Naopak, patrí medzi najnavštevovanejšie národné parky v Nemecku. Karl Friedrich Sinner (66), ktorý bol trinásť rokov jeho riaditeľom, tvrdí, že manažovanie lesa nemá v chránených oblastiach čo robiť.
Odkedy presne platí v Bavorskom lese bezzásahovosť?
Tá myšlienka sa zrodila ešte v roku 1970. Ministerstvo životného prostredia vtedy rozhodlo, že od roku 1982 sa v národnom parku nebude odpratávať kalamitné drevo, aby sme zanechali budúcim generáciám skutočný prales. Bezzásahovosť sa netýkala iba Bavorského lesa. Platí vo všetkých štrnástich nemeckých národných parkoch. Preto sú aj národnými parkami a nie hospodárskymi lesmi.
Je národný park rozdelený na zóny s rôznymi stupňami ochrany tak ako chránené územia na Slovensku?
Na troch štvrtinách územia Bavorského lesa nie sú povolené nijaké zásahy. Jedna štvrtina tvorí nárazníkovú zónu medzi národným parkom a okolitými hospodárskymi lesmi. Tam lesní hospodári určité opatrenia realizujú, aby sa lykožrút nešíril k súkromníkom. Nepoužívajú však pritom ani kvapku pesticídov. Iba klasické spôsoby ochrany, ako napríklad odkôrňovanie napadnutých stromov.
Spomínate si na reakcie Nemcov po zavedení bezzásahovosti? Neobávali sa, že im lykožrút zožerie ich súkromné lesy?
Prvé reakcie boli skeptické. Ľudia mali obavy, že sa škodca vymkne spod kontroly a kalamita prerastie do obrovských rozmerov. Podľa mnohých to bol nesprávny spôsob ochrany životného prostredia. Ale odborná verejnosť tvrdila, že je to výborná myšlienka. Tento názor prijali aj politici. Keď bola v roku 1997 lykožrútová kalamita na vrchole, rozhodli dokonca o zdvojnásobení veľkosti bezzásahovej plochy. Druhá vlna kalamity prišla po veľmi suchom lete v roku 2003 a po nej nasledovali menšie v rokoch 2005 a 2007. Vtedy už bola verejnosť naklonená myšlienke bezzásahovosti.
Vy osobne ste o nej nikdy nemali pochybnosti?
To je úplne mimo diskusie. Zasahovať jednoducho nesmieme. Ja sa v lese nepozerám len na vysoké, staré stromy. Vidím aj malé stromy, dvoj – trojročné. Tie tiež patria do lesa. Musíme sa vyrovnať s tým, že les sa počas svojho vývoja a života mení.
Bavorský les susedí s Národným parkom Šumava v Česku. Jeho vedeniu sa nezasahovanie proti lykožrútovi nepozdávalo, obávalo sa rozšíreniu podkôrnika aj na Šumavu. Rokovania o zasahovaní či nezasahovaní sa dostali až na stôl politikov…
Áno. Av roku 2000 podpísali ministri životného prostredia Nemecka a Česka memorandum o spolupráci a spoločnom postupe v oboch národných parkoch. Aktivity boli koordinované, dodržiavala sa zásada „nechať prírodu byť prírodou. Bohužiaľ, pred tromi rokmi, po zmene vlády v Prahe, na Šumave opäť začali so zásahmi proti lykožrútovi. Veľká škoda, pretože práve teraz sa začalo ukazovať, akým spôsobom funguje príroda, keď ju necháme samu na seba.
Súkromní vlastníci lesov na Slovensku často chápu obmedzenie hospodárenia vo svojom lese ako upieranie svojho vlastníckeho práva. Niektoré súkromné lesy sú totiž v pásmach s určitým stupňom ochrany, na iné sa šíri lykožrút z napadnutých porastov. Sú podobné problémy aj v Nemecku?
Nemecká vláda trvá na tom, aby boli územia národných parkov vo vlastníctve štátu. Takže nemusí riešiť spory so súkromnými vlastníkmi, ktorí majú často iné predstavy o využití svojho lesa než nechať ho sám na seba. Všetky pozemky v národných parkoch v Nemecku už vláda od pôvodných vlastníkov odkúpila alebo vymenila za iné, na ktoré sa ochrana nevzťahuje, až na národný park pri rieke Odre. Tam tento proces stále prebieha. Keď sme pred šestnástimi rokmi rozširovali Bavorský les, štát odkúpil alebo vymenil dvetisíc hektárov. Súkromní vlastníci dostali finančnú kompenzáciu alebo iný pozemok.
Súhlasili s takýmto riešením?
Bez problémov. Vedeli, že štát má na odkúpení veľký záujem, a vyžiadali si zodpovedajúcu protihodnotu. Spolková krajina Bavorsko zaplatila dobré ceny. Aj podľa vlády je národný park dôležitou inštitúciou. Každé školopovinné dieťa má aspoň raz navštíviť Bavorský les a zistiť, ako funguje.
Ako vlastne vyzerali katastrofy, po ktorých sa rozšírila lykožrútová kalamita?
Po víchrici v roku 1990 spadlo v Bavorskom lese päťdesiat hektárov lesa. Stromy nechali ležať na mieste. Bol to zmiešaný les, v ktorom sa ale robili hospodárske zásahy a zalesňovanie pôvodnými druhmi drevín. Potom prišli dva orkány a zasiahli les vo vyšších polohách, nad 1200 metrov. Spôsobili síce malé vývrate do rozlohy jedného hektára, ale bolo ich veľa, až okolo osemdesiat. V roku 1994 bolo veľmi suché leto. Zo spadnutých stromov vyletel lykožrút a zasiahol okolité porasty, približne tisíc hektárov lesa. Rástli tam prevažne smreky, síce vyše storočné, ale umelo nasadené po predchádzajúcej kalamite. Lykožrút ich odstránil a presúval sa do nižších polôh a zmiešaných lesov. Keď som pred dvomi rokmi odchádzal z pozície riaditeľa národného parku, lykožrútom bolo zasiahnutých približne šesťtisíc hektárov jeho územia.
Z tohto faktu vôbec nevyzeráte byť nešťastný. Naopak, usmievate sa.
Keď vidia taký les laici, povedia: katastrofa. Ale odborníci sa pýtajú: Katastrofa? Kde? Pretože taký les je miestom najväčšej dynamiky vývoja. Zastávam názor, že keby sme lykožrúta nemali, museli by sme si ho vymyslieť. Tridsať rokov sme pozorovali, ako to funguje v prírode. Lykožrút nezmietol celý les naraz. Vytvoril pestrú štruktúru. Zasiahol tu, tam, ale na iných miestach nie. Les prežíval a mohol sa obnovovať. Na miestach, kde kedysi rástol čisto smrekový les, dochádza k pestrému a rôznorodému omladeniu. Objavujú sa nové druhy drevín, breza, vŕba, jedľa. Ale sú aj miesta, kde ďalších štyridsať rokov neporastie žiadny strom.
Priznajme si však, že na zelený les s vysokými stromami sa pozerá oveľa príjemnejšie než na zoschnuté porasty.
Niektorí návštevníci môžu mať pri pohľade na pahýle stromov v Bavorskom lese zmiešané pocity. Ale len ak prichádzajú s utkvelou predstavou, že les v národnom parku má byť starý a silný, s charakterom pralesa. Táto predstava nie je správna. V lese musia byť staré, ale aj mladé stromy. Preto je podľa mňa kľúčové, aby mohli ľudia divočinu vidieť a zažiť. Ako majú byť pre ňu nadšení, keď ju nesmú vidieť? Veľmi ma prekvapilo, že na Slovensku sú niektoré časti národných parkov úplne uzavreté. V Bavorskom lese razíme zásadu, aby mali návštevníci prístup všade, aj keď v jeho centrálnych častiach sa môžu pohybovať len po vyznačených chodníkoch.
Ako vnímali bezzásahovosť po lykožrútovej kalamite obyvatelia dedín v okolí národného parku?
Najprv boli úplne proti. Naša vlasť bude zničená, báli sa. Potom sme pre nich začali organizovať špeciálne vychádzky. Každý rok dve pre každú dedinu. Jednu na miesto, ktoré sme im chceli ukázať my, a druhú, kam si vybrali oni. Aby si nemysleli, že im ukazujeme len pekné veci. Bolo veľmi zaujímavé sledovať, ako reagovali. Najprv pozerali hore. Ale stromy tam neboli, boli popadané. Ľudia boli nešťastní. Povedali sme im: pozerajte sa dolu, tam, kde sú malé stromčeky a vytvárajú budúcnosť lesa. Chceli sme im ukázať, ako sa les vyvíja. Povedali sme, aby si každý našiel jeden malý stromček a postavil sa k nemu. Každý človek tak predstavoval jeden strom. Tento „les“ sa im zdal veľmi riedky. Roztiahnite ruky, povedali sme im. Ľudia roztiahli ruky, niektorí sa až dotkli. A už chápali, ako sa les zahusťuje a rozvíja. Ako vychádzky pokračovali, ľudia boli stále pokojnejší. Dnes je vraj väčšina obyvateľov okolitých dedín s myšlienkou bezzásahovosti úplne stotožnená a hrdá na divočinu v národnom parku. Bavorský les je dnes navštevovanou turistickou lokalitou. Obyvatelia okolia teda majú nemalé príjmy z cestovného ruchu. Prevádzkujú penzióny, hotelíky. Samotný národný park zabezpečuje 939 pracovných miest. Je teda aj dôležitým hospodárskym faktorom. Dá sa povedať, že každé euro, ktoré Bavorsko do národného parku investovalo, sa miestnym ľuďom dvojnásobne vrátilo v príjmoch z cestovného ruchu. Podľa niektorých prepočtov je národný park dokonca efektívnejší než by bolo toto územie ako hospodársky les.
Slovenskí lesníci často používajú termín „manažovanie lesa“. Do území s prísnejším stupňom ochrany, zasiahnutých lykožrútom, vysádzajú druhovo pestré dreviny. Argumentujú, že vlastne robia to isté, čo príroda, ibaže les sa takto obnoví rýchlejšie. Čo si myslíte o tomto prístupe?
Je úplne v poriadku. Ale iba ak sme v hospodárskych lesoch. V národnom parku nemá manažovanie čo robiť. My ľudia nevieme lepšie ako príroda, ako sa má vyvíjať les. Aj pre lesníkov sú bezzásahové územia veľmi dôležité. Môžu sa v nich naučiť, aké ekologické postupy môžu aplikovať v hospodárskych lesoch. Istý odborník okomentoval ešte v 19. storočí vysádzanie stromov takto: „Vyzerá to ako les, ale nie je to les. Je to síce krásne natreté nazeleno, ale nie je to skutočný les.“ Lesník sa musí učiť od prírody. Viem, že na Slovensku máte v národných parkoch dvoch šéfov: lesníkov aj ochranárov. Aj v Nemecku to tak kedysi bolo. A systém začal fungovať až keď sa obe oblasti spojili do jednej a ochranári dostali hlavné slovo.
