V germánskych krajinách a v Škandinávii sa sviatky spojené so zimným slnovratom nazývali Yule. Boli spojené pálením veľkého Yule polena, ktoré teplo a svetlo symbolizovalo návrat slnka. K rituálom patrili aj hostiny, obetovanie pohanským bohom alebo zdobenie obydlí zelenými vetvičkami, či priamo zdobenie stromov. Oslavy sa postupne zmiešavali s nastupujúcim kresťanstvom a tak sa mnohé tradície preniesli až do dnešných čias. Napokon v severských krajinách, prežil aj samotný názov sviatku. Nóri, Švédi, Dáni volajú Vianoce Jul a Islanďania Jólin.
Slovanský sviatok zimného slnovratu sa volal Kračún alebo aj koleda. Podobne ako v ďalších kultúrach zohrával pri rituáloch úlohu oheň. U východných Slovanov spúšťali z kopca horiace koleso, na juhu slovanských území vkladali do ohňa osobitné poleno, v niektorých oblastiach patrilo k zvykom preskakovanie ohňa.
K špecifikám patrila viera o stieraní hranice medzi svetom živých a mŕtvych, ku ktorej patrilo aj uctievanie predkov, ale aj zaháňanie zlých bytostí či už maskami, ktoré ich mali odstrašiť alebo napríklad aj cesnakom, ktorým chránili nielen seba ale aj hospodárske zvieratá. V niektorých oblastiach mali v tomto období ženy zakázaný prístup k hospodárskym zvieratám, aby sa medzi gazdiny nevotrela aj bosorka, ktorý by dobytku počarovala.
K zvykom patrilo aj obradné obchádzanie obydlí – koledovanie.
Kračún sa príchodom kresťanstva postupne spájal s Vianocami a ako nárečové pomenovanie sa dodnes používa v niektorých oblastiach Slovenska. Ale z tohto názvu je odvodené napríklad pomenovanie vianočných sviatkov aj v maďarčine (karácsony) či rumunčine (crăciun).
Z pohanských osláv zimného slnovratu nám teda ostali mnohé vianočné zvyky, či už je to zdobenie stromčeka, všadeprítomné svetielka, koledovanie, pálenie sviečok na adventnom venci, tanier pri štedrovečernom stole pre niekoho, kto už nie je s nami, či cesnak ako pevná súčasť štedrovečernej večere.
