Na našej planéte existuje len málo rastlín, ktoré by boli také zvláštne a zároveň fascinujúce ako welwitschia podivná. Tento botanický unikát sa vyskytuje iba na jedinom mieste na svete – v nehostinných podmienkach púšte Namib. Právom si teda vyslúžila označenie endemický druh. Z diaľky vám možno bude pripadať, akoby niekto uprostred piesku vyhodil starú hromadu odpadu, no v skutočnosti ide o živú fosíliu s históriou starou stovky, možno až tisíce rokov.
Objav, ktorý ohromil vedcov
Rastlina patrí k veľmi prastarému radu, ktorý vyniká mimoriadnou odolnosťou a dlhovekosťou. Objavil ju v roku 1859 rakúsky prieskumník, botanik, cestovateľ a lekár Friedrich Welwitsch. Na výskumnú cestu sa vydal na poverenie portugalskej vlády, pričom jeho kroky viedli do južnej Angoly. Práve tam narazil na túto zvláštnu rastlinu, ktorú vedecký svet dovtedy nepoznal.
Extrémne prostredie – jej prirodzený domov
Welwitschia rastie iba v suchých a vyprahnutých častiach púšte Namib, prevažne do vzdialenosti 80 kilometrov od pobrežia Atlantiku. Najčastejšie ju nájdete v suchých korytách riek, na otvorených planinách, ale aj na slnečných svahoch a pahorkoch, kde je intenzívne slnečné žiarenie prakticky po celý rok. Kým pre väčšinu rastlín by takéto podmienky znamenali rýchlu smrť, welwitschia v nich prosperuje.
Nezvyčajný vzhľad a stavba tela
Na prvý pohľad nepôsobí ako rastlina, ktorá by mohla získať titul „kráľovná krásy“. Jej stonka je veľmi krátka a drevnatá, no korene sú obrovské a mohutné. U starších jedincov môžu mať priemer až jeden meter. Hlavnou úlohou koreňa je ukotviť rastlinu v nestabilnom piesku a zabezpečiť jej prístup k podzemnej vode. Horná časť koreňa slúži zároveň ako zásobáreň na vodu.
Z koreňa vyrastajú len dva listy, no zato extrémne dlhé – môžu dosahovať až šesť metrov. Neustále dorastajú: na jednom konci odumierajú staré časti, na druhom pribúdajú nové. Listy zároveň chránia hornú časť koreňa pred stratou vzácnej vlahy.
Rozmnožovacie orgány tvoria drobné šišky, ktoré síce pripomínajú kvety, no kvetmi v skutočnosti nie sú. Ak sa na rastlinu pozriete z diaľky, môže sa vám zdať neusporiadaná a nevzhľadná – podobná hŕbe vetrom rozfúkaných odpadkov.
Rastlinný rekordér vo veku
Welwitschia je doslova živou fosíliou. Väčšina exemplárov sa dožíva 500 – 600 rokov, no podľa niektorých odhadov môže mať najstarší kus až 2 000 rokov. Jej vek určovali vedci pomocou rádiouhlíkovej metódy skúmaním neustále dorastajúcich listov.
Ako prežiť v krajine bez dažďa
Púšť Namib je známa extrémnym podnebím. V niektorých rokoch tu vôbec neprší a denné teploty môžu dosahovať až 50 °C. V noci však klesajú na jednociferné hodnoty. Ako teda rastlina získa vodu? Tajomstvo spočíva v hustých ranných hmlách, ktoré vznikajú pri strete studeného oceánskeho vzduchu s horúcim púštnym. Welwitschia dokáže cez svoje listy absorbovať túto vzdušnú vlhkosť a doplniť tak zásoby vody v koreňoch. Aj preto ju nájdete najmä v oblastiach blízko morského pobrežia.
Púšť Namib – „veľká prázdnota“
Samotná púšť Namib zaberá rozsiahle územie na juhozápade Afriky. V miestnom jazyku slovo Namib znamená „nesmierny“ alebo „veľká prázdnota“ – a toto pomenovanie ju vystihuje dokonale. Severná časť púšte je skalnatá s hlbokými roklinami, zatiaľ čo južná časť patrí obrovským piesočným dunám. Niektoré jej oblasti sú zapísané do zoznamu svetového prírodného dedičstva UNESCO a významná časť územia je chránená v rámci namíbijských národných parkov. Práve od tejto púšte získala svoj názov aj celá krajina Namíbia.
Hoci ide o drsné a odľahlé miesto, welwitschia priťahuje zvedavcov z celého sveta. Niektoré juhoafrické cestovné kancelárie dokonca organizujú špeciálne zájazdy k najväčším známym exemplárom tejto rastliny. Vidieť na vlastné oči tvora, ktorý pamätá časy dávno pred príchodom moderného človeka, je pre mnohých zážitkom na celý život.
