Marina Chapman nemá už toľko energie ako kedysi. Šplhanie po stromoch je pre ňu čoraz náročnejšie, hojdanie sa na konároch ani nespomínajúc. Niet sa čomu čudovať – žena, ktorú vychovali opice, má už 63 rokov. Na jar tohto roka zverejnila svoj netradičný príbeh o detstve medzi malpami kapucínskymi s názvom The girl with no name, ktorá vzbudila kontroverzné reakcie. National Geographic s Marinou nedávno nakrútil dokument Woman Raised by Monkeys (Žena, ktorú vychovali opice), ktorý bude mať premiéru už 12. decembra. Priestor v ňom dostali aj Marinine deti.
„Moja mama má iné priority a naozaj nedokáže klamať. Keď sa zamyslíme nad jej minulosťou, je to veľmi praktické a dáva to zmysel,“ hovorí jej dcéra Vanessa. Život jej matky sa závratne zmenil v roku 1954, kedy ju z malej dediny v Južnej Amerike uniesla skupina priekupníkov a následne ju nechali samú v kolumbijskej džungli. Štvorročné dievča dúfalo, že sa pre ňu vrátia, alebo ju zachránia okoloidúci, v oblasti však po ľuďoch nebolo ani stopy. Ešte stále nadrogované dievča začalo kráčať po džungli, až narazilo na skupinu drobných opíc. Keďže mali ľudské črty, dievča sa rozhodlo pri nich zostať.
Ako z Knihy džunglí
Ako Marina opísala vo svojej biografii, ktorá miestami pripomína príbeh z Knihy džunglí, opice ju zo začiatku úplne ignorovali. „Nemôžem povedať, že by si ma adoptovali. Najprv ma len tolerovali. Jedného dňa jedna z mladších málp skočila na moje plece. Keď ste v živote nedostali žiadne objatie a toto zvieratko sa vám zrazu vyšplhá na plece a dá vám ruky na tvár – poviem vám, že je to ten najkrajší dotyk,“ uviedla Marina.
Vo svojej knihe opísala aj zlomový okamih, kedy ju drobné opice prijali do skupiny. Marina sa po konzumácii jedovatých rastlín priotrávila. V bolestiach bezvládne ležala na zemi, až kým k nej nepristúpil jeden zo starších primátov a neodviedol ju k špinavej vode.
Tá u Mariny vyvolala zvracanie a postupne sa uzdravila. „Pocit, že ma skutočne akceptovali, som mala od okamihu, kedy začali močiť na moje nohy,“ smeje sa Marina, ktorá sa od opíc postupne učila, ako liezť po stromoch, ktoré rastliny je bezpečné jesť, ako sa očistiť. Malpy kapucínske jej neskôr dovolili sedávať s nimi na rovnakých konároch a Marina začala rozumieť zvukom, ktoré vydávali. „Keď vydávajú zvuk podobný piskotu, týka sa to jedla. Zvuk pripomínajúci „tttt“ súvisí s čistením a potom je tu skupina ďalších zvukov varujúcich pred nebezpečenstvom,“ uviedla Marina.
Reč, ktorú kedysi ovládala, po rokoch v civilizovanom svete zabudla, niektoré zvuky si však stále pamätá a dokáže ich verne napodobniť. S podnadpisom svojej knihy „Neuveriteľný pravdivý príbeh ženy, ktorú vychovali opice“, ku ktorému ju dotlačilo vydavateľstvo, nie je celkom spokojná. Aj ako štvorročná bola totiž stále o dosť väčšia ako opice a často to bola ona, kto hľadal jedlo pre ne ako opačne. „Nehľadali pre mňa jedlo. Pozvali ma však do ich širokej rodiny,“ uviedla Marina, ktorá je presvedčená, že bez ich pomoci by v džungli neprežila.
Návrat do „civilizácie“
Marina strávila v džungli asi päť rokov, keď ju opäť našli ľudia. Lovci ju odviedli do kolumbijskej dediny Cucuta, kde ju predali do nevestinca. Dievča, ktoré v džungli postupne zabudlo ľudskú reč, dostalo meno Gloria. V nevestinci jej pridelili úlohu upratovačky a krátko pred tým, ako sa z nej mala stať prostitútka, sa jej podarilo utiecť. Po živote na ulici s ostatnými deťmi bez domova, s ktorými okrádala bohatých ľudí, aby získala jedlo, sa jej podarilo nájsť rodinu, ktorá bola ochotná jej ponúknuť prácu za jedlo a ubytovanie. Z príjemnej rodiny sa však vykľuli kriminálnici, od ktorých sa jej vďaka pomoci susedy Maruje podarilo utiecť do Bogoty, kde si ju ako 14-ročnú adoptovala jedna z Marujiných dcér Maria. Rodina, ktorá podnikala v oblasti textílií, v roku 1977 poslala svoje deti vrátane Mariny do anglického Bradfordu. Tu Marina stretla Johna Chapmana – muža, ktorého si o pár mesiacov neskôr zobrala za muža. Ani on ešte nepozná všetky detaily jej príbehu. „Stále sa vynárajú. Myslím to vážne. Všetko som sa dozvedel až po sobáši. Spomínala mi síce opice, ale myslel som si, že to boli opice v okolí dediny, kde žila,“ uviedol John.
Svoj príbeh rodine nedokázala porozprávať chronologicky, niektoré spomienky sa jej vynárajú až teraz. „Keď som vyšla z džungle, musela som sa naučiť, ako sedieť na stoličke, ako otvárať dvere, hygienické návyky a ďalšie veci, ktoré som predtým nerobila. Stále mám problémy s poslušným správaním. Sledujem ľudí, ako jedia a potom ich kopírujem,“ uviedla Marina, ktorá sa postupom času naučila variť a zamestnala sa ako kuchárka.
Aj napriek tomu, že už desiatky rokov nežije v džungli, na opice nezabudla. „Jej vášeň nikdy nevymrie, aj keď už zabudla ich jazyk a mnohé zvyky. Keď sme vyrastali, všetko sa mi zdalo prirodzené, vrátane času „čistenia“, kedy nám mama škrabkala chrbty a hrabala sa nám vo vlasoch,“ spomína Vanessa, ktorá o matkinom príbehu vôbec nepochybuje.
„Premýšľam nad tým, či opice žijú dlhšie ako ľudia. Skutočne verím, že by si ma mohli pamätať,“ dodala Marina, ktorá túžila nájsť svoju biologickú rodinu aj skupinu opíc, medzi ktorými vyrastala. Či sa jej to podarilo, prezradí dokumentárny film z dielne National Geographic.
„Ľudia, ktorí môjmu príbehu chcú veriť, uveria. Tí, ktorí nechcú, ma budú volať klamárkou. Pamätám si, ako ma tie opice milovali a prijali do svojej rodiny. Je nemožné to dokázať, ale ja viem, že hovorím pravdu,“ dodala Marina pred odchodom do Kolumbie.
www.theguardian.com, www.nationalgeographic.com, www.dailymail.co.uk