Pán tréner, vy s touto vekovou skupinou hráčov pracujete už dlhšiu dobu. Sú tie apely Róberta Pukaloviča, Richarda Lintnera a ďalších hokejových odborníkov na mieste? Naozaj nám svet v tejto vekovej kategórii mladých hráčov už tak výrazne uniká?
Nemôžem povedať, že na Slovensku sa nepracuje s hokejovou mládežou. To nie je pravda. Respektíve, to nie je celá pravda. Hokejový svet nám uniká pre inú príčinou. Všetko súvisí predovšetkým s členskou základňou. Na Slovensku máme v súčasnosti šesťtisíc registrovaných hokejistov, kým v krajinách našich súperov – a v okolitých krajinách – je ich dvakrát, trikrát a niekde až päťkrát – šesťkrát viac. Z takej veľkej základne sa vyberá oveľa ľahšie do reprezentačných výberov ako u nás. My vyberáme do tímu SR 20 z polstovky chlapcov (!), ktorí spĺňajú kritériá pre adepta reprezentačného dresu, v Česku si môžu budúcich juniorských reprezentantov vybrať z tristo chlapcov, vo Fínsku a Švédsku z osemsto, a v krajinách ako sú Kanada, USA, Rusko až z 1200 mladých hokejistov! Počujete dobre. Kanaďania, Američania a Rusi každý rok robia výber do reprezentácie do 20 rokov z 1200 chlapcov, my z päťdesiatky! Preto je zázrakom, že z toho mála dokážeme vychovať pre slovenskú reprezentáciu budúce osobnosti. Z toho mála, čo máme k dispozícii, robíme maximum! Nebojím sa to povedať na rovinu, z toho mála robíme hokejový zázrak! Práve úzka členská základňa a súčasné ekonomické podmienky sú kritériá, ktoré sa najviac podpisujú pod konkurenciaschopnosť mladých slovenských výberov do 18 rokov a do 20 rokov na náročnej medzinárodnej scéne. Napriek tomu všetkému si však dovolím tvrdiť, že svet nám neuniká… To je zlý termín. Súperi nám iba výkonnostne ´odskakujú´. Momentálne sa nám trochu vzďaľujú (krátka odmlka). Svet ide dopredu. Konkurencia sa zvyšuje, nároky na našu mladú reprezentáciu sa úmerne tomuto trendu zvyšujú… To je predsa zákonitý proces. Okolitý svet ide v tomto smere dopredu.
Už niekoľko súťažných ročníkov ste hlavným trénerom mužstva HK Orange 20, ktoré do začiatku svetového šampionátu tejto vekovej kategórie na prelome dvoch kalendárnych rokov účinkuje v Tipsport extralige. Ako z pozície skúseného hokejového odborníka vnímate viacročné pôsobenie tohto reprezentačného tímu v slovenskej najvyššej súťaži? V čom je účasť HK Orange 20 prínosom pre Tipsport extraligu, a v čom je extraliga užitočná pre slovenskú reprezentáciu do 20 rokov?
Práve poznanie, že reprezentácia do 18 rokov a do 20 rokov má šancu držať krok so súpermi iba vtedy, keď spojíme všetky sily a vytvoríme centrálnu prípravu pre spomínaných 50 chlapcov, ktorí majú šancu výkonnostne rásť, bolo základom projektu SR do 20 rokov. Som rád, že tento projekt našiel plnú podporu nie iba vo vedení Slovenského zväzu ľadového hokeja, na Ministerstve školstva, vedy , výskumu a športu, ale aj v Národnom športovom centre. Všade tam nám dokázali podať pomocnú ruku, všade tam nás podporili, pomohli nám. Netreba tiež zabúdať, že na svetových šampionátoch A – kategórie do 18 rokov a do 20 rokov štartuje iba 10 mužstiev, kým na svetovom šampionáte A-tímov hrá v súčasnosti v dvoch skupinách šestnásť výberov. Skúste odpočítať prvých šesť mužstiev z áčka, ktoré sú výkonnostne inde, a porozmýšľajte, akú šancu by naša reprezentácia mal v súboji o štyri zvyšné posty, ak by na MS štartovalo iba desať mužstiev. Dostať sa do elitnej kategórie 20-ročných, resp. udržať sa v nej je z roka na rok ťažšie. Preto v posledných sezónach hráme o zotrvanie v nej. Vybojovať v tejto silnej konkurencii 8. miesto, ktoré zaručuje záchranu v A – kategórii MS, je však naozaj veľmi náročné. Vždy, keď sa nám to podarí, môžeme hovoriť o úspechu. V súčasnosti je to v tomto smere všetko veľmi zložité… Konkurovať s chlapcami, ktorí vyrástli na Slovensku, hokejistom, ktorí pravidelne hrávajú mužskú súťaž vo Fínsku, Česku, Švédsku, Rusku či v zámorských súťažiach, je predsa z roka na rok ťažšie. O tom sa presvedčili napríklad aj rodičia, ktorí s hráčmi vycestovali na niektorý zo svetových šampionátov hráčov do 20 rokov. Mnohí z nich mi po MS povedali, že ak by to na vlastné oči nevideli, nikdy by tomu neverili. Mnohí mi povedali: ´Pán Bokroš, ak by ste nám o tomto hovorili, tak vám neuveríme.´ Boli na MS, videli tú konkurenciu, zažili atmosféru, vedia o čom súčasný svetový hokej tejto vekovej kategórie vlastne je. Ale všetkých, napríklad večných kritikov spoločnej centrálnej prípravy 18-ročných hokejistov, na svetové šampionáty zobrať nemôžeme… Tých však ťažko presvedčíme, že projekt, ktorý u nás funguje od sezóny 2007/2008, je správna cesta. Oni majú iný názor.
Pomáha experiment s tímom HK Orange 20 v slovenskej najvyššej hokejovej súťaži k rastu výkonnosti mladých slovenských hráčov ? Pomáha im pri stabilizovaní športovej formy práve smerom k svetovému šampionátu hokejistov do 20 rokov?
Určite áno! Na sto percent! V minulosti na Slovensku na tomto princípe práce fungovali vojenské Dukly. V nich naše hokejové talenty mali pre športový rast zabezpečené všetko. Od bývania, stravovania, až po tréning, regeneráciu a lekársku starostlivosť. Mohli sa nerušene systematicky venovať iba hokeju. Teraz úlohu Dukiel plní projekt centrálnej prípravy 20-ročných a 18-ročných hokejistov, ktorí pôsobia v dvoch najvyšších slovenských súťažiach (krátka odmlka). Pre trénerov je potešením sledovať ako tí chlapci za šesť mesiacov spoločnej prípravy idú výkonnostne hore. Začíname s nimi v auguste a do klubov ich vraciame v januári. Za ten čas hokejovo vyrastú, dospejú. Sú z nich hokejisti, ktorých ten – ktorý klub môže zaradiť do svojho seniorského mužstva.
Podľa vás a vašich poznatkov v akej reálnej situácii je súčasný mládežnícky slovenský hokej pri budovaní reprezentačných výberov SR do 18 a do 20 rokov? Máme na Slovensku dosť vhodných a dobrých adeptov pre reprezentačné výbery týchto vekových kategórií?
Podľa mňa na Slovensku ešte stále rastú hokejové talenty. Len je ich ťažko hľadať, motivovať, inšpirovať (krátka odmlka). Šport je v súčasných ekonomických podmienkach veľmi náročná vec. Hokej je náročná záležitosť nie iba pre deti, ktoré sa mu venujú, ale aj pre rodičov, ktorí ich podporujú po finančnej a materiálnej stránke. Od mnohých je to stále veľká obeta pre svoje deti. V dnešnom svete majú deti veľa iných – a oveľa príťažlivejších lákadiel. Športu pribudla veľká konkurencia napríklad aj v podobe špičkovej elektroniky. Deti sa radšej venujú počítačom, radi majú bezproblémový virtuálny svet. To sú najväčšie lákadlá, ktoré odťahujú školskú mládež od športu. Športovať je totiž náročnejšie ako hrať sa na počítačoch. V tomto smere je situácia dnes oveľa zložitejšia ako bola v minulosti. Navyše, v súčasnosti mladej generácii odpadla napríklad aj silná motivácia, ktorú mali generácie pred nimi… Teraz mám na mysli šancu cestovať so športom po svete. Dostať sa pomocou športu do zahraničia. Dnes sa dá do sveta dostať aj bez športu. Stačí mať na to v rodine vytvorené materiálne podmienky.
Prečo mladí hokejisti Slovenska nedosahujú na MS svojich vekových kategórií výraznejšie úspechy, prečo v posledných piatich – šiestich rokoch to bol z ich strany väčšinou boj o záchranu, resp. úsilie o vyhnutie sa zápasom o zachovanie v elitnej A-kategórii 20-ročných?
Tu si pomôžem aktuálnym príkladom. Tento rok bude svetový šampionát hráčov do 20 rokov v Montreale. V základnej skupine máme Fínov, úradujúcich majstrov sveta, domácu Kanadu, USA, Nemecko. Koho z nich máme podľa vás poraziť? Kanada a USA vyberá hráčov do mužstva z 1200 chlapcov, pričom Američania zostavujú mužstvo zo šiestich tímov tejto vekovej kategórie. V USA majú chlapcov v centrálnej príprave už od 17 rokov, môžu s nimi robiť tri – štyri roky. My s našimi hráčmi pracujeme iba šesť mesiacov, od augusta do januára. Ak započítame aj reprezentačnú osemnástku, tak dva – tri roky s malými prestávkami. Takže na svetovom šampionáte je to už niekoľko rokov vždy o jednom zápase. Preto hráme o záchranu! Navyše, je tu ešte jeden aspekt, ktorý málokto, kto to nezažil na vlastnej koži, berie do úvahy. Diváci! Moji zverenci sú zvyknutí hrať zápasy pred 500 – 700 divákmi, v Kanade bude v decembri v hale dvadsaťtisíc ľudí! Keď sa tí chlapci postavia pred zápasom na modrú čiaru a 20 tisíc ľudí začne spievať kanadskú hymnu, poriadne to zacvičí s ich psychikou. Poriadne im to naštrbí sebavedomie. To je obrovský nápor na ich psychiku! Fakt neviem, čo to s nimi urobí (krátka odmlka). Zvládnuť túto divácku kulisu, to chce tvrdú náturu a pevné nervy. Zažil som to, viem o čom hovorím (krátka odmlka). Nie je vôbec jednoduché v takomto prostredí s hráčmi pracovať. Je to niečo, s čím sa doteraz v živote nestretli. Aj preto mnohé zápasy prehrávame. Aj preto v konfrontácii s rovesníkmi z okolitých a hokejovo silnejších krajín ťaháme za kratší koniec. Ak sa nám podarí to, čo v minulosti v na šampionáte v Rusku, že dokážeme s Rusmi uhrať remízu, tak to môžeme považovať za super výsledok! Ale to sa nám nepodarí každý rok. Preto nám súperi z okolitých krajín výkonnostne ´odskakujú´.
Ako vidíte reálne šance na to, aby sa úroveň slovenského mládežníckeho hokeja – a najmä vekovej kategórie 18 – 20-ročných – výrazne zvýšila? Akou cestou by sa mala práca s talentovanou hokejovou mládežou v našich slovenských pomeroch vlastne uberať?
Podľa môjho názoru projekt spoločnej šesťmesačnej prípravy je správny smer. Sme na dobrej ceste. Len by to chcelo väčšiu podporu športovej verejnosti, médií, sponzorov a partnerov. Trochu ma znepokojuje fakt, že slovenské médiá nášmu projektu centrálnej prípravy nevenujú od leta do jesene takmer žiadnu pozornosť (krátka odmlka). Naši mladí hráči sa do médií dostanú iba tesne pred tým, ako idú na svetový šampionát. Vtedy prídu novinári, pýtajú sa na ambície, ciele, zaujímajú sa o súperov, s ktorými budeme hrať, rozoberajú naše šance v konfrontácii s nimi. Ale od augusta do začiatku decembra sme pre médiá nezaujímaví. Neviem, či to je (krátka odmlka). Ale podľa mňa o našich tímoch do 18 rokov a do 20 rokov by sme mali častejšie čítať, viac by sme ich mali vidieť v televízii. Aby aj takáto spätná väzba tým chlapcom trochu pomohla. Aby videli, že verejnosť má o ich prácu, ktorú spolu robia, záujem. My na Slovenskom zväze ľadového hokeja robíme všetko, čo môžeme, aby sme tú prácu s talentami zlepšili. Tréner osemnástky Anton Bartánus ide s nami na svetový šampionát dvadsiatok, ja ako tréner dvadsiatky chodím na MS 18-ročných. Všetci, ktorí sme zainteresovaní do týchto reprezentačných výberov, robíme kroky, ktoré by mali slovenskému hokeju v budúcnosti prospieť. Iná šanca ako udržať krok s okolitým hokejovým svetom nie je. Treba zodpovedne robiť s chlapcami, ktorých máme k dispozícii. Treba z nich počas spoločnej prípravy urobiť silný tím, ktorý ťahá za jeden koniec povrazu.
Ako trénersky garant SZĽH pre prácu s reprezentačnými výbermi do 18 rokov a do 20 rokov máte už premyslený recept na skvalitnenie výkonnosti mladých slovenských hokejistov? Čo sa dá reálne urobiť pre lepšie podmienky práce s mladými hokejistami?
V prvom rade treba pomôcť extraligovým klubom. Treba stabilizovať ekonomickú situáciu v kluboch. Nie je predsa žiadnym tajomstvom, že mnohé z nich sa už dlhšie trápia s existenčnými problémami (krátka odmlka). Viem, je to totálne začarovaný kruh, z ktorého nevieme nájsť východisko. Ale treba robiť v tejto oblasti. Treba hľadať nejaké východisko. Hokej ako šport, ako celospoločenský fenomén, si to predsa zaslúži. Mnohokrát v minulosti sme sa presvedčili, že hokej je na Slovensku športom číslo jeden. Hokej majú radi aj mnohí naši politici. Fandia mu. Tešia sa z úspechov (krátka odmlka). Preto treba spoločnými silami s nimi nájsť možnosti a spôsoby ako hokej na Slovensku podporiť, ako mu v súčasnej ťažkej ekonomickej situácii pomôcť (krátka odmlka). Extraligové tímy by pre naše mládežnícke mužstvá predsa mali byť vzorom. Mali by byť pre ne príkladom… Ale ako môžu byť vzorom a príkladom, keď v nich hráči veľakrát nedostanú načas výplaty?! Ako sa môžu usilovať ísť v ich stopách, snažiť sa napodobniť ich, keď tréneri za svoju prácu dostanú mzdu až po pol roku – a pritom sú živiteľmi rodín? Finančné problémy mnohých klubov sú vecou, ktorá úroveň nášho hokeja výrazne ovplyvňuje. Dosť to tých mladých chlapcov demotivuje (krátka odmlka). Preto sa nám mnohé talenty z hokeja vytrácajú, preto od hokeja odchádzajú, hoci majú všetky predpoklady pre to, aby z nich boli dobrí a úspešní hokejisti. Takto sa nám v nedávnej minulosti stratili mnohí perspektívni hráči, z ktorých mohlo niečo byť.
Načrtnite trendy, ktorými by sa mal slovenský mládežnícky hokej, ak chce byť úspešný na medzinárodnej scéne, uberať v najbližších štyroch – piatich sezónach, v najbližšom olympijskom cykle? Čo reálne sa dá na Slovensku pre kvalitu 20-ročných talentov urobiť?
Prvým krokom, ktorý by nám v súčasnej situácii veľmi pomohol, je nájsť spôsob ako stabilizovať pomery v extraligových kluboch. Nájsť prostriedky, vďaka ktorým by sa zlepšili nie iba tréningové možnosti, ale aj nákup materiálu, športového výstroja a vybavenia. To je alfa a omega hokejového diania na Slovensku. A potom, samozrejme, zaplatiť trénerov, ktorí odvádzajú v kluboch dobrú robotu. Viem, všetko je to v prvom rade o ľuďoch. Ale ak si nebudeme vážiť napríklad aj trénerov mládeže, ktorí nám tých 50 vhodných adeptov pre juniorské reprezentačné výbery stále v tých kluboch vychovávajú, tak ich v budúcnosti nebudeme mať ani päťdesiat. A potom to už bude so slovenským hokejom naozaj zle. Zatiaľ však vďaka mnohým zanieteným hokejovým nadšencom a fanatikom dokážeme vychovať perspektívnych juniorov a dorastencov. Za to treba tým fanatikom veľmi poďakovať. Je to fakt obdivuhodné, že to v mnohých mestách a kluboch ešte funguje, že to tí ľudia robia.
Čo vás osobne najviac uspokojuje pri práci so slovenskými hokejovými talentami? Ako ste spokojný, resp. nespokojný so sezónami, ktoré ste pri kormidle HK Orange 20 doteraz strávili?
Najviac ma uspokojuje poznanie, že chlapci, ktorých do jednotlivých mládežníckych reprezentačných výberov – do 16 rokov, do 18 rokov a do 20 rokov – nominujeme, chcú na sebe pracovať. Že chcú robiť! Všetci sú ochotní niečo pre svoj športový rast podstúpiť. Chcú sa zlepšovať! Každý rok pre nich organizujeme mládežnícke hokejové leto. Počas neho sa im okrem systematického tréningu na ľade venujú odborníci z mnohých odvetví, ktoré pre svoj výkonnostný rast potrebujú. Majú semináre a prednášky o zdravej výžive, o kondičnom tréningu, o regenerácii, o doplnkoch. Venujeme sa im naozaj po každej stránke… Máme špeciálne tréningové programy pre mladých brankárov, obrancov i útočníkov. Odovzdávame im svoje skúsenosti a poznatky. Sám som ako tréner v dospelom hokeji pôsobil 17 rokov, mám na konte aj majstrovské tituly na Slovensku i v Čechách, pracoval som v slovenskej reprezentácii. Bol som na majstrovstvách sveta i na zimnej olympiáde. Tri roky som trénoval juniorov Dukly Trenčín, s ktorými som získal tri majstrovské tituly (krátka odmlka). Preto verím, že tým chlapcom mám čo odovzdať. K mládeži som sa vrátil po dlhých rokoch, táto práca ma napĺňa a uspokojuje. Som rád, že pomáhame formovať novú generáciu slovenských hokejistov. S čím nie som spokojný? S tým, že mladé talenty nedostávajú šance medzi dospelými už vo veku 17 – 18 rokov. Pamätám si na časy, keď sa v mužskom hokeji začali presadzovať už v juniorskom veku Marián Gáborík, Miro Šatan, Marián Hossa, Žigo Pálffy, Paľo Demitra, Jozef Stümpel (krátka odmlka). Veľmi dobre si na to spomínam. Mnohí z nich do najvyššej súťaže naskočili v časoch spoločnej federálnej ligy, čo bola oveľa väčšia konkurencia, než aká je v našom hokeji dnes. A tréneri im predsa dali šancu, predsa ich zapojili do hry, vyskúšali ich v ťažkých a náročných ligových zápasoch. Nebáli sa to urobiť. Táto odvaha súčasným trénerom chýba (krátka odmlka). Mladé talenty sa medzi mužmi neobjavujú tak často ako v minulosti. To tiež považujem za veľkú škodu pre celý slovenský hokej. Kde majú naši mladí reprezentanti získať skúsenosti, ak nie v slovenskej najvyššej hokejovej súťaži. V tomto tiež za svetom zaostávame. Hráči našich súperov, s ktorými si meriame sily na svetovom šampionáte do 20 rokov, väčšinou pôsobia v dospelom hokeji, kým naši najlepší hráči iba v juniorskom. Aj preto im chýba zápasová prax z ťažkých duelov, aj preto im chýba psychická odolnosť a mentálna sila, ktorá v konfrontácii s najlepšími Kanaďanmi, Američanmi, Fínmi, Čechmi či Rusmi je naozaj nevyhnutná. V tomto smere máme v porovnaní so svetom veľký handicap.
Prečo podľa vás trénerom najlepších slovenských mužstiev chýba odvaha dať v majstrovských zápasoch šancu tým najtalentovanejším hráčom vo veku 17 – 18 rokov?
Podľa mňa predovšetkým preto, lebo v slovenskej extralige sme všetko podriadili diktátu bodov. Body sa pre náš hokej stali totálnym fetišom! Aj to úzko súvisí s existenčnými problémami, s ktorými mnohé klub aktuálne zápasia (krátka odmlka). Tréneri musia za každú cenu bodovať, naháňať výsledky, úspechy, aby zo strany sponzorov bol o klub záujem, aby mal financie na prežitie Ak postavia mladých hráčov, ktorí svoju úlohu, povedzme, že nezvládnu, tréneri raz – dva prídu o miesto. V tomto smere sú vo veľkej nevýhode. Kým v minulosti tréneri v kluboch podpisovali zmluvy na tri – štyri roky, v súčasnosti je to iba na jeden rok. Ak nie sú výsledky, môžu si hľadať nové angažmán (krátka odmlka). V minulosti, za čias spoločnej federálnej ligy, tréneri mali zmluvu na tri – štyri sezóny. Vtedy mohli aj experimentovať so zostavou, mohli skúšať a vychovávať mladých hokejistov bez rizika, že v prípade čiastkového neúspechu prídu o miesto. Vďaka tomu do veľkého hokeja už ako juniori naskočili Marián Hossa, Marián Gáborík, Miro Šatan, Paľo Demitra, Žigo Pálffy, Jožko Stümpel a celá plejáda úspešných slovenských hokejistov, ktorá sa presadila aj v zámorskej NHL. Ale o tom sme predsa už hovorili (krátka odmlka). Aj táto dnešná opatrnosť však súvisí s aktuálnou ekonomickou situáciou v mnohých slovenských hokejových kluboch, ktoré bojujú o holú existenciu, o prežitie. Aj to súvisí s týmto začarovaným kruhom, z ktorého momentálne nevidíme schodné východisko. Bez pomoci kompetentných sa však z toho sami – ako hokejisti – nedostaneme Musíme nájsť prostriedky a spôsoby ako slovenskému klubovému hokeju pomôcť. Keď pomôžeme klubom, pomôžeme aj reprezentáciám. Podľa mňa všetkým! Od tej najnižšej do 16 rokov až po seniorské A-mužstvo. O tom som pevne presvedčený. Preto stále verím, že ten kruh raz prelomíme.
Pripravil Štefan Žilka
