Najindiánskejší a zároveň najchudobnejší štát Južnej Ameriky je skutočnou cestovateľskou lahôdkou. Človek má pocit, akoby tu zastal čas. Chýba tu turistická infraštruktúra, poriadne cesty, nenájdete tu žiadne luxusné hotely a o kúrení v ubytovniach môžete iba snívať. Práve to však vytvára neopakovateľný šarm Bolívie.
V La Paze nasadáme večer do autobusu s postarším dátumom výroby, no na bolívijské pomery je priam luxusný. Smer je jasný – mierime k najväčšej soľnej púšti sveta a ďalej cez náhornú plošinu Altiplano v Andách až na hranice s Čile. Cesty po tme síce nevidíme, cítime ich ale veľmi dobre – natriasame sa, až nás zdvíha zo sedadiel. Pomaly ale isto prituhuje a z úst nám ide para. V Bolívii nie je zvykom kúriť ani keď ortuť teplomera klesá pod bod mrazu. Postupne vyťahujem šál, čapicu a spacák a napriek nie práve ideálnym podmienkam sa mi podarí zaspať. Ráno vystupujeme z chladničky zvanej autobus do ešte väčšej zimy (je to vôbec možné?) a čakáme na príchod našich džípov. Obstojne vyzerajúce Toyoty sa na najbližšie tri dni stanú naším domovom. Pripraviť sedacie svalstvo a vyrážame.
Na obzore samá soľ
Pred nami je zrazu všetko biele. Žeby sneh? Nie, je to soľ. Konkrétne najväčšia soľná púšť na svete Salar de Uyuni, ktorá má 10 582 kilometrov štvorcových, čo je približne rozloha Libanonu. Soli je tu vraj 10 miliárd ton. Na niektorých miestach dosahuje hrúbku až 20 metrov. Miestni obyvatelia sa živia jej ťažbou. Ako neskôr uvidíme, zo soli sa dajú vytvoriť tehly a z nich postaviť budovy. Obedujeme priamo na púšti na stolčekoch zo soľných kvádrov. Jedlo si vezieme v džípoch spolu s kuchárkou. Na obed je nejaké šľachovité mäsko, zrejme z lamy. Nie je to veľká sláva, ale hladný zje všetko. Keby bolo niekomu málo slané, nie je problém, veď sa nachádzame na jednej veľkej soľničke. Pokračujeme ďalej a čoskoro sa pred nami vynorí ostrov plný kaktusov Isla del Pescado. Prechádzame sa medzi majestátnymi kaktusmi, z ktorých niektoré dosahujú až 10 metrov a sú staré vraj až 1000 rokov. Od soli nebudeme mať pokoj ani v noci – strávime ju totiž v soľnom hoteli. Je postavený zo soľných tehál a z tohto materiálu je aj vnútorné vybavenie vrátane postelí a stoličiek. Zaujímavý zážitok, ktorý sa nedá zažiť len tak hocikde.
Lagúny a plameniaky
Samú soľ na druhý deň vystriedal samý piesok. Presúvame sa džípom cez Altiplano, čo je po Tibetskej náhornej plošine druhá najrozsiahlejšia náhorná plošina na svete. Budova, kde si treba vyplniť vstupný formulár do národného parku, je nádhernou demonštráciou toho, že cestovný ruch sa k Bolívii ešte ani len nepriblížil. Bola to polorozpadnutá ošarpaná chatrč v strede ničoho. Jazdu Altiplanom nám spomaľuje fakt, že džípy sa sem-tam pokazia, ani defekt sa nám nevyhol. Pri takých cestách sa ale ani niet čomu čudovať. Cesty v pravom slova zmysle tu totiž nie sú žiadne, len vyjazdené trasy cez púštnu krajinu. Je tu pusto a ticho, len sem-tam zavíja studený vietor. Z okna auta sme ale predsa len zazreli obyvateľov tejto nehostinnej oblasti – lamy a andskú líšku. Zastavujeme na foto-pauzy a vychutnávame si pohľad na nádherné lagúny pomenované podľa svojho vzhľadu. Laguna Verde, teda Zelená lagúna, je zelená od vysokého obsahu arzénu, Laguna Blanca je miestami biela a Laguna Colorada hrá všetkými farbami. Absolútny raj pre fotografov. Cez naše leto, teda bolívijskú zimu, je najlepšia viditeľnosť, no daňou za krásne zábery je krutá zima. Cez bolívijské leto sú však rizikom rozbahnené a nepriechodné cesty. Lagúnu Hedionda obývajú plameniaky. Na dlhých tenkých nohách stoja celé dni v studenej vode a hľadajú potravu.
Len pre otužilcov
Pohybujeme sa vo výškach až do 5000 metrov nad morom. Na riedky vzduch sme si už postupne zvykli, i keď spočiatku nám spôsoboval problémy – ťažké dýchanie, bolesti hlavy, nevoľnosť. Bolíviu pre jej vysoké nadmorské výšky, drsné podmienky a divokú nedotknutú prírodu volajú aj Tibet Južnej Ameriky. Spať budeme túto noc v nadmorskej výške 4 700 metrov. Kvalitu ubytovania si tu veľmi nenavyberáte – je tu totiž len jedna ubytovňa. Samozrejme, nekúri sa v nej. Na sprchu ani pomyslieť v takej zime a toalety plávajú vo vode (aspoň dúfam, že to je voda). Vstup len s vyhrnutými nohavicami a v nepremokavých topánkach. Na večeru sa podávali špagety, na ktoré podaktorí spomínali ešte niekoľko nasledujúcich dní pri návšteve toalety. Ja problémy nemám, dodržiavanie pitného režimu s ranným frťanom sa oplatilo. Čas ísť spať a teplomer na hodinkách ukazuje v izbe plus tri stupne. Mne sa zdá ešte chladnejšie. V panike si naobliekam všetko, čo mám – hore štyri vrstvy, dole tri, na hlavu čapicu a zakuklím sa do spacáku. Zobudím sa asi o hodinu na to, že mi je strašne teplo. Asi som to trošku prehnala, tak dávam dole vrstvy.
Vstávame skoro ráno ešte za tmy, aby sme videli východ slnka na prírodných gejzíroch Sol de Maňana. Teplomer vonku ukazuje mínus 15 stupňov. Obloha je jasná a plná hviezd. V nevykúrených džípoch nie je nikomu do reči. Niektorí odmietajú z auta vyliezť, gejzír – negejzír, vonku mrzne. Prírodné divadlo nakoniec až také veľkolepé nebolo, zo zeme vychádzala para len na pár miestach. No nič, mierime k prírodnému „bazénu“ s termálnou vodou. Otužilci si začnú vyzliekať vetrovky aj všetko termo oblečenie a šup v plavkách do bazéna. Ja len nechápavo krútim hlavou a stiahnem si čapicu ešte hlbšie do čela. Striptíz v mínus pätnástich nie je nič pre mňa.
V džípe sa pokúšam o jednoduchú konverzáciu v španielčine s našou pomocnou sprievodkyňou Roxanou. Dozvedám sa, že za sprievodkyňu sa Roxana ešte len učí. Má 22 rokov a prírodné krásy svojej vlasti vidí teraz spolu s nami prvý raz. Doteraz nikde okrem svojho rodného La Pazu nebola. Pýta sa ma, aké je Slovensko, či tam máme stále teplo a zeleň. Vysvetľujem jej, že máme štyri ročné obdobia. Z cesty po Bolívii chcela Roxana priniesť svojej rodine darčeky, zabudla si ich však pri kúpaní v termálnej vode na okraji bazéna a šofér sa odmietol vrátiť. Posádka nášho auta sa jej zo súcitu vyzbierala na nové darčeky.
Bolívia je drsná a chudobná, no zároveň krásna krajina. Odmenou za istý osobný diskomfort sú jedinečné prírodné scenérie, o ktoré sa nemusíte deliť s davmi turistov. A tie rozhodne stáli za to.
