Skupina mladých Slovákov sa koncom júla vydala na dobrodružnú expedíciu za polárny kruh. O zážitky z ciest po európskych metropolách i nehostinnej prírode sa exkluzívne delí aj s čitateľmi portálu Cestujsi.sk.
Na expedíciu za Polárny kruh sme z Bratislavy vyrazili 26.7. a po takmer štyroch týžňoch sa úspešne vrátili naspäť koncom augusta. Za 25 dní sa nám podarilo prejsť 6 krajín- Poľsko, Litvu, Lotyšsko, Estónsko, Rusko a Fínsko a spolu najazdiť 8 300 kilometrov.
Našou neoddeliteľnou súčasťou bolo auto Volkswagen Transporter T3, 22-ročná štvorkolka, ktorú sme kúpili pred vyše rokom. Dva mesiace pred odchodom Lukáš každodenne cestoval do servisu a pripravoval ju na zvládnutie ťažších prekážok na ceste. Teda nielenže sme vďaka nemu dokázali prejsť cez akýkoľvek ťažký terén severnej ruskej tajgy, hlavne nám zapezpečil dostatočné pohodlie a bezpečnosť počas celej cesty. Plynule sme sa dopravili až domov bez porúch, servisu, len s menšími poškodeniami, ktoré sa za chodu dali opraviť (napr. výfuk držiaci na eska páskach).
Transporter sa pre nás stal tak trochu aj domovom, fungovali sme v ňom prakticky nonstop. Žiadne hostely či chatky, každú jednu noc sme strávili na rozkladacej posteli v aute. V kempoch sme boli dokopy trikrát, v Poľsku, pri Rige a v Petrohrade. Čo znamená, že zvyšné dni sme prežívali bez teplej sprchy, iba kúpaním sa v jazerách a moriach. Ale zato sme plávali v najväčších jazerách Európy- Ladožskom a Čudskom, ako aj v Baltickom a Bielom mori. V Severnom ľadovom oceáne sme sa len tak trochu ošpliechali, keďže len pri umývaní riadov som mala pocit, že mi odmŕzajú ruky.
Hlavný cieľ expedície – polostrov Kola nás neskutočne obohatil svojou prírodnou rozmanitosťou a ľudskou otvorenosťou. Za jeden týždeň sme stihli byť na púšti pri Kuzomjeni, v skalnatých horách Chibiny, pri jazerách v okolí Murmansku, či v surových podmienkach najsevernejšej oblasti Koly – polostrova Rybačij. Keď sme nevedeli nájsť reštauráciu, jeden pán nás odnavigoval až pred vchod, aj keď práve išiel úplne opačným smerom. Keď sme potrebovali doliať olej, veselá rodina z Jaroslavi nám darovala ten svoj. Keď sme hľadali wi-fi v Kandalakši, dve mladé baby s nami prešli celé mesto, len aby nám ukázali dané miesto. Vojak na „obávanej“ ruskej hranici sa nás veselo pýtal, čo všetko sme pochodili a naoplátku nám porozprával svoj príbeh. Policajti nás za celý ten čas nezastavili ani raz. Nevedeli sme cestu? Ludia nám vždy poradili. A inštrukcie zopakovali minimálne trikrát, len aby sme im rozumeli. Boli milí, ochotní a vďační. Taká je naša každodenná skúsenosť s Rusmi.
Túto krajinu sme si vybrali z viacerých zištných dôvodov. Po prvé sme mladí, traja ešte stále študenti a teda máme značne obmedzený rozpočet, ktorý si môžeme dovoliť minúť na cestovanie. Mňa takmer štyri týždne na cestách stálo asi 450 eur. V Rusku je cena za liter nafty skoro polovičná z tej našej, domáce potraviny sú na tom podobne. Prakticky sme na nič iné okrem víz a vlastnej spotreby potravín a nafty peniaze nemíňali, nebolo načo. Po druhé nás baví cestovať inak. Zbožňujem ten pocit, keď si cez zimu zoberieme mapu a začneme vymýšlať, kam v lete pôjdeme. Nemáme radi turistické oblasti prispôsobené tak, aby vyhoveli požiadavkám cestovného ruchu. Baví nás spoznávanie miest konkrétnejšie a zblízka, cez prírodu, správanie ľudí či podmienky, v ktorých žijú. S pomocou máp, „googlu“ a rád kamarátov, ktorí už na podobných miestach boli, potom už len naplánujeme trasu a naozaj nič nám nebráni vydať sa kamkoľvek.
Ja mám 20 rokov, tiež rada trávim týždňové dovolenky v teple pri mori. Ale toto je o niečom inom. Toto sú skúsenosti, z ktorých stále žijeme a budeme žiť ešte dlho potom. Lebo sme videli miesta, ktoré človek len tak neuvidí. Dedinky hodiny vzdialené od civilizácie, kedy neviete pochopiť, prečo tam tí ľudia ešte stále sú a z čoho žijú, miesta na cípoch a polostrovoch, kde sa človek cíti, akoby bol už naozaj na konci sveta, či široké pieskové pláže s výhľadom na otvorené more, kde nie je nikoho okrem nás. Také zážitky a pocity nám len tak niekto neposkytne. Myslím, že takáto forma cestovania nám dáva oveľa viac, len sa netreba báť pustiť sa do toho. Nie je to také ťažké.
