Zápas o národnú slobodu mal tri hlavné hybné sily. Prvou bol zahraničný odboj reprezentovaný Česko-slovenskou národnou radou (ČSNR). Hlavnými nositeľmi neistého projektu vytvorenia spoločného štátu boli Česi T. G. Masaryk a E. Beneš a Slovák M. R. Štefánik, ktorého úloha sa v Česku nie vždy celkom doceňuje. Pritom bol nenahraditeľný ako diplomat pri získavaní najvyšších predstaviteľov veľmocí pre česko-slovenskú vec.
Najmä však inicioval vznik a organizoval samostatné česko-slovenské vojsko – čs. légii, ktoré boli tou materiálnou silou, ktorá presvedčila mocnosti, že Česi a Slováci svoj štát nielen chcú, ale sú ochotní zaň aj prelievať krv po ich boku. Práve Štefánik zorganizoval prvé medzinárodné uznanie ČSNR ako politického reprezentanta štátu, ktorý mal ešte len vzniknúť, v Taliansku a potom Francúzsku, Veľkej Británii a USA.
Pittsburská dohoda
Druhým významným aktérom zápasu o vytvorenie vlastného štátu bola americko-slovenská komunita, ktorá dobre poznala krutý národnostný útlak v Uhorsku a bola všestranne národne uvedomelá. Predstavovala asi tretinu celkovej slovenskej populácie a bola všestranne národne uvedomelá.
Zabudnutý deň – prijatie Ústavného zákona o čs. federácii - KOMENTÁR
Slovenská liga už 22. októbra 1915 v Clevelande uzatvorila dohodu s Českým národným združením. Na sklonku vojny za účasti T. G. Masaryka sa 30. mája 1918 uzavrela Pittsburská dohoda zástupcov slovenských a českých krajanov. Touto dohodou so Slovenskou ligou v Amerike, ktorá predstavovala najväčšiu organizáciu slovenských emigrantov v Spojených štátoch, došlo k prihláseniu sa Slovákov k zahraničnému programu ČSNV vytvoriť po porážke Ústredných mocností spojeneckou Dohodou spoločný štát z českých krajín a Slovenska.
Pittsburská dohoda tak významne rozšírila podporu medzinárodných záujmov ČSNV aj v USA. T. G. Masaryk mohol na stretnutí s americkým prezidentom Woodrovom Wilsonom o mesiac nato argumentovať, že má jasný mandát na uplatňovanie práva národov na sebaurčenie aj od amerických Slovákov.
Domáca politická reprezentácia
Treťou súčasťou zápasu za národné oslobodenie a nový začiatok pre Slovákov bola domáca politická reprezentácia, predovšetkým najsilnejšie zo vtedajších politických strán – Slovenská národná strana (SNS) a slovenská sociálna demokracia. Pod vplyvom novej geopolitickej situácie – februárová revolúcia v Rusku a vstup USA do vojny – dochádzalo k diferenciácii v slovenských politických silách.
Bolo to vyvolané aj rastúcimi aktivitami maďarských vládnych kruhov. Tie si dobre všímali politický postup zahraničného česko-slovenského odboja a vychádzajúc zo slabosti slovenskej politiky začali na začiatku roku 1918 rozbiehať vládnu podpisovú kampaň za integritu Uhorska proti navrhovanému česko-slovenskému štátnemu zjednoteniu.
Konzervatívna SNS sa začala prebúdzať z tzv. strategickej pasivity. Úlohu sa stalo prekonať uhorský komplex slovenskej politiky a užšie ju prepojiť so zahraničným odbojom a domácou českou politikou, ktorá naliehavo žiadala prijať otvorený ohlas zo Slovenska za samo určovacie právo slovenského národa v prospech česko-slovenského štátneho zjednotenia.
Rozhodujúcim impulzom sa stalo prvomájové zhromaždenie robotníctva v Liptovskom Mikuláši organizované slovenskými sociálnymi demokratmi, na čele ktorých stál Emanuel Lehocký. Hoci mottom zhromaždenia bolo všeobecné volebné právo a svetový mier, hlavný rečník V. Šrobár urgoval aktivizáciu domácej politickej reprezentácie, žiadal pre slovenský národ právo na sebaurčenie a ako prvý slovenský politik sa verejne prihlásil k americkému prezidentovi Wilsonovi.
Na tomto prvom verejnom masovom politickom vystúpení na Slovensku, čo samo osebe bolo významnou historickou udalosťou, sa prijala rezolúcia s formuláciou: „… žiadame bezpodmienečné uznanie práva na sebaurčenie všetkých národov nielen za hranicami našej monarchie, ale i národov Uhorska, teda aj uhorskej vetvy československého kmeňa“.
Maďarom sa nepáčila idea Čechov a Slovákov
Ohlas na mikulášsku rezolúciu prenikol do českých denníkov aj medzi slovenskú národne uvedomelú inteligenciu vo Viedni a Budapešti. Rezolúcia sa dostala tiež do rúk predstaviteľov čs. zahraničného odboja a cez nich do najväčších časopisov v štátoch Dohody. Stala sa tak významným argumentom pre podporu zámerov ČSNR.
O mesiac priniesol správu o rezolúcii aj časopis amerických Slovákov Sokol, ktorý jej dal pečať historickosti. Napriek obavám z maďarskej cenzúry o rezolúcii doma informovali okrem Robotníckych novín aj ďalšie noviny.
Reagovali aj maďarské úrady, ktorým sa udalosti v Liptovskom Mikuláši vymkli spod kontroly. Nepáčila sa im idea jednoty Čechov a Slovákov v spoločnom štáte, o ktorej informovali významné svetové noviny. Touto reakciou bolo na jednej strane vyšetrovanie a perzekúcie organizátorov zhromaždenia a jeho účastníkov.
Na druhej strane sa maďarské vládnuce kruhy snažili znížiť význam mikulášskej rezolúcie nástrojmi propagandy. Tak doma, ako aj v zahraničí označovali za falošnú správu tvrdenia, že na zhromaždení zaznela aj požiadavka sebaurčenia pre slovenský národ v zmysle česko-slovenského štátneho zjednotenia.
Uznesenie historického významu
Zásadným slovenským vnútropolitickým efektom mikulášskeho 1. mája zorganizovaného slovenskými sociálnymi demokratmi bolo to, že predseda SNS Matúš Dula zvolal na 24. mája dôvernú poradu v Turčianskom Sv. Martine. Jej cieľom bolo rozhodnúť o otázke, či ísť ďalej s Maďarmi alebo Čechmi.
Dôvernou cestou sa s jej výsledkom mali oboznámiť vedúci politickí predstavitelia v Čechách. Ďalším cieľom porady bolo zvolať valné zhromaždenie SNS a pozvať naň aj zástupcov slovenských sociálnych demokratov, ktorých prestíž po Mikulášskej rezolúcii veľmi stúpla. Mikulášske zhromaždenie tiež prispelo k vytvoreniu SNR ako reprezentantky slovenského národa, jeho záujmov a požiadaviek.
Na dôvernej porade sa zúčastnilo 25 popredných predstaviteľov slovenského národného politického tábora, čím vyvrcholil proces aktivizácie a diferenciácie v jeho rámci. Katolícky kňaz Andrej Hlinka na tejto porade povedal: „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.“
Porada prijala uznesenie historického významu: „Slovenská národná strana stojí na stanovisku bezpodmienečného samourčovacieho práva slovenského národa a na tomto základe vindikuje pre slovenský národ účasť na utvorení samostatného štátu pozostávajúceho zo Slovenska, Čiech, Moravy A Sliezska.“
Išlo o najjednoznačnejšie a formulačne najprecíznejšie vyjadrené stanovisko slovenskej politiky v období prvej svetovej vojny k ústrednej otázke česko-slovenského štátneho zjednotenia. A to v uznesení veľkej závažnosti a dosahu.
Deklarácia slovenského národa
Na deklaračnom zhromaždení v Turčianskom Sv. Martine 30. októbra 1918 sa oficiálne konštituovala Slovenská národná rada (SNR). Aj keď početné zastúpenie slovenských sociálnych demokratov nezodpovedalo ich rastúcemu vplyvu v spoločnosti a zásluhám o prebudenie slovenskej národnej politiky zo „strategickej pasivity“, apelovali na vzájomnú zhodu v nazeraní na základné národnopolitické otázky.
V ten deň sa takto zavŕšil proces vytvárania širokého politického bloku prívržencov česko-slovenskej myšlienky. Bola to správna odpoveď na opodstatnené obavy, že v prípade prijatia separátneho mieru s Rakúsko-Uhorskom by nebolo možné spoločný štát utvoriť.
Maďarské vládnuce kruhy neboli ochotné rozlúčiť sa s veľkouhorským štátom s politickou dominanciou maďarského národa a maďarčinou ako úradným jazykom. Vyvíjali všemožný nátlak na slovenský národnopolitický tábor, aby získali jeho osvedčenie za integritu Uhorska po vojne. Maďarské orgány v niektorých regiónoch začali organizovať vyhlásenia za zachovanie Uhorska a proti vytvoreniu česko-slovenského štátu.
Novovytvorená SNR prijala Deklaráciu slovenského národa. Vyhlásila, že „v mene československého národa bývajúceho v hraniciach Uhorska je jedine ona oprávnená hovoriť a konať.“ Žiadala pre slovenský národ, ktorý je „čiastka rečovo i kultúrno-historicky jednotného česko-slovenského národa“ neobmedzené právo na sebaurčenie až po úplnú nezávislosť. O tom, že všetci účastníci sa osvedčili, že „sme jednotný československý národ“, svedčí zápisnica z rokovania.
Keďže členovia SNR nevedeli, že 28. októbra už bol v Prahe vyhlásený spoločný štát, nadobudla Martinská deklarácia charakter samostatného štátoprávneho dokumentu. Na základe slobodného aktu národného sebaurčenia jednoznačne vyviazala Slovensko zo zväzku s Uhorskom a potvrdzovala nový zväzok s bratským českým národom. Stala sa tak oprávnene jedným zo základných dokumentov zrodu Československej republiky.
Jednorazový deň voľna
Tento nespochybniteľný historický fakt bol dôvodom, prečo sa v diskusiách o znovu zavedení štátneho sviatku Deň vzniku samostatného česko-slovenského štátu navrhovalo, aby sa v Slovenskej republike pripomínal a oslavoval 30. októbra.
V období pred oslavami 100. výročia vzniku ČSR, keď štátny sviatok ešte nebol v kalendári, sa tiež objavil návrh, aby bola štátnym sviatkom posledná októbrová nedeľa, čo by umožnilo spoločne si pripomínať oba dátumy vzniku ČSR a prekonávať tak spomenutý odlišný pohľad na to, kedy by si Slováci mali uctievať vznik spoločného štátu s Čechmi.
Napokon Pellegriniho vláda v 23. mája roku 2018 navrhla, aby si Slovensko jednorazovo dňom voľna pripomenulo sté výročie vzniku Československej republiky 30. októbra. A to napriek prvotnému odporu tak predsedu SNSAndreja Danka, ako aj strany Most-Híd. Predseda SNS argumentoval, že sa nemajú nesystémovo zavádzať štátne sviatky, že SR má dva štátne sviatky, ktorými si pripomíname našu modernú históriu – Deň vzniku SR a Deň ústavy SR a že tie sú dostatočné. Povedal, že plne postačuje, keď sa výročie Martinskej deklarácie pripomína pamätným dňom.
Hovorkyňa Mostu-Híd Klára Debnár tiež povedala, že na rozširovanie pätice štátnych sviatkov nevidí dôvod. Argument znel, že Pamätný deň vzniku Československej republiky poskytuje dostatočný priestor na pripomenutie si udalostí spred 100 rokov. Vzhľadom na to, že maďarská politika od začiatku odmietala mierové dohody s Versailles a z Trianonu a vznik ČSR vnímala ako krivdu, nebol tento postoj k zavedeniu nového štátneho sviatku prekvapivý. Vo vláde napokon tento návrh premiéra Pellegriniho prešiel.
NR SR ho schválila 12. septembra 2018, keď najprv neprešiel návrh na doplnenie štátnych sviatkov o 28. október. Premiér Pellegrini krátko pred hlasovaním novinárom povedal: „V našej histórii sa mnohokrát budúcnosti Slovenska rozhodovalo nie vždy doma na území Slovenska a nie vždy pri tom rozhodovaní boli Slováci. Preto 30. október my považujeme za deň, keď Slováci sami za seba vyjadrili svoj postoj a ochotu vytvoriť spolu s českým národom spoločný štát.“
Pamätná hláška prezidenta Zemana
30. októbra 2018 sa v Martine uskutočnil zrejme najväčšia pripomienka Martinskej deklarácie od vzniku ČSR. Bola veľmi dôstojná a srdečná.
Prvýkrát za sto rokov prišla na oslavy prijatia Deklarácie slovenského národa kompletná česká politická špička, všetci najvyšší ústavní činitelia – prezident Miloš Zeman, predsedovi oboch komôr Parlamentu ČR Milan Štěch a Radek Vondráček, predseda vlády Andrej Babiš a viacerí ministri.
Miloš Zeman rozosmial prítomných, keď povedal: „Váš štátny sviatok Martinskej deklarácie sa drží raz za sto rokov, čo nie je obvyklé. Nič menej, sľubujem vám, keď ma pozvete, tak prídem aj za ďalších sto rokov.“ NR SR však na jeho podpichnutie nezareagovala.
3. novembra 2020 schválila za nový štátny sviatok – 28. október – Deň vzniku samostatného česko-slovenského štátu. Ale nie ako deň pracovného pokoja.
