Pred dvomi mesiacmi som položil otázku, či nás bude mať kto liečiť. Odvtedy sa toho udialo málo a otázka je s blížiacim sa začiatkom decembra čoraz viac aktuálnejšia. K tomu sa pridal aj Boris Kollár, ktorý začal so svojou tradičnou hrou, opäť vydiera.
Napriek oddychu v teplých krajoch šéf parlamentu Boris Kollár ukázal, že je srdcom aj mysľou na Slovensku, keď promptne reagoval na stanovisko polície v súvislosti s vyjadrením predstaviteľa Katolíckej cirkvi.
Že existuje problém potvrdzujú aj ďalší členovia OĽaNO, ktorí vehementne podporovali svojho lídra a nedostali sa ani do mestských, či krajských zastupiteľstiev.
Nenávisť voči všetkému, čo je proti vlastnému presvedčeniu sa rozšírila do väčšej časti spoločnosti. Nejde tu len o príslušníkov LGBTI, ale o reakcie na všetko, čo nám nie je po vôli, a ktoré sú stále prudkejšie.
Laicky povedané, že ak niekto ukradne peniaze z eurofondov a „načapajú“ ho jednoducho povie, že mu je ľúto, peniaze za ktoré dokážu, že ukradol vráti a nič sa nedeje.
Politické prestupové obdobie sa pravdepodobne neskončilo. Žiaľ nie je to ako vo futbale. Tam sa cena prestupu verejne oznámi, v politike sa môže iba predpokladať.
Peter Pellegrini na druhej strane akoby začal chápať, že jeho budúcnosť nie je spätá so zúrivým Robertom Ficom a začína byť čoraz menej útočný voči súčasnej vládnej koalícii.
Už dlhšie sa na Slovensku skloňuje, že konečne by mal do hry vstúpiť premiér. On zatiaľ chce už len hasiť oheň, ale svojím postojom a podporou Igora Matoviča ho vlastne ešte viac rozdúchal.
V koalícii hlasuje každý, ako chce. Raz ministrovi financií a šéfovi OĽaNO pomôžu kotlebovci a o niekoľko dní neskôr jeho poslanci pomôžu exkotlebovcovi.