V roku 1999 ste sa stali Slovákom, ktorý sa dostal najďalej od povrchu Zeme. Aký je váš vzťah k výškam?
Výšky mi nikdy nerobili problém. Od malička mám sklon k adrenalínovým veciam, extrémnym športom. Začínal som skokmi na lyžiach a potom som sa cez parašutizmus, bungee jumping a lietanie dostal až do vesmíru. Výška je tretí rozmer, v ktorom sa cítim veľmi dobre. Keď som skákal na lyžiach ako malý chlapec, po prvý raz sa odpútal od zeme a strávil vo vzduchu niekoľko sekúnd, tak som si uvedomil, že áno, ten tretí priestor je oblasť, kde by som chcel stráviť zvyšok svojho života a touto cestou som napokon aj išiel.
Mnohí kozmonauti považujú pohľad na Zem z vesmíru za to najkrajšie, čo kedy videli. Je to aj váš prípad?
Keď mám byť úprimný, tak v podstate ten pohľad mi bol veľmi blízky. Ako vojenský letec, ktorý leietal v nadzvukových lietadlách MIG-21 som mal možnosť vystúpiť až do výšky dvadsiatich kilometrov. Ten pohľad bol relatívne podobný. Už v takejto výške je vidno, že Zem je naozaj guľatá, je vidno jej zaokrúhlenie, aj to, že obloha je už čierna vo dne a aj cez deň vidno hviezdy. Pre mňa to nebolo niečo až také nezvyčajné.
Ako vyzerala Zem pri pohľade z medzinárodnej vesmírnej stanice Mir?
Z výšky 350 kilometrov až 400 kilometrov v stanici Mir to už bolo o niečom inom. Nádherne sa dali vidieť obrysy kontinentov, Zem hrala rôznymi farbami a bolo vidieť, že tá stužka – atmosféra, ktorá obopína Zem, do tej výšky zhruba 100 až 120 kilometrov, je naozaj veľmi veľmi krehká a veľmi veľmi tenká v porovnaní s ňou.
Čo považujete za najnáročnejšie pri lete do vesmíru?
Celý let je pomerne zložitý a náročný, pretože ľudský organizmus sa dostane do podmienok, ktoré sa bežne na Zemi nedajú vytvoriť alebo sa dajú vytvoriť iba krátkodobo. Človek sa musí s týmito podmienkami, ako je najmä bezváhový stav, vyrovnať. V organizme prebiehajú vtedy pomerne drastické zmeny. Sú tam veľké bolesti hlavy. Môže to byť spojené aj s ľahkými stratami orientácie, nevoľnosťou, poprípade zvracaním. Každý organizmus je iný a aj tá adaptácia prebieha inak. Zo začiatku, kým sa organizmus prispôsobí, to nie je práve najjednoduchšie, ale potom už je to úžasný pocit.
Veríte v existenciu mimozemského života?
Som pragmatik. Keď však mohol vzniknúť život na našej Zemi, ktorá je súčasťou Slnečnej sústavy a takýchto sústav sú vo vesmíre miliardy, tak to, že by aj niekde inde mohli taktiež vzniknúť podmienky pre vznik života, nie je vylúčené.
Na akej úrovni môže podľa vás existovať?
O tom, či je to v štádiu iba nejakých buniek alebo základných mnohobunkových organizmov, prípadne, či sú podstatne ďalej ako my, sa dá iba polemizovať. V žiadnom prípade sa však nedá vylúčiť to, že by aj niekde inde vo vesmíre mohol vzniknúť život.
Po Mesiaci je Mars ďalším miestom, na ktoré pravdepodobne raz vkročí ľudská noha. Kedy sa tak podľa vás stane?
Ja osobne predpokladám, že to nebude skôr ako za 40 až 50 rokov. Finančne je to veľmi náročné a v súčasnej dobe nie je tých financií toľko, aby sa tejto oblasti mohla venovať taká pozornosť akú si vyžaduje.
Je na to ľudstvo technologicky pripravené?
V podstate áno. Objekt, ktorý poletí k Marsu musí byť však absolútne autonómny a musí byť schopný aspoň tak na tri roky zabezpečiť všetko pre život kozmonautov, ktorí v ňom poletia. Nie je to totiž ako na vesmírnych staniciach, ktoré lietajú okolo Zeme a vždy v pravidelných intervaloch, tak raz za tri-štyri mesiace dôjde zásobovacia loď s potravinami a vodou.
Zhováral sa Marek Lelovič
