev. Na to, aby sa človek dostal dnu do pevnosti, treba prejsť popod sedem monumentálnych brán. Každá je iná ako predošlá a všetky dokopy tvoria nezabudnuteľnú prístupovú cestu. Aj oni dokazujú, že starý Chittorgarh nebol len obyčajným miestom na kopci, ale významným mestom, ktoré sa stalo svedkom niekoľkých bitiek a legendárnych udalostí. Niekdajší Chittorgarh sa dokonca spomína aj v diele Mahabharáta ako miesto, kde hrdina z eposu s menom Bhim udrel do zeme, odkiaľ vytryskla voda a naplnila rezervoár. Pevnosť však ľudia postavili omnoho neskôr, niekedy v 8.storočí, hoci svoje najzaujímavejšie roky prežila medzi 14.-16.storočím, kedy si na miesto brúsili zuby postupne panovník z Dillí, sultán z Gudžarátu až napokon pevnosť získal veľký mogulský panovník Akbar, aby ho v roku 1585 pripojil k svojej ríši.
Od malej búdky, kde predávajú lístky a miestni sprievodcovia ponúkajú svoje služby, stačí prejsť pár desiatok metrov, aby sa z roviny vynoril prvý palác. Stojí na samom okraji pevnosti a tesne za ním prechádzajú hradby so zaoblenými bastiónmi. Prvým palácom celého komplexu je Rana Kumbha z 15.storočia. Za fasádou a tmavou chodbičkou sa otvorí niekoľko budov, väčšinou rozpadnutých, avšak dýchajúcich starou, krásnou atmosférou zabudnutých dejín. Nie je tu ani živej duše, tak mám celé palácové ruiny pre seba. Je tu všetko, čo mal vtedajší palác mať – od nádherne zdobených stĺpov s hlavicami, cez malé vežičky až po veľké veže, odkiaľ obyvatelia mohli hľadieť do širokého a rozľahlého údolia, ktoré dnes pre seba zabral moderný Chittorgarh. Kedysi tu mali stajne aj kone a slony, ale po ich dupote tu už niet ani stopy. Tu za múrmi paláca sa odohrala aj nešťastná epizóda dejín, kedy tu kráľovná starého Chittoru menom Rani Padmini spáchala s ďalšími ženami džauhar – rituálnu samovraždu na pohrebnej hranici. Bolo to v roku 1303, keď si sultán z Dillí Ada ud Dín Khilji zaumienil, že si podrobí tunajší kraj a pri dobývaní miest sa dopočul o neuveriteľnej kráse Padmini. Jej manžel, kráľ Rana, mu dokonca umožnil pozrieť sa na ňu v odraze zrkadiel. Jeho srdce zahorelo a rozhodol sa, že dobyje Chittorgarh, aby ju získal. Zabil kráľa, ale kráľovná prekazila jeho úmysly rituálnou samovraždou. Človek sedí na múriku, ktorý z paláca zostal, číta si staré príbehy vpísané do stien a odrazu si všetko predstavuje. Niekoľko schodov vedie hore na malú vyhliadku, odkiaľ vidno, ako sa v diaľke dvíha impozantná Veža víťazstva obklopená stromami a nechýbajú tu ani chrámy s vysokými sikhorami, zdobenými, zašpicatenými vežičkami.
Symbol starobylého mesta
Pár stoviek metrov od paláca stoja dva chrámy Meera a Kumbha Shyam. Oba nechal postaviť panovník Rana Kumbha v indicko-árijskom štýle. Pri vstupe zaujme žltá soška slonieho boha Gáneša vyhĺbená do kameňa, pod ktorou ľudia obetujú vonné tyčinky a lístky z kvetov. Chrámovú vežu zdobí žltá vlajka trepotajúca sa vo vetre a celý chrám obiehajú dookola krásne reliéfy, ktoré sa nedajú ani porátať. Akoby na ňom nebolo jedno jediné miesto, ktorého by sa nedotkli ruky architektov. Pred vstupom sedí niekoľko zahalených žien v pestrých šatkách. Majú ich prehodené cez seba, cez tvár, vlasy a nie je im niekedy vidno ani tvár. Vo vnútri chrámu stoja sochy pripomínajúce hudobníčky. V 16.storočí tu nevlastný brat chcel otráviť svoju sestru, poetku Meerabani, avšak zasiahol Krišna a umeleckú dušu zachránil. Aj tabuľka v chráme opisuje tento príbeh a ukazuje na presné miesto zázraku.
India je plná fantastických príbehov. V strede celého Chittorgarhu stojí monumentálna, 37 metrov vysoká Veža víťazstva zvaná Vidžaj Stamba. Stala sa symbolom starobylého mesta a jej špičku človek vidí aj zo spodného mesta. Stoji tu už od polovice 15.storočia ako večná pripomienka víťazstva, kedy kráľ Rana Kumbha porazil Mahmuda Khiljiho s armádou z Mewaru a Gudžarátu. Nielen z diaľky pôsobí veža majestátne, pretože presne tie isté pocity zažíva človek stojaci tesne pri nej. Podobne ako chrám, aj ju celú „obalili“ do prepracovaných reliéfov a zasvätili ju bohovi Višnuovi. K nebu sa týči jej osem poschodí a keď hľadím na jej špičku, mám chuť vyliezť až hore. Topánky musia zostať dole pri vchode a návštevník tak stúpa vyššie a vyššie tmavými, sem tam úzkymi chodbičkami bosý. Nielen exteriér veže vyzdobili reliéfmi, ale dokonca nimi zaplnili aj vnútorné steny. Trvá pár minút, kým sa človek obkrúti okolo ôsmych poschodí a stihne obdivovať výzdobu. Oplatí sa sem však ísť, pretože veža sa každému odmení prekrásnym panoramatickým pohľadom na celý Chittorgarh. Priamo v tieni stavby sa rozkladá areál plný ruín. Tu v Mahsati sa tiež odohral príbeh podobný kráľovnej Padmini. Aj tu ženy spáchali rituálny džauhar, ale o 232 rokov neskôr po tom, ako mesto dobyl sultán z Gudžarátu. Staré kroniky hovoria o 13 000 ženách, ktoré sa radšej dobrovoľne podrobili smrti, než by padli do zajatia cudzej armády.
Palácom krásnej Padmini
Priamo nad hradbou stojí chrám Sammidheshwar zo 6.storočia, ktorý prešiel v roku 1427 rekonštrukciou do dnešnej podoby. Za ním spočíva obrovský rezervoár vody, ale jej farba, kolísajúca medzi čiernou až zelenou, a jemný zápach nenasvedčuje tomu, že by bola pitná. Celý moderný Chittorgarh je odtiaľto ako na dlani. Viaceré domčeky sú natreté modrou farbou až pripomínajú rádžastánsky Džodpur. Dlhočizná kamenná hradba sa obtáča okolo celej skaly, akoby chcela zabrániť aby paláce, chrámy či veže nezliezli dole do mesta. Rikša naštartuje a hrkoce asi trištvrte kilometra rozbitou cestou k miestu niekdajšieho slnečného chrámu. Starý, pôvodný chrám nestojí, no na jeho mieste si našla svoj svätostánok bohyňa Káli. Na schodoch hliadkujú opice, kúsok od nich sa v tieni vyvaľujú niekoľko psov a na okraji cesty predávajú ženy oriešky, pražený cícer a iné chutné drobnosti.
Pri vstupe stojí niekoľko zvieracích sôch natretých na oranžovo a každý, kto vchádza dnu, sa k nim jemne predkloní, pomodlí a až potom vstúpi. Ženy vychádzajúce z chrámu majú na sebe krásne, pestrofarebné sárí a človek by ich sledoval aj keby nechcel. Nádvorie chrámu patrí pokoju, ale vonku na prašných cestách vzali oprátky do svojich rúk opice. Sú ich tu desiatky. Len v jednej korune stromu ich sedia najmenej dva tucty a neustále niektoré z nich skáču nadol. Bláznia sa, skáču na skaly, po kameňoch, ceste a dokonca im nerobí problém vyskočiť ani na auto a prejsť mu po streche.
Jednou z posledných zaujímavostí starého mesta je palác krásnej kráľovnej Padmini. Vchádza sa do neho ozdobenou bránou a svojimi uličkami, záhradami a skrytými nádvoriami pripomína na prvý pohľad bludisko. Príjemná záhrada vedie na nádvorie s altánkom nad malým jazerom. Plávajú v ňom korytnačky a nad hladinou poletujú rôzne vodné vtáky. V altánku je neskutočne dobre. Pofukuje tu letmý vietor, strecha chráni pred spaľujúcim slnkom, a preto si sem prišlo sadnúť aj niekoľko domácich, najmä párov. V paláci kráľovnej Padmini mal sultán z Dillí Ada ud Dín Khilji uvidieť odraz jej tváre, pre ktorú bol napokon ochotný zničiť celý Chittorgarh. Aj uprostred jazera stojí malý pavilón, ale inak ako loďou sa k nemu dostať nedá. Kedysi zdobili bránu do paláca mohutné bronzové dvere, ale tie si panovník Akbar vzal so sebou do Agry a dodnes stoja v slávnej Červenej pevnosti. Cesta vedie ešte na opačnú stranu pevnosti k druhej z víťazných veží Kirti Stamba, ktorá má síce len 22 metrov, ale je staršia než slávnejšia veža Vidžaj. Teraz už skutočne stačí zaveliť na ústup a pomaličky zísť popod sedem brán až do sveta moderného Chittorgarhu.
