Vy ste mali debut na MS v roku 1958 vo Švédsku ako remeň. Odohrali ste barážový dramaticky zápas proti Severnému Írsku (1:2), ktorý sa rozhodol až v predĺžení a vy ste v jeho závere uvideli červenú kartu. Za čo ste vlastne v 101. minúte išli predčasne pod sprchy?
To s tým debutom máte pravdu. Zápas so Severným Írskom bol veľmi ťažký. Navyše, ja som na stretnutie nenastupoval zdravý. Mal som zvýšenú teplotu 37,5 alebo 37,6, ktorá mi nechcela klesnúť, a bol som prechladnutý. Tak som celý zápas odkašliaval a vypľúval hlieny. Súpera sme tlačili a v závere sme kopali roh, ja som vyhral hlavičkový súboj a loptu som poslal na bránku súpera. Dokonca mám dojem, že vtedy som trafil žrď. V tom momente rozhodca odpískal faul proti nám. Ako som sa vracal späť k našej bránke, tak som si zasa odpľul. Francúzsky rozhodca Guigue, ktorý bol odo mňa asi štyri metre, si myslel, že som si odpľul na znak protestu a vylúčil ma. Nikto na ihrisku nevedel, čo sa vlastne deje. Nik nevedel, čo som urobil. Ani ja. Odišiel som z ihriska, súper dal gól a my sme na MS dohrali.
V československej reprezentácii ste za päť rokov odohrali 23 zápasov, dali ste v nich päť gólov. Ale je zaujímavé, že tréneri vás stavali väčšinou proti mužstvám z Britských ostrovov. Čím si to vysvetľujete? Boli ste odborníkom na anglicky futbal?
Ťažko ma pasovať za odborníka na Angličanov. Vtedy sme my s nimi veľmi málo hrávali. S Angličanmi sa hralo iba vtedy, keď sa postúpilo na majstrovstvá sveta alebo neskôr na majstrovstvá Európy. Inak nie. My sme však z mužstiev z Britských ostrovov často hrávali proti Írom. Mali sme ich v kvalifikácii na prvé majstrovstvá Európy 1960. Dva zápasy sme s nimi odohrali na MS 1958 vo Švédsku. V základnej skupine sme prehrali 0:1 a v tej spomínanej baráži 1:2 po predĺžení. A stretli sme sa aj v kvalifikácii o postup na MS 1962 v Čile. Boli to naši pravidelní súperi (smiech).
Ako to, že na MS vo Švédsku ste hrali s Írmi baráž, keď v základnej skupine ste mali tri body a najlepšie skóre 8:4, lebo ste Argentínu porazili vysoko 6:1 a s Nemeckom remizovali 2:2?
Lebo také boli pravidlá. Tiež sme si mysleli, že by sme automaticky mali postupovať ďalej. Ale na MS 1958 fungoval svetový futbal na britský spôsob, šéfom medzinárodnej federácie bol Angličan sir Stanley Rous. Všetko bolo podľa nich. Nesmelo sa striedať, rozhodcovia pískali ako v Anglicku, hrali sa dodatočné stretnutia, o postupe nerozhodovalo skóre. Všetky tieto okolnosti hrali proti nám. Vo Švédsku sme jednoznačne mali mužstvo, ktoré malo bez problémov postúpiť ďalej. My sme však museli hrať barážový zápas, ktorý sme prehrali.
V tých rokoch bolo zaujímavé aj to, že aj keď podľa pravidiel každé mužstvo malo na MS 23-členný tím, Československo na tri povojnové šampionáty, na ktorých štartovalo, prišlo do dejiska iba s 18 hráčmi?
Bolo to tak. Osemnásť hráčov išlo priamo do dejiska majstrovstiev sveta a piati čakali doma. Aj do Čile išlo iba osemnásť hráčov, čo neskôr skončilo menším trapasom. Do Čile sme odchádzali osemnásti. Andrej Kvašňák nešiel, lebo bol dlho zranený a nebol v dobrej forme. Namiesto neho išiel Kos z Ostravy. Tesne pred odletom z Európy do Čile sme hrali v Taliansku dva prípravné zápasy. S Interom Miláno (1:1) a s Vicenzou (0:0). Vedeniu sa to nepáčilo. Nebolo s výsledkami spokojné a Kosa poslalo z Talianska späť domov do Prahy. Namiesto neho dodatočne povolali Kvašňaka, ktorý sa k nám pripojil niekde v Paríži a odletel s nami. Pre Kosa to bolo dosť trápne položenie. Človek sa rozlúči doma so všetkými, že ide na MS – a po týždni príde späť. To bolo dosť nepríjemné. Našťastie, keď sme postúpili do semifinále MS, mohli sme povolať troch ďalších hráčov. Tak za nami prišli brankár František Schmucker, Jozef Bomka a Kos. Splnil sa mu sem a bol na svetovom šampionáte, aj keď na ňom nehral Tak isto ako aj ja. Iba s tým rozdielom, že ja som bol na celom šampionáte.
Vás dlhoročný kamarát a spoluhráč Kazimír Gajdoš sa zúčastnil dvoch svetových šampionátoch, ale na ihrisko sa nedostal ani v jednom zápase. To bol vtedy bežný jav, alebo smoliarska výnimka?
Miro – ako ho my kamaráti voláme – bol na šampionáte 1954 vo Švajčiarsku, aj na MS 1958 vo Švédsku. Ale ani na jednom z nich ho tréneri Karol Borhy a Karel Kolský nepostavili na zápas. Darmo, tréneri už vtedy preferovali svojich hráčov. Tých, s ktorými robili každý deň. Napríklad Kolský. Trnavčan Imrich Stacho odchytal celú kvalifikáciu o postup na MS 1958, ale na šampionáte sa do bránky už nedostal. Tréner Kolský dal prednosť Břetislavovi Dolejšímu a Stachovi povedal, že preto, lebo Dolejší má dlhšie výkopy. Aj to bol argument, ktorý vtedy zavážil.
Ako to bolo s vaším ďalším kamarátom Gustom Mrázom, ktorého na svetovom šampionáte 1958 zaradili do All Star základnej skupiny? Aj on sa ocitol v roku 1954 v úlohe necestujúceho náhradníka?
Nie. Gusto vo Švajčiarsku ešte nebol. On prišiel až na MS vo Švédsku. Bol to veľmi elegantný, čisto hrajúci krajný obranca, skutočne jeden z najlepších v Európe. Žiaľ, mal smolu. Tesne po svetovom šampionáte 1958 sa zranil a vypadol z reprezentácie. Mal smolu, museli ho operovať a keďže vtedy sa menisky ešte tak nedali operovať ako dnes, musel predčasne skončiť s aktívnou činnosťou. Vo futbale musíte mať aj šťastie.
V československej reprezentácii ste začali ako 25-ročný na MS 1958 vo Švédsku a končili ste 30-ročný. To ste sa tak rýchlo stali pre štátnych trénerov starým a neperspektívnym hráčom?
Konkurencia v tých rokoch bola ohromne veľká. Najmä hráči z pražskej Dukly, ktorá vtedy v lige dominovala, sa svojimi výbornými výkonmi do národného mužstva veľmi tlačili. Ja som hral aj za B-tím Československa a v siedmich zápasoch som dal osem gólov, vďaka čomu som bol jeho najlepším strelcom. Počas kariéry som odišiel hrať do Košíc a odtiaľ bolo do reprezentácie predsa len ďaleko. Nebol som trénerom už tak na očiach. Navyše, bolo jasné, že každý tréner stavia mužstvo na hráčoch, ktorých poznal. Keď sme boli majstri my, v reprezentácii okrem mňa hrali ešte aj Štefan Matlák, Milan Dolinský, Adolf Scherer, Laco Kačáni. V niektorých medzištátnych zápasoch sme hrali piati. Dokonca pamätám si jeden zápas v Bratislave, v ktorom hralo deväť Slovákov. Z Čechov nastúpili iba Ladislav Novák a Gustáv Bubník, ktorý bol známy aj ako československý reprezentant v hokeji. Ja už som začal chodiť do Rakúska. Tam som končil s futbalom ako 42-ročný. Hrával som za Slovan Viedeň. To bola taká odmena. Dali nám možnosť, že si môžeme v blízkom Rakúsku trochu privyrobiť.
Proti ktorému mužstvu sa vám hralo dobre a na druhej strane na ktorý herný štýl ste si nevedeli zvyknúť?
Rád som hral proti technickým mužstvám ako v tom čase boli Maďari, Švajčiari, Rusi, Taliani, Rakúšania. Nesedel mi štýl Angličanov, ktorí práve vtedy priniesli do európskeho futbalu typické vkĺzačky. Boli to veľmi nepríjemné kontakty najmä na členky. Potom to od nich ešte prebrali aj Nemci. To boli nepríjemní súperi, lebo hrali veľmi nátlakový futbal. Stále vám dýchali na krk. Boli tvrdí a nekompromisní. S nimi sa nám veľmi zle hralo. Dobre sa hralo s mužstvami, ktoré v tom čase s nami hrali dlhodobú medzinárodnú súťaž Pohár doktora Gereho, v tom čase viceprezidenta UEFA. Našimi súpermi v ňom bolo Maďarsko, Rakúsko, Švajčiarsko, Taliansko , Juhoslávia. Neskôr túto súťaž premenovali na Pohár národov a v roku 1960 z toho vznikli majstrovstvá Európy. Z prvého ročníka ME sme priniesli bronz, keď sme v Marseille porazili Francúzov 2:0.
Boli ste na majstrovstvách sveta dvakrát. Viete, aký je to turnaj, viete, o čo sa v ňom hrá. Aké šance dávate Slovensku na tomto turnaji pri jeho historickom debute?
V prvom rade treba povedať, že veľkým úspechom je už to, že Slovensko na svetovom šampionáte štartuje. Opakujem ešte raz: Je to veľký úspech, že sme postúpili na MS. Lebo niektorým ľuďom to podľa mňa ešte stále nedošlo, čo naši futbalisti dokázali. Na druhej strane, niektorí si zasa myslia, že tú dávku šťastia sme si už vybrali. Ja si to nemyslím. Naša skupina nie je až taká ťažká, ako sa na prvý pohľad zdalo. Na MS sú aj ťažšie skupiny. Na týchto MS môžeme dosiahnuť výrazný úspech. Možno prvý v histórii slovenského futbalu.
Čo by podľa vás malo byť kľúčové a rozhodujúce, aby sa ten vami spomínaný úspech aj dostavil?
Podľa mňa, všetci hráči, ktorí budú Slovensko reprezentovať na MS 2010, by si mali uvedomiť, že od tohto turnaja už väčší a významnejší nie je. Mali by prijať za svoje, že keď ide hrať za Slovensko na MS , tak na tom trávniku musí nechať srdce. Na takomto podujatí musí odovzdať všetko, čo je v ňom. Musí sa odovzdať celý. Musí za úspech tímu bojovať celým svojim telom. Tam sa už nedá špekulovať a kalkulovať s prípadnými remízami a šetrením síl. Na majstrovstvách sveta sa nedá šetriť. Tam treba ísť na doraz. Dúfam, že takéto typy hráčov v tomto slovenskom mužstve sú. Verím, že tréner Weiss ich na stretnutia pripraví tak, že ponúknutú šancu nepustia z rúk.
Majstrovstvá sveta v Taliansku z roku 1990 boli poslednou akciou, keď sme poslednýkrát na MS fandili Čechom a Slovákom. Predpokladali ste niekedy, že sa dožijete historického obdobia, že na MS bude štartovať Slovensko ako samostatná krajina?
Vtedy sme vôbec nedúfali, že príde k nejakým politickým zmenám. Ten vývoj trval trochu dlhšie. Ale netreba sa toho báť, lebo Slovensko má už dlhé roky veľmi dobrú mládežnícku základňu. Základ futbalu na Slovensku vždy bol. My sme ako dorastenci pravidelne vyhrávali celoštátnu československú ligu. Po nás štafetu prebrali Košičania. Takže treba na tieto skúsenosti nadviazať a pri formovaní talentov treba pracovať odborne. A s plným nasadením. Aj naďalej treba robiť všetko, aby tieto MS v Juhoafrickej republike neboli posledným veľkým turnajom, na ktorom sa ako slovenská reprezentácia predstavíme.
Zažili ste všetkých troch Weissovcov, ktorí tvoria unikátnu trojgeneračnú dynastiu. Ako ich vnímate ako dlhoročný futbalista, ako človek, čo s futbalom žije denno-denne už úctyhodných šesťdesiatštyri rokov?
V prvom rade je to v génoch. Ten mladý to zdedil po otcovi, ktorý to tiež zdedil po otcovi. Ale veľa v tomto smere robí aj prostredie, v ktorom to talentované dieťa vyrastá a tiež výchova. Je veľmi dôležité, k čomu rodičia športový talent vedú, kam ho smerujú. My sme vyrastali na ulici. Základy futbalu sme dostávali na ulici. Do mládežníckych a dorasteneckých mužstiev sme išli preto, aby sme si mohli kopnúť do normálnej veľkej futbalovej lopty, My sme na ulici hrávali iba s malými loptami. Ja som roku 1946 išiel preto do žiackeho mužstva, lebo som chcel hrať ozajstný futbal s ozajstnou loptou.
Boli ste veľmi dobrý obranca, ktorý bol povestný nie iba elegantným, ale aj rytierskym prejavom. Boli ste džentlmenom, ktorý k súperovi nebol surový, hrali ste ohľaduplne a zodpovedne. Navyše ste nedostávali ani veľa žltých kariet a už vôbec nie červené. Čím si to vysvetľujete?
Asi tým, že v časoch, keď som ja hrával, sa nedávali žlté karty (smiech). Ale nie vážne… Žlté karty vtedy neboli a rozhodcovia nás za fauly upozorňovali ústne. Ešte raz a pôjdeš von. Alebo tak podobne. Ani ja som na ihrisku nebol anjel. Aj mňa vylúčili. Niekedy právom, niekedy neprávom. Aj to stávalo. Pamätám si, že raz v derby pred 30.000 divákmi ma vylúčil rozhodca za údajný faul na Emila Pažického. Samozrejme, že sme došli do kontaktu. On mi stúpal na špičky kopačiek a ja som sa bránil. Odsotil som ho od seba a on majstrovsky nafilmoval pád. Dokonca tvrdil, že som ho udrel. Darmo som mu predtým hovoril: Emil veď ty si skúsený hráč. Potrebuješ robiť takéto divadlo? A on mi na to: Čuš ty zasran. Drž hubu a netáraj. Tak som ho odstrčil od seba. Nafilmoval to, že som ho udrel. A hneď som putoval pod sprchy… Potom sa mi smial a robil si zo mňa vtipy. Dlho som to niesol ako veľkú krivdu. Emil bol veľký hráč, ale vtedy voľačo do neho vošlo – a ja som skončil v šatni.
Ste jeden z mála bývalých ligových futbalistov a reprezentantov, ktorí popri športe v riadnom termíne vyštudovali vysokú školu. Ako sa v tom čase dali skĺbiť športové povinnosti so školskými?
Vtedy nás funkcionári viedli k tomu, aby sme študovali minimálne strednú školu. Vo vtedajšej Červenej hviezde som nebol jediným vysokoškolákom. Študovali Laco Kačáni, Gusto Mráz, Milan Dolinský a ďalší. Každý bol vedený k tomu, aby si počas hráčskej kariéry budoval svoju ďalšiu existenciu. Samozrejme, že ako futbalisti sme mali rôzne úľavy. Najmä pokiaľ išlo o skúškové obdobia a povinnosti okolo neho. Skúšajúci nám tiež pomohli, keď bolo treba. Keď videli, že sa snažíme, pomohli nám. A že som vysokú školu skončil v riadnom termíne. Povedal som si, že keď som sa už rozhodol študovať, budem to robiť tak, aby som to aj dokončil.
Takmer 30 rokov ste hrali špičkový ligový futbal. Kedy vám bolo na futbalovom ihrisku najťažšie a prečo?
Možno raz pred jedným derby, sme sa chystali na Slovan. Malo to byť derby ČH – Slovan. Vtedy mi na sústredenie prišli povedať, že mi zomrel otec. To bol pre mňa šok. Samozrejme, ani som v tom zápase nehral. Svoj žiaľ som prežíval v súkromí, no často som sa prichytil pri tom, že myslím na chlapcov na ihrisku. Zápas sme vyhrali 2:0. Vždy mi bolo ťažko, keď sa v rodine niečo udialo. Vždy sú to veci, ktoré nemôžete ovplyvniť.
Ako to bolo na šampionáte v Čile? Pri spomienke na tieto MS všade uvádzajú: Titus Buberník, MS 1962, striebro. Ako tieto fakty vnímate? Dostali ste naozaj všetci z mužstva strieborné medaily, alebo iba tí hráči, čo odohrali finále s Brazíliou?
Strieborné medaily majú iba tí futbalisti, čo hrali vo finále. Jedine tých jedenásť futbalistov má doma malú zlatú Nike. Dokonca aj Jožko Adamec alebo Jano Lala, ktorí hrali v prvých zápasoch, medailu nedostali. Keď teraz vidím, ako po finále MS, ME alebo Ligy majstrov dostávajú medaily nie iba všetci tridsiati hráči v kádri, ale aj maséri, lekári a funkcionári, tak mi je z toho aj smutno. Predsa len človek bol členom toho kádra. Odohral celú kvalifikáciu… A zrazu je mimo. Akoby tam ani nebol… Na druhej strane, pred MS v Čile som pre zranenie tri mesiace nehral. Preto som bol veľmi rád, že ma tréneri na MS vôbec nominovali.
Návrat domov z Čile bol veľkolepý, ale cesta na šampionát prebiehala takmer v utajení. Prečo?
Lebo nám nikto neveril. Dokonca sa našli aj takí, čo nám radili, aby sme nikde necestovali, že ušetríme. A šetrili na nás aj pri ubytovaní a doprave priamo v dejisku šampionátu. Bývali sme v nejakej chate miestnej bankovej spoločnosti ďaleko v horách. Iné mužstvá bývali na pobreží, my v horách, ďaleko od civilizácie. Bolo to tam dosť zanedbané. Pri pohľade na tie izby a okolie sme si povedali: Týždeň to v tomto prachu vydržíme a pôjdeme domov. Nikto nemohol počítať s tým, že tam budeme skoro mesiac. Dali nám taký starý autobus, za ktorý sme sa hanbili. A keď sme išli okolo prístavu, tak sme zohýbali hlavy pod úroveň okien, aby nás nikto v tom starom autobuse nespoznal. Či sme mali čas na nejaké odreagovanie ?. Sem tam nás prišli pobaviť miestni dedinčania. Zaspievali nám, zahrali. Inak sa nerobilo nič. Bol tam stolnotenisový stôl, biliard a karty, Do mesta sme sa nedostali. Takže to bol celý náš program na vyplnenie voľného času. Ja som na podnet Igora Mráza, ktorý bol vtedy v Roľníckych novinách, písal seriál postrehov pod názvom Bol som v Čile. Tak človek bol donútený, aby večer v čase oddychu zobral do ruky ceruzku a dal na papier pár myšlienok. Trochu som sa pri tom aj odreagoval a prišiel na iné myšlienky.
S kým sa vám v reprezentácii najlepšie hralo? Na koho ste boli zvyknutí?
Jeden čas som hrával so Štefanom Matlákom. Potom som začal so Svätoplukom Pluskalom. Na našich postoch hrávali práve Pluskal a Masopust. Dukla Praha z konca z 50 rokov bola majstrom Československa, tak oni dvaja boli zohraní. Keď som hral s Masopustom, oboch nás to ťahalo dopredu. Nebol útok, ktorého by som sa nebol zúčastnil. Ja som bol veľmi dobrý hlavičkár, čo som mal z basketbalu, Masopust hlavičkovať nevedel, ale mal výborné kľúčky, dobre si kryl loptu, vedel vyhrať súboj jeden na jedného. Bol to výborný technik.
Ako si vysvetľujete ten fakt, že na MS 1970 v Mexiku bolo až 17 hráčov zo slovenských klubov, na ME 1976 v základnej zostave hralo šesť – sedem Slovákov. Bolo to iba tým, že tréneri boli zo Slovenska?
To bolo predsa zákonité. Keď my sme boli majstri, v reprezentácii sme boli piati. Ako tréner viac veríte hráčom, ktorých trénujete. Na ME 1960 ste boli ôsmi. Koncom tých 50 a začiakom 60 rokov prvých päť mužstiev bolo zo Slovenska, Slovan bol trikrát majstrom Československa. Dobrí hráči boli v FC Nitra, v Košiciach, ČH. Po Slovane prišla veľká éra Trnavy za trénera Malatinského. Potom sa začala Dukla presadzovať, ktorá naozaj mala veľké mužstvo.
Ako vnímate demontáž súčasného bratislavského ligového futbalu, v ktorom ste strávili celú kariéru?
V súčasnosti chodím na niekdajší štadión Interu ako starý človek už iba zo zvyku. Som smutný z toho, že všetko sa tam pomenilo. Žlto-čierne zafarbenie sa zmenilo na belasé. Je to tragédia jedného špičkového ligového mužstva. Ešte aj dlhoročný legendárny obuvník Interu Pišta Janikovič chodí v modrom drese (smiech). Bola to určitá tradícia, Získali sme dva majstrovské tituly. Mužstvo sa rozpadlo, Predali ho do Senice. Je mi z toho smutno. Ako vstúpili do futbalu podnikatelia, je to katastrofa. My vám ho predáme….Ťažko mi hovoriť, či to súvisí s dnešným trendom, alebo čo to vlastne je. Je to nepochopiteľné. Liga sa predáva. Kluby sa predávajú. S licenciami sa kšeftári. To voľakedy nebolo. Neviem, kde to všetko smeruje.
Voľakedy kluby vznikali zlučovali a zanikali z politických dôvodov – a teraz sú to ekonomické príčiny a záujmy. Ako tento trend vnímate?
Aj Červená hviezda vznikla z rozhodnutia vlády. My sme za to od divákov dostávali. Nemali sme fanúšikov. Všetci nás pre zákulisie nášho vzniku bojkotovali. Všetci chodili na protest proti nám na Slovan. Nemali sme vlastných divákov. Ale priemerná návštevnosť bola 20 – 25 000 divákov. Porovnajte to teraz. Koľko divákov chodí teraz. Všetci fandili Slovanu.
Ako ste prišli k menu Titus?
Mama mi to vysvetlila tak, že keď bola v požehnanom stave, bola niekde v kostole. Farár kázal o nejakom svätom biskupovi s týmto nezvyčajným menom, ktorý urobil veľa dobrého a prospešného pre ľudí. Tak ju to nadchlo, že mi dala meno Titus. Dlho som bol sám s takým menom. Až po niekoľkých rokoch príde chlapec z Rače. Vraj sa volá Titus Zuzák Ja som myslel, že si zo mňa robí dobrý deň. Aj som sa na neho nahneval. Ešte si tu iba hodinu aj s cestou a robíš si zo mňa dobrý deň. Ja som naozaj Titus. Raz sa ma niekto pýtal. V inej súvislosti, že kedy mám meniny. Mával som 4. januára. Potom prišlo obdobie, keď svätých z kalendára vyhadzovali. Tak 4, januára bolo zrazu Fidela (Castra). Mal som meniny, ale ma pofidelizovali. No tak, to je sále lepšie, ako keby ťa vykastrovali? Ten redaktor hneď reagoval, že sme vymysleli dobrý vtip.
Čo si myslíte o fanúšikoch, ktorí v súčasnosti chodia na futbalové štadióny a robia tam výtržnosti a medzi sebou sa bijú?
Ja si myslím, že chovanie niektorých fanúšikov vyháňa ľudí z hľadísk futbalových štadiónov. Je to otrasné, ako sa tí ľudia v hľadisku chovajú. Je nechutné počúvať ich vulgarizmy na adresu rozhodcov, funkcionárov či súperov. Najhoršie je, že takto bežne komunikujú medzi sebou. Neviem si vysvetliť, čo ich k tomu vedie. Či je to organizované. Bolo to typické v Anglicku. Na Slovane to bol hnus. Tam sa vôbec neoplatí chodiť. Nestačia im bitky na štadióne, tak si ich dopredu dojednávajú niekde mimo štadióna. Iniciujú stretnutia, aby sa mohli pobiť! Čo je toto za spoločnosť? Aká je to morálka? Kam to všetko speje?
Celých šesťdesiat rokov fungujete okolo futbalu. Ale vôbec sme vaše meno nezaregistrovali medzi futbalovými trénermi. Nemali ste ambície svoje skúsenosti a poznatky odovzdať mladším hráčom?
Ja som začal trénovať. Tak záhumienkovo. Som robil trénera Trnávky. Aj Kittse som trénoval. V neďalekom Bergu som bol hrajúcim trénerom. Tam som predtým aj hrával. Keď som však mal civilné povolanie, radšej som robil to. Viete, ako je to dnes s trénerstvom. Dva – tri zápasy prehráte a hneď vám v klube poďakujú. A takým spôsobom, že to človeka uráža. Tréner chce urobiť všetko, preto aby sa vyhralo -. a nejaký funkcionár sa vám arogantne a niekedy iba tak cez zuby poďakuje za prácu. To človeka aj uráža. To je pod úroveň. Veď ten človek vôbec netuší, čo sme v živote dokázali a on je s rozhodnutím okamžite hotový. To nie je už pre mňa.
Zhováral sa Štefan Žilka.
