„Bola som nadšená, keď som videla, do akých úžasných rúk sa dostala postava Hercula Poirota,“ povedala Gillian Flynnová, autorka viacerých bestsellerov vrátane Stratené dievča, či Ostré predmety.
To privilégium pokračovať v šľapajach Agathy Christie dostala anglická autorka Sophie Hannah…a bolo to správne rozhodnutie. V každej knihe napĺňa očakávania a Poirot je stále Poirot. Z jej príbehov je rovnako ako u kráľovnej detektívok cítiť vzácny talent pre diabolskú nepredvídateľnosť a nečakané prekvapenia.
Najnovšie vyšla už štvrtá kniha s názvom Vraždy v Kingfischer Hille. Opäť skvele zamotaná detektívna zápletka, ktorú môže rozpliesť iba geniálny Belgičan so svojimi malými sivými bunkami.
Sledujeme ako Hercule Poirot cestuje v luxusnom autobuse z Londýna do honosného vidieckeho sídla v Kingfisher Hille. Pozval ho tam Richard Devonport, ktorému nedávno zavraždili brata Franka. Poirot má dokázať, že Frankovu smrť nezapríčinila Richardova snúbenica Helen. K tejto žiadosti pridal hostiteľ zvláštnu podmienku: Poirot musí pred ostatnými členmi rodiny zatajiť pravý dôvod svojej návštevy.
Počas cesty autobusom sa odrazu postaví jedna očividne rozrušená cestujúca a chce vystúpiť. Tvrdí, že ak ostane sedieť na svojom sedadle, zavraždia ju. Po výmene miest prebehne zvyšok cesty pokojne. Poirot má však z toho zlý pocit a jeho obavy sa naplnia, keď v sídle Devonportovcov nájdu bezduché telo s lístkom, na ktorom stojí: „… sadli ste si na miesto, kam ste nemali“.
Otázka znie – mohla by táto nová vražda a bizarný incident v autobuse viesť k vyriešeniu záhady, kto zabil Franka Devonporta?
Podarí sa Poirotovi nájsť skutočného vraha a zachrániť tak nevinnú ženu pred šibenicou?
Sophie Hannah sa opäť výborne zhostila novej poirotovky. Príbeh má viacero vrstiev, ktoré pekne do seba zapadajú. Poirot je taký, ako sme ho vždy milovali. Autorka vás udržiava v napätí až do samého konca, takže milovníci klasickej anglickej detektívky si prídu na svoje.
Pritom Sophie Hannah nikdy netúžila prekonať Agathu Christie. Chcela len napísať dych berúcu detektívku, ktorú by prisúdila Herculovi Poirotovi. Agathu Christie považuje za natoľko originálnu a talentovanú, že nemá v úmysle snažiť sa ju napodobňovať.
„Je to neskutočná zábava. Páčilo by sa mi, keby sa aj tieto príbehy Hercula Poirota dostali do televízie. Netuším, či by sa tej úlohy ujal znovu David Suchet, svetoznámy predstaviteľ Poirota, ale bolo by to fantastické. Asi mu zašlem niektoré svoje knihy, či ho nenamotivujem znovu sa stať belgickým detektívom,“ povedala ešte pri prvých svojich knihách s geniálnym belgickým detektívom.
Začítajte sa do detektívky Vraždy v Kingfischer Hille:
POLNOČNÉ STRETNUTIE
Tento príbeh sa nezačína o polnoci, ale desať minút pred druhou popoludní, dvadsiateho druhého februára tisícdeväťstotridsaťjeden. Vtedy sa začala celá tá podivnosť, keď pán Hercule Poirot a inšpektor Edward Catchpool (jeho priateľ a rozprávač tohto príbehu) stáli v hlúčiku s tridsiatimi cudzincami — nie príliš blízko pri sebe, no aj tak bolo na prvý pohľad jasné, že sme tam spolu — na londýnskej Buckingham Palace Road.
Naša skupina mužov, žien a jedného dieťaťa (dojčaťa, ktoré jeho matka zavinula tak, že vyzeralo ako malá múmia) sa mala čoskoro vydať na cestu, ktorá mi pripadala podivná a tajomná dávno predtým, než som vedel, aká nezvyčajná v skutočnosti bude.
Zhromaždili sme sa pred autobusom, čo nás mal odviezť z Londýna na chýrne vidiecke panstvo Kingfisher Hill neďaleko Haslemere v Surrey, ktoré podľa mnohých vyniká pozoruhodnou prírodnou krásou.
Hoci všetci cestujúci prišli na miesto v predstihu, stále nám nedovolili nastúpiť. Namiesto toho sme sa triasli vo vlhkom februárovom mraze, prešľapovali z nohy na nohu a dýchali si na ruky v rukaviciach, aby sme sa čo najviac zahriali. Nebola polnoc, no bol to jeden z tých zimných dní, kedy sa po úsvite nikdy celkom nerozvidnie a po celý čas ostane šero.
V autobuse bolo tridsať miest pre pasažierov a spolu nás malo cestovať tridsaťdva: šofér, zavinuté dieťa v matkinom pevnom objatí a my ostatní vrátane agenta autobusovej spoločnosti na sedadlách pasažierov po oboch stranách uličky.
Ako som sa tak triasol vedľa Poirota, uvedomil som si, že s tým bábätkom na rukách mám spoločné viac než s ktorýmkoľvek iným členom našej skupiny. Tridsiati ľudia z tridsiatich dvoch vedeli, prečo idú tam, kam sme mali namierené.
Aj Poirot patril medzi týchto šťastlivcov. Aj šofér vedel, prečo je tu: zarábal si na svoj každodenný chlieb — to bol rozhodne presvedčivý dôvod.
Dieťa a ja sme boli jediní, čo nemali ani poňatia, prečo sa chystajú nastúpiť do krikľavo namaľovaného vozidla, a len jeden z nás dvoch túto situáciu vnímal ako problém. Poznal som iba náš cieľ: Kingfisher Hill, súkromné vidiecke panstvo rozkladajúce sa na vyše tristošesťdesiathektárovom pozemku s golfovým klubom, dvoma tenisovými kurtmi a bazénom s celoročne teplou vodou, ktorý navrhol a postavil slávny architekt sir Victor Marklew.
Vlastniť vidiecky dom uprostred zalesneného panstva Kingfisher Hill mohli len tí najbohatší, čo však Londýnčanom všetkých tried nebránilo, aby o tom donekonečna nehovorili. Aj by som sa tešil, že sa konečne dostanem za jeho posvätné brány, keby mi Poirot tak odhodlane netajil dôvod našej návštevy. Pocit, že ma necháva tápať ešte viac než zvyčajne, ma nesmierne dráždil. Žeby sme sa tam mali stretnúť s budúcou kráľovnou? V Scotland Yarde sa občas hovorilo, že obyvatelia Kingfisher Hillu patria k tej najvyššej šľachte, a na výletoch s Poirotom bolo možné všetko.
Autobus odišiel presne o druhej a udalosti, čo sa odohrali predtým, ako šofér rozjarene zvolal: „Hor sa na palubu, dámy a páni!“ netrvali tuším viac ako štvrťhodinu. Preto si dovolím tvrdiť, že bolo desať minút pred druhou, keď som si ju všimol: nešťastnú ženu s nedokončenou tvárou.
Milan Buno, knižný publicista
Informačný servis