Čile je najdlhšia a zároveň najužšia krajina sveta. Má dĺžku 4300 kilometrov a priemernú šírku 175 kilometrov. Najbohatšia krajina Južnej Ameriky susedí s tou najchudobnejšou – Bolíviou. Čile sa môže pochváliť aj ďalším „naj“ – má najsuchšiu púšť na svete. Púšť Atacama má dĺžku takmer tisíc kilometrov a na niektorých jej miestach už nepršalo celé storočia.
Domovina najsuchšej púšte na svete, skvelých steakov, kvalitného vína a „slobodných“ psov. Krajina s pohnutou históriou, ktorá sa dostala do pozornosti celého sveta krutovládou diktátora Augusta Pinocheta. To je Čile.
Čile je najdlhšia a zároveň najužšia krajina sveta. Má dĺžku 4300 kilometrov a priemernú šírku 175 kilometrov. Najbohatšia krajina Južnej Ameriky susedí s tou najchudobnejšou – Bolíviou. Čile sa môže pochváliť aj ďalším „naj“ – má najsuchšiu púšť na svete. Púšť Atacama má dĺžku takmer tisíc kilometrov a na niektorých jej miestach už nepršalo celé storočia.
Všade samé psy
Východiskovým bodom pre návštevu Atacamy je turistické mestečko (alebo skôr dedina) San Pedro de Atacama. Leží v nadmorskej výške 2500 metrov, čo je takmer výška Gerlachovského štítu. Napriek tomu, že je tu obrazne povedané päť a pol ulíc, taxikár nevedel nájsť náš hotel a blúdil asi pol hodinu. Svoju „tour de San Pedro“ zakončil tým, že sa ťukol s ďalším taxíkom. Po ubytovaní sme sa vybrali preskúmať toto „mestečko s atmosférou Siedmych statočných“, ako sľuboval sprievodca. Nízke hlinené domčeky, prašné ulice, naozaj má v sebe niečo westernové, musím uznať. Celé San Pedro je orientované na turistov – všade sú reštaurácie, kaviarničky, obchodíky so suvenírmi a turistov je tu asi viac ako domácich. Nebyť cestovného ruchu, neviem si predstaviť, čo by tu miestni robili. Pre trochu prispatú atmosféru, ktorá tu vládne, ma napadá naše slovenské „zdochol tu pes“. A keď sa obzriem okolo seba, nie je to ani veľmi ďaleko od pravdy. Všade sa totiž povaľujú psy. Prečo ich tu je toľko? Nemajú majiteľov? Ako sa dozvedám, svoj domov majú, no prídu i odídu, kedy sa im zachce. „Naše psy sú slobodné,“ hovoria Čilania. No to je síce pekné, ale chodiť so šunkou v igelitke po meste potom neodporúčam. My sme túto chybu urobili a stále nám boli v pätách nejakí hafani. Tvárili sa nenápadne, akože len idú okolo, ale motali sa neustále okolo nás s nádejou v očiach. Kŕmiť ich ale nie je najlepší nápad, lebo potom sa ich už nezbavíte a prídu ďalší ich kamoši. Večer sme sa rozhodli ochutnať miestnu kuchyňu a čilské vínko. V reštaurácii nás ale čakalo prekvapenie – „víno nemáme, ale môžete si ho ísť kúpiť niekde inde a vypiť u nás,“ hovorí čašník. Viete si predstaviť, že by ste si u nás priniesli do reštaurácie vlastné víno a obsluha by vám k nemu v pohode doniesla poháre? Nebolo nám treba hovoriť dvakrát a už nám na stole trónila fľaša vína z neďalekých potravín. Na záver prišiel aj kúzelník a ohuroval turistov svojimi trikmi. Kúzelný večer.
Atacama – James Bond aj NASA
Na druhý deň nás čakala púšť. Atacama je iná ako Sahara, nie je tu veľa pieskových dún. So svojimi vyprahnutými údoliami a bizarnými skalnými útvarmi skôr pripomína mesačnú krajinu. Jej najznámejšiemu údoliu preto prischlo meno Valle de la Luna, čiže Mesačné údolie, ktoré je zrejme najnehostinnejším miestom pre život. Práve tu NASA testuje robotické sondy pre výskum Marsu, pretože terén najviac pripomína povrch tejto planéty.
V púšti Atacama natáčali aj scény k filmu s Jamesom Bondom Quantum of Solace.
Pre Atacamu sú typické veľké výkyvy teplôt. Cez deň sa ortuť teplomera vyšplhá niekedy až na 50 stupňov, v noci môže aj mrznúť. My sme mali približne 16 stupňov, no pre studený púštny vietor bolo pocitovo chladnejšie. Vyšliapali sme si na najvyššiu dunu, poprechádzali sa po vyprahnutých údoliach a zakričali si v kaňonoch, kde nám odpovedala naša ozvena. O malé rozptýlenie sa postarala asi 60-ročná pani Marta, ktorá sa len tak znenazdajky začala kotúľať z pieskovej duny ako kaskadérka. Zľakli sme sa, či sa jej niečo nestalo, no ona pristála s úsmevom. Celá zaprášená povedala, že si vždy chcela vyskúšať takéto kotrmelce na púšti. Keď sme sa už dostatočne pokochali krásnymi prírodnými scenériami a mali už púšť úplne všade – v topánkach, oblečení, vo foťáku aj medzi zubami – bol čas pobrať sa ďalej. Čakal nás 24-hodinový autobusový presun do hlavného mesta Santiago de Chile.
Santiago de Chile
Cestou z okna autobusu som pozorovala, ako sa mení krajina. Vyprahnuté púštne oblasti postupne vystriedala zeleň, westernové scenérie civilizácia. Ako sa blížime k hlavnému mestu, okraj cesty lemuje množstvo futbalových ihrísk. Latinská Amerika miluje futbal. Santiago pôsobí európsky – je tu veľa kostolov, hustá premávka, výškové budovy, parky aj metro. Čo je tu ale stopercentne čilské, sú psy. Hneď ráno sa na nás nalepili dvaja štvornohí spoločníci, ktorí nás sprevádzali po celom meste. Prischli im mená Salvador a Augusto podľa dvoch najznámejších čilských prezidentov – Salvadora Allendeho a Augusta Pinocheta. Allende bol prvým socialistických prezidentom Čile. Pinochetovi sa v roku 1973 podaril vojenský prevrat, zvrhol Allendeho a zaviedol tvrdú diktatúru. Počas jeho vlády popravili alebo zmizlo bez stopy viac než 3000 ľudí, ďalších mučili a väznili. Mnohí Čilania však napriek všetkému Pinocheta chvália. Vyzdvihujú, že oživil ekonomiku a naštartoval sociálny a dôchodkový systém, ktorý väčšina okolitých krajín nemá.
Srdcom Santiaga je námestie Plaza de Armas, teda Námestie zbraní (snáď každé druhé juhoamerické mesto má námestie s týmto menom). Moderná presklená výšková budova tu stojí hneď vedľa historickej katedrály. Pre vyhliadku na mesto sme si vyšliapali na kopec Cerro Santa Lucía. Okrem živých psov (ako inak) nás tam čakala aj socha psa, pri ktorej sa vyhrievala mačka. K Santiagu neodmysliteľne patrí „completo“, čo je miestny obľúbený fast food. Je to vlastne hot dog so zeleninou a veľkým množstvom majonézy. Nevyzerá to veľmi zdravo, Čilania ale completo milujú. Musím uznať, že to nechutilo zle. Kto sa chce ale najesť poriadne, môže si sadnúť do niektorej z početných reštaurácií orientovaných na steaky. Čilania sa pretekajú s Argentínčanmi, kto ich robí lepšie. Argentínsky som síce nemala, ale ten čilský bol fantastický.
