UČEŇ je prvotriedny severský triler pre milovníkov krimi. Je to druhý zo série príbehov o Sebastianovi Bergmanovi, svojráznom policajnom psychológovi. Prvý diel mal názov Temné tajomstvá. Vo Švédsku sa séria rýchlo dostala na zoznam bestsellerov a odvtedy knihy vydali v dvoch desiatkach krajín. Podľa kníh vznikol aj úspešný televízny seriál.
Pozrite si BOOKtrailer k novinke Učeň:
V novinke UČEŇ sa opäť stretávame s policajným psychológom Sebastianom Bergmanom, ktorý sa dozvie, že má dospelú dcéru. Po prvý raz, odkedy mu cunami vzalo manželku Lily a dcéru Sabine, cíti, že by mohol získať spriaznenú dušu. Trápi ho len jediné – má jej prezradiť, že je jej biologický otec, alebo si to radšej nechá pre seba?
Situácia sa skomplikuje, keď Sebastian zistí, že Vanja je kriminálna policajtka a už spolu pracovali na prípade vraždy Rogera Erikssona, počas ktorého si Sebastian Vanju dosť znepriatelil.
Týždne ju sleduje z bezpečnej vzdialenosti, no ukáže sa, že jediný spôsob, ako sa k nej skutočne priblížiť, je ocitnúť sa s ňou opäť v jednom vyšetrovacom tíme. Ten práve pracuje na sérii brutálnych vrážd žien, až do najmenšieho detailu pripomínajúcich tie spáchané Edwardom Hindem, ktorého Sebastian pred mnohými rokmi dostal za mreže. Hinde je však stále vo väzení, čo znamená, že má napodobniteľa.
Keďže Sebastian je najväčším expertom na sériových vrahov, pridáva sa k tímu aj napriek nevôli jeho členov. Medzi nimi a Sebastianom vládne otvorená nevraživosť. Čoskoro sa však dospeje k otrasnému poznaniu, s prípadom je zviazaný oveľa viac, ako si myslel. Všetky obete s ním majú niečo spoločné a jeho dcére tak hrozí reálne nebezpečenstvo.
Viac mrazivých príbehov z drsného severu nájdete na
Začítajte sa do novinky Učeň:
Žena.
Mŕtva.
Vo vlastnom dome.
Za normálnych okolností nebolo potrebné volať kriminálku a tím Torkela Höglunda.
Vo väčšine prípadov totiž išlo o tragický koniec rodinnej škriepky, sporov o zverenie dieťaťa do opatery, výbuchov žiarlivosti alebo žúru v zlej spoločnosti.
Každý, kto pracuje v polícii, vie, že keď zavraždia ženu v jej vlastnom dome, páchateľom je často niekto z jej najbližších, preto keď Stina Kaupinová prijala krátko po pol ôsmej hovor na tiesňovej linke, zišlo jej na um, že možno hovorí s vrahom.
„Tiesňová linka, ako vám môžem pomôcť?“
„Moja žena je mŕtva.“
Potom už mužovi takmer nerozumela. Hlas mal chrapľavý od smútku a šoku. Občas tak dlho mlčal, až si Stina myslela, že položil. Potom začula, že sa usiluje pravidelne dýchať. Horko-ťažko z neho vytiahla adresu, lebo muž dookola opakoval, že jeho žena je mŕtva a je tam množstvo krvi. Všade samá krv. Môžu sem prísť? Prosím! Stina si predstavovala muža v strednom veku a so zakrvavenými rukami, ktorý si pomaly uvedomuje, čo spáchal. Napokon sa jej podarilo získať adresu v Tumbe. Požiadala volajúceho – pravdepodobne vraha –, aby ostal na mieste a ničoho sa nedotýkal. Pošle tam políciu a záchranku. Potom položila a ohlásila to södertörnskej polícii v Huddinge, ktorá na miesto zločinu vyslala policajnú hliadku.
*
Erik Lindman a Fabian Holst práve dojedli trochu oneskorenú večeru z rýchleho občerstvenia, keď dostali rozkaz, že majú zamieriť do Tollénovej ulice číslo 19.
O desať minút boli na mieste. Vystúpili z policajného auta a pozreli sa na dom. Záhradníčenie nezaujímalo ani jedného, no obom bolo jasné, že niekto vynaložil množstvo času a peňazí na to, aby vytvoril priam idylickú krásu, do ktorej bol ponorený žltý drevený dom.
Keď boli v polovici cestičky smerujúcej k domu, otvorili sa vchodové dvere. Obaja inštinktívne siahli na puzdro na pravom boku. Vo dverách stál muž s rozopnutou košeľou a na uniformovaných policajtov civel s neprítomným výrazom v očiach.
„Záchranka nebude potrebná.“
Lindman s Holstom si rýchlo vymenili pohľady. Muž vo dverách bol očividne v šoku. Takí konajú podľa vlastných pravidiel. Nepredvídateľne. Nelogicky. Lindman kráčal ďalej, no Holst spomalil a ruku nechal na puzdre.
„Richard Granlund?“ spýtal sa Lindman a už ho iba niekoľko krokov delilo od muža, ktorý sa uprene díval kamsi za neho.
„Záchranka nebude potrebná,“ zopakoval muž. „Tá žena, s ktorou som hovoril, vravela, že pošle záchranku. To nebude potrebné. Zabudol som jej to povedať…“
Lindman k nemu pristúpil. Vzal ho ohľaduplne za rameno. Fyzický kontakt spôsobil, že muž sa strhol a obrátil sa k nemu. Prekvapene sa naňho díval, akoby policajta zaregistroval až teraz, a premýšľal, ako sa mohol k nemu dostať tak blízko.
Lindman si všimol, že na rukách ani na šatách nemá žiadnu krv.
„Richard Granlund?“
Muž prikývol. „Prišiel som domov a ona tam ležala…“
„Odkiaľ ste prišli domov?“
„Čože?“
„Odkiaľ ste sa vrátili domov? Kde ste boli?“ Asi to nebola najvhodnejšia chvíľa na vypočúvanie človeka, ktorý je očividne v šoku, no informácie získané počas prvého kontaktu sa môžu porovnať s tým, ktoré objavia počas neskorších výsluchov.
„V Nemecku. Obchodne. Moje lietadlo meškalo. Vlastne… najprv let zrušili, potom meškalo a meškal som aj ja, lebo moja batožina…“
Muž zmĺkol. Zrejme mu čosi zišlo na um. Pozrel sa na Lindmana oveľa jasnejším pohľadom než predtým.
„Mohol som ju zachrániť? Keby som prišiel načas, žila by?“
Keby, keby… to bolo v takýchto prípadoch obvyklé, Lindman to zažil už veľakrát. V niekoľkých prípadoch ľudia zomreli preto, lebo boli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Prechádzali na druhú stranu ulice akurát vo chvíli, keď sa po nej rútil opitý vodič. Spali v prívese práve v tú noc, keď začal z plynovej bomby unikať propán-bután. Prechádzali cez koľajnice, a nevšimli si blížiaci sa vlak. Padajúce elektrické vedenie, násilníci pod vplyvom tej či onej drogy, autá na nesprávnej strane cesty. Náhody, zhody okolností. Zabudnuté kľúče môžu zdržať človeka akurát toľko, že nestihne včas prejsť cez nestrážený železničný prejazd. Pre zrušený let možno vaša žena zostane doma akurát tak dlho, aby vrah stihol udrieť. Keby toto, keby tamto…
Keď niekto zomrie, je to normálne.
Nezodpovedateľné.
„Kde je vaša manželka, Richard?“ spýtal sa namiesto toho Lindman pokojne.
Zdalo sa, že muž vo dverách nad tým premýšľa. Musel sa z minulosti – z cesty domov a možnej viny, ktorá ho odrazu ťažila – presunúť do súčasnosti. K tej hrôze, ktorá sa tam odohrala.
A ktorej nedokázal zabrániť.
Napokon sa mu to podarilo.
„Hore,“ ukázal dovnútra a rozplakal sa. Lindman kývol hlavou kolegovi, aby vyšiel na poschodie, a sám kráčal za plačúcim mužom dnu. Človek si nemôže byť ničím istý a nikdy by na to nemal zabúdať, no Lindman mal pocit, že muž, ktorého drží okolo pliec a vedie do kuchyne, nie je vrah.
Holst dolu pri schodoch vytiahol služobnú zbraň a držal ju zľahka pritisnutú k stehnu. Ak ten zdrvený muž, o ktorého sa postaral jeho kolega, svoju manželku nezabil, nemohol vylúčiť možnosť, že vrah je ešte v dome. Keď vyšiel po schodoch hore, ocitol sa v malom priestore s pohovkou pre dvoch ľudí, s televízorom a blue-ray prehrávačom. Strešné okno. Na stenách police s knihami a filmami. Štvoro dverí. Dvoje otvorené, dvoje zavreté. Z podesty videl nohy mŕtvej ženy v spálni. Na posteli. To znamená, že bude musieť informovať kriminálku, pomyslel si a rýchlo prešiel cez otvorené dvere do pracovne. Nikto tam nebol. Dvoje zavreté dvere viedli do kúpeľne a šatne. Ani tam nebolo nikoho. Schoval pištoľ do puzdra a zamieril do spálne. Vo dverách zastal.
Kriminálka už pred týždňom vydala nariadenie, podľa ktorého musí polícia informovať úrad vtedy, keď úmrtie spĺňa určité kritériá.
Ak sa obeť nájde v spálni.
Ak je obeť spútaná.
Ak má podrezané hrdlo.