Skupina mladých Slovákov sa koncom júla vydala na dobrodružnú expedíciu za polárny kruh. O zážitky z ciest po európskych metropolách i nehostinnej prírode sa exkluzívne delí aj s čitateľmi portálu Cestujsi.sk.
Život v aute
Naše auto, Volkswagen Transporter T3 Syncro, je starým vozom z roku 1991. V našich končinách sú tieto autá ojedinelé a málo známe, keďže sa vyrábali v niekdajšom západnom bloku iba do roku 1992, potom už nasledovala 4. generácia. Hovorí sa, že je prvým autom navrhnutým v počítači, preto je také jednoduché a hranaté, pre nás je ale svojou funkčnosťou nenahraditeľné. Je priestrannou štvorkolkou, v ktorej vieme pohodlne tráviť čas, aj keď sme celý deň na cestách. Prispôsobili sme ho, aj vďaka naším sponzorom, na polo-obytný expedičný špeciál, v ktorom môžeme spať, variť, jesť, aj skladovať všetky veci potrebné na takmer mesiac a pritom prechádzať ťažkým terénom.
V prvom rade máme naviják, vďaka ktorému sa nemusíme báť zapadnutia, o nejaký pevný bod (strom, stĺp) v okolí sa vždy dá vytiahnuť. Tiež máme kompresor, ktorý nám pomohol už zopárkrát- pri Krakove, keď sa uvoľnil ventil na kolese a na ceste zrazu vyfučalo a keď sme po dvojdňovom ťažkom teréne potrebovali dohustiť kolesá na asfaltovú cestu. V teréne je to s tvrdými gumami ťažké a veľmi nepraktické. A v neposlednom rade sme dostali aj vysielačku s veľkým dosahom na komunikáciu s druhou posádkou alebo okolitým svetom, napríklad kamionistami, ktorí si krátia dlhú chvíľu v zápachach rozprávaním sa s „kolegami“.
Všetky potraviny skladujeme na dvoch miestach- pod otočeným sedadlom za šoférom – po našom „špajza“ a v chladničke. Táto chladnička je pre nás absolútnym luxusom. Keď sme na ceste, je zapojená na elektrinu cez autozástrčku, no akonáhle zastaneme, prepíname ju na plynovú 5-kg fľašu, ktorá nám pohodlne vystačí na 3 a pol týždňa cesty. A vychladí všetko, aj keď je plná až po vrch. Dokonca si v nej môžeme spraviť aj malý ľad do nápojov. Keďže bez problémov vydržala celodenné trasy po offroade, kedy celé auto, vrátane nás vo vnútri, skákalo, pridávame jej zaslúžene aj prívlstok „expedičná“.
Večer si zvykneme buď variť alebo opekať. Tá istá plynová fľaša nám vystačí aj na varič, ktorý prepájame hadičkou z chladničky. Tento nezničiteľný varič nám už letel v rýchlosti 70 km/h z auta, keď sme ho zabudli na streche, a stále je funkčný. No a celú prípravu a konzumáciu nám uľahčuje praktický vyklápací stolík, ktorý je súčasťou Multivan interiéru.
Vodu skladujeme a pravidelne dolievame do veľkých plastových bandasiek. Vždy, keď popri ceste vidíme prameň, dopĺňame zásoby. Hore na severe to už s prístupnou vodou nebolo také jednoduché, tak sme si museli bandasky rozdeliť na pitnú a úžitkovú vodu z jazier a morí, ktorou sme umývali riady a počas chladných dní aj samých seba. Tak provizórne.
V aute sa štyria pohodlne vyspíme. Vyklápacia strecha s malým sieťkovým oknom bola posteľou pre Kalu a Maťa, ktorí väčšinou spali v stane, ale chladné daždivé noci ich občas presunuli hore. Spodok postele je zložený z posuvných dosiek, čiže keď vylezú hore z vnútra auta, poslednú dosku zasunú na miesto, odkiaľ vliezli a majú tak dostatočne tmavú a tichú malú izbičku. S Lukášom spíme dole, celá zadná sedačka je totiž rozkladacia. K nej patrí ešte prídavný matrac prispôsobený presne na veľkosť kufra, čím nám vzniká veľká posteľ cez pol auta. Aj keď cez polovicu postele mávame plastové boxy, ktoré zväčša nechceme nechávať bez dozoru vonku.
V týchto štyroch veľkých 120-litrových plastových boxoch máme všetky veci. Pohodlne sa do nich zbalil každý z nás na celú cestu. Ich najväčšou výhodou je ľahké manipulovanie, hlavne keď neustále potrebujeme vykladať kufor a pozerať motor. Veci sa nám nepokrčia, nezašpinia ani nenamočia.
S celkovou hygienou je to mierne komplikované. Na streche auta vozíme 20-litrové solárne sprchy, ktoré teoreticky fungujú tak, že sa cez deň zohrejú a večer by sme sa mali osprchovať príjemne teplou vodou. Lenže za polárnym kruhom to tak ideálne nefunguje. Máme síce extrémne teplé leto na miestne pomery a cez deň väčšinou svieti slnko, ale večer sa schladí tak o 15 stupňov a keď tak sedíme v bundách a Novesta gumákoch (ktoré nás každodenne zachraňujú pred prechladnutím), posledné, čo by nám napadlo, je vyzliecť sa a vytiahnuť sprchovú hadicu. Takže sme sprchy používali až naozaj v nevyhnutných prípadoch. Sprchu sme gumkami zachytili o strechu, z celty sme si spravili malú protiveternú ochranu a veeľmi rýchlo sme sa umyli. Umývanie vlasov sme my baby väčšinou zvládli oblečené v predklone, pričom chalani držali bandasku a liali nám vodu na hlavu. Takže naše najväčšie očisty boli hlavne v jazerách a mori, v priemere tak každý tretí-štvrtý deň. Najjednoduchšia bola tzv. šoková terapia- hodiť sa do vody, trochu si zapišťať, zanadávať a rýchlo vyjsť von. Aspoň sa potom chvíľu zdalo, že vonku je teplo.
