Siréna. „Chlapi, incomming!“ – ozýva sa v kempe. Zo spodných postelí sa na zem zvalia obaja vojaci a nacvičeným pohybom sa vsúvajú pod svoje postele. Ja z poschodovej postele skáčem dolu, rovnako ako kolega pri protiľahlej stene korimeku. Automaticky si líhame vedľa seba do tesnej uličky medzi poschodovými posteľami a čakáme asi tri minúty. Pohľad na hodinky – je desať minút po piatej ráno. Poležiačky si v duchu odrátavame približný čas nevyhnutný na zotrvanie v tejto polohe. Po troch minútach by už mala raketa dopadnúť. Potom rýchlo vstávame, zo skríň berieme tričká, ktoré si po ceste do bunkra obliekame.
Prvý útok počas nášho nasadenia v operácii prišiel po ôsmich dňoch. V príprave doma na Slovensku sme venovali značnú časť času práve reakciám na signály raketového, či pozemného útoku. Teraz je to však úplne iné. Raketa môže skutočne dopadnúť hocikam a vziať život. Predchádzajúca rotácia mala počas polročného pôsobenia 38 takýchto útokov. Rakety zväčša dopadali mimo perimetra základne, ale činnosť je vždy rovnaká – zaľahnúť kdekoľvek ste a po troch minútach vyhľadať najbližší betónový úkryt. Tie rakety, ktoré zasiahli základňu, narobili „slušnú paseku“ a vzali životy mnohým koaličným vojakom. Toto riziko sa nedá úplne eliminovať, prežitie tu je aj o šťastí, či osude.
Poručík v bunkri počíta prítomných a cez rádiostanicu hlási dozornému SLOVCON-u počet ľudí. Jeden stále chýba. Spolubývajúci hlási, že odišiel pred polhodinou do telocvične. Poručík teda hlási jedného chýbajúceho a čakáme, kedy sa športovec ohlási. V bunkri môžete zostať 20 minút, ale aj tri hodiny, preto je tu uložená aj zásoba balenej pitnej vody. Vyslobodzujúci signál „ALL CLEAR“ prichádza cez amplióny po takmer 50 minútach, dúfam, že sa tentoraz nikomu nič nestalo. Rozchádzame sa do svojich ubytovacích buniek, vracia sa aj chýbajúci vojak z telocvične. Poručík dozornému rádiostanicou hlási stopercentnú prítomnosť. Nový deň môže začať. Deň, akých tu bude ešte mnoho. Pozeráme na seba a navzájom si hovoríme: „Vitaj v Afganistane!“