„Ešte ako minister som oznamoval, že za istých okolností ukončím svoje pôsobenie na ministerstve zahraničných vecí, ale definoval som aj okolnosti, za ktorých si viem predstaviť, že by som pokračoval,“ približuje Miroslav Wlachovský okolnosti rozhodnutia ukončiť po štvrťstoročí svoje pôsobenie z slovenskej diplomacii.
„Keby bol na čele diplomat povedzme rozmeru Mira Lajčáka a bolo by to pokračovanie profesionálnej línie vedenia ministerstva a ponúkli by mi nejaký zaujímavý job, tak si viem predstaviť, že by som ostal,“ dodáva.
„Išlo to ale takýmto politickým smerom, má to iné nastavenie a sú tam veci, s ktorými zásadne nesúhlasím, tak som odišiel,“ uzatvára Miroslav Wlachovský, prečo sa rozhodol ukončiť svoje pôsobenie v štátnych službách a pôsobiť v think tanku Globsec, a okrem iných aktivít sa venovať aj podcastu Okno do sveta.
S Igorom Grošaftom sa na pozadí dobového domáceho aj svetového diania rozpráva o svojej ceste na vrchol slovenskej diplomacie, pôsobení na zahraničných misiách aj o aktuálnych medzinárodných vzťahoch.
V podcaste sa popri iných zaujímavých veciach a historkách zo života diplomata dozviete aj:
- prečo má diplomaciu v génoch
- prečo neštudoval na London School of Economics
- ktorým slovenským štátnikom písal prejavy
- prečo konzultovali komunikáciu pred vstupom do NATO s Maďarmi
- či bol Miroslav Wlachovský v Oválnej pracovni
- prečo si pri príchode na post veľvyslanca v Británii nestihol vybaliť kufre
- prečo kvôli nemu zastavili dopravu v Londýne
- prečo ho Londýnčania považovali za člena kráľovskej rodiny
- akému zlozvyku holduje penzionovaná dánska kráľovná Margaret
- aký mal výhľad ako hosť na kráľovskej svadbe Wiliama a Kate
- prečo je Miroslav Wlachovský knihomoľ
Relácie Okno do sveta si môžete vypočuť aj na >>> Spotify
Máme pre vás 47. diel podcastu Okno do sveta Mira Wlachovského. Dnes so špeciálnym hosťom Mirom Wlachovským. Vitaj v tvojom štúdiu.
Vymysleli sme takúto otočku.
Ľudia o tebe málo vedia, tak sme si povedali, že dneska sa trošku povŕtame v tvojej minulosti. Ty si viac menej diplomat od narodenia. Lebo tvoj otec teda pracoval a stále pracuje v diplomatických službách. Bol to on alebo bola to mama, ktorí sa priviedli ku kariére diplomata? Alebo to bolo nejaké úplne iné externé prostredie?
Vo veľkej miere vychádzalo z domáceho prostredia. Mama bola prekladateľka z poľského jazyka, otec je prekladateľ z maďarčiny, čiže som medzinárodné prostredie vnímal úplne odmala. A možno aj tie kultúrne kontexty. A povedal by som, že zásluhu na tom majú obaja, každý z inej strany. Mama skôr v zmysle, že ma učila empatii a vnímaniu cudzej kultúry. Keď som mal asi 10 rokov, tak som s ňou bol v Poľsku počas výnimočného stavu. To bol veľmi zaujímavý výlet a veľa som sa tam vtedy naučil a veľa som pochopil, napriek tomu, že som bol ešte malý chalan.
Otec pracoval vo vydavateľstve Tatran najprv ako redaktor, potom zástupca šéfredaktora a dokonca v 89. bol vlastne prvý zvolený riaditeľ. Vtedy bol taký zákon o štátnom podniku, ktorý to umožňoval zamestnancom vybrať si riaditeľa. No a potom ho jeho kamarát Rudolf Chmel zlákal na diplomatickú dráhu a spolu išli do Budapešti. Rudolf Chmel tam bol ako československý veľvyslanec a otec pracoval ako riaditeľ Československého kultúrneho a informačného centra. Bola to nesmierne zaujímavá doba a kultúrne vzťahy medzi Československom a osobitne Slovenskom a Maďarskom zohrávali veľmi dôležitú rolu, najmä pri politických napätiach, ktoré v tom čase medzi Maďarskom a Slovenskom boli.
Nejaké drobnosti tam boli.
Gabčíkovo-Nagymaros.
Potom si išiel na vysokú školu?
No, toto už bolo na vysokej škole. Ja som na vysokú išiel v roku 1988, ešte za komunistov. Nastúpil som na vtedy,marxisticko-leninskú filozofiu a sociológiu. Chcel som študovať filozofiu a sociológiu. Ono sa to postupne vyvinulo, pretože ešte v treťom ročníku na gymnáziu som chcel študovať fyziku elementárnych častíc. Ale potom ma začalo baviť širší pohľad na svet, tak som chcel ísť na filozofiu -fyziku. Ale to v tom roku túto kombináciu neotvárali, tak som vyštudoval filozofiu a sociológiu. Na vysokej škole som zažil nežnú revolúciu a od tretieho ročníka som bol častejšie v Mozartovom dome na VPN ako v škole.
Po škole prišiel tretí sektor?
Nie. Keď som písal diplomovú prácu, tak som v Univerzitnej knižnici stretol svojho staršieho spolužiaka z vysokej školy, Sveťa Bombíka, jedného z lídrov Nežnej revolúcie na Filozofickej fakulte, neskôr kooptovaného poslanca Národnej rady. Sveťo bol v tom čase riaditeľom Slovenského inštitútu medzinárodných štúdií. To bol, dnes by sme povedali, think tank pri ministerstve zahraničných. A navrhol mi spoluprácu. V tom čase som mal plán ísť do Londýna študovať na London School of Economics. Aj ma prijali, ale potom poslali, že ešte treba zaplatiť nejaký šek. A ten šek bol taký, že aj keby som vyskladal výplaty mojich dvoch rodičov za niekoľko rokov, tak by som ho nedal.
Takže tento skvelý plán zanikol. Tak som potom Sveťovi zavolal, či tá ponuka platí. Ponuka bola taká, či chcem robiť výskumníka alebo či chcem robiť šéfa edičného oddelenia a šéfredaktora štvťročníka Medzinárodné otázky. A keďže som z tej literátskej rodiny, tak som sa vybral tou redakčnou cestou a tak som niekedy v septembri 1994 nastúpil som na Slovenský inštitút medzinárodných štúdií.
Bolo nesmierne zaujímavé obdobie, spoznal som tam zaujímavých ľudí, napríklad môjho dlhoročného kolegu a spolupracovníka Alexandra Dulebu. Potom tam nastúpil môj spolužiak z vysokej školy Pavol Lukáč, ktorý sa venoval stredoeurópskym veciam a na bezpečnostné otázky tam bol Ivo Samson.
Sveťo bol nesmierne zaujímavý, dynamický a povedal by som, taký do hĺbky rozmýšľajúci človek. Pamätám si situáciu, keď sme stali pred mapou a rozprávali sme o Ukrajine. Mal pocit, že tam sme takých 20 minút. V skutočnosti sme sa tri hodiny sme rozprávali kde sú na Ukrajine tie deliace čiary, o histórii. V podstate vo veľkej miere predpovedal ten vývoj, ktorý aj dnes vidíme. To ma na tom človeku fascinovalo. Bohužiaľ, v januári 1995 tragicky zahynul pri autonehode. To už bolo po voľbách, po noci dlhých nožov v parlamente v roku 1994. To sme už vedeli, že dôjde k nejakým zmenám, ktoré zasiahnu aj Slovenský inštitút medzinárodných štúdií. Tak sme rozprávali spolu aj o stratégiách ako v tejto práci pokračovať.
Jeden z možných plánov B bolo, že by sme sa spojili so Slovenskou spoločnosťou pre zahraničnú politiku (SFPA), ktorej šéfovala bývalá veľvyslankyňa vo Viedni, Magda Vášáryová. Po Sveťovej smrti vo veku 31 rokov to nabralo hrozne rýchly spád. Dali nám tam profesora JUDr. Juraja Cútha DrSc. Tento pán mal 71 rokov a bol dekanom právnickej fakulty v rokoch 1969 až 1972. Čo každý, kto trošku pozná česko-slovenskú históriu, vie, že to bol Viktor Čistič, človek, zameraný na to, aby to znormalizoval a vyčistil.
A nesklamal. Presne tak to prebehlo. Jedného krásneho rána som prišiel po dvoch týždňoch, po pracovnej ceste v USA, do práce a našiel som si tam papier, že prebehla reštrukturalizácia inštitútu a že moje miesto bolo zrušené. A že ďalšie sa bude riešiť dohodou.
A nedohodli ste sa.
Nie, nedohodli, lebo mi povedal, že nemám kvalifikáciu, lebo som nevyštudoval ani medzinárodné vzťahy, ani medzinárodné právo. Iróniou osudu je, že v tom čase bol ministrom zahraničných vecí Juraj Schenk, ktorý bol v čase, keď som študoval, šéfom katedry sociológie. Tak hovorím, pán profesor, keď ja nemám kvalifikáciu, tak ani minister zahraničných vecí nemá kvalifikáciu. Porozmýšľajte o tom, čo hovoríte.
Bolo to rýchle. Nemal som chuť oprašovať knižnicu. Zdalo sa mi to ako mrhanie časom a energiou. A išiel som do toho plánu B, teda zakladať výskumné centrum SFPA. A tam začala mimovládna časť môjho života.
Potom si prešiel z tretieho sektoru do štátnej sféry. Tomu predchádzali parlamentné voľby v roku 1998. Otočka Slovenskej republiky smerom na západ.
Tie tri roky, keď som bol na čele výskumného centra SFPA, boli zaujímavé. Okrem iného, nám bolo jasné, že vláda pod vedením Vladimíra Mečiara síce formálne deklaruje, že sa chceme stať súčasťou EU a NATO, ale v praxi robí opak, respektíve to brzdí. Práve tým, ako sa správajú doma a akým spôsobom riešia veci, tam bol obrovský rozpor. Robil vtedy štúdiu v nemčine s názvom Dvojtvárna zahraničná politika vlády Vladimíra Mečiara. A to presne pomenovávalo fakt, že nemôžeš niečo iné tvrdiť doma a niečo iné vonku, nemôžeš robiť doma protidemokratické veci a vonku sa tváriť, že chceš vstúpiť do demokratického spoločenstva.
Som veľmi šťastný, že v roku 1998 sa to podarilo zvrátiť, inak by sme mali naštartované niekde k Lukašenkovmu Bielorusku. Nechcem maľovať veci na čierno, ale niekedy veci vedia zbehnúť veľmi rýchlo, keď to nabehne na nesprávne koľajnice. A vtedy to na nesprávnych koľajniciach bolo.
Niekedy na jar 1998 sme spolu s Sašom Dulebom a Pavlom Lukáčom napísali takú brožúrku k zahraničnej politike Slovenskej republiky. Oponoval nám to aj bývalý minister Pavol Hamžík, myslím, že aj Peter Weiss a Ján Figeľ, viacero ľudí. No a tam sme napísali, ako by to malo byť, ak to myslíme s tou integráciou vážne. No a dopadlo to tak, že potom po tej zmene mi Jano Figeľ zavolal a hovorí, počúvaj, však dobre ste to napísali, nechceš to ísť aj robiť?
V tom čase som bol aj členom Kresťansko-demokratického hnutia, pracoval som tam dobrovoľne, bez peňazí, v Medzinárodnej komisii. Takže Ján Figeľ, mi to navrhol, ja som povedal svoju predstavu a podmienky, za ktorých som to ochotný ísť robiť. Tie sa naplnili, takže som v novembri 1998 nastúpil na Ministerstvo zahraničných vecí a robil som tam riaditeľa odboru analýz a plánovania.
A kedy prišiel telefonát, že ideš do Ameriky?
To malo ešte jednu fázu predtým, keď prišiel telefonát, že idem na úrad vlády. Ale nie, neprišiel telefonát. Bolo to trošku zložitejšie. Keď som nastúpil na ministerstvo, bol som plne zažratý do toho, aby sme dobehli ten integračný vlak. Primárne som sa venoval tomu, aby sme naplnili podmienky pre vstup do Severoatlantické aliancie, lebo v tom čase sme boli na ministerstve v podstate rozdelení tak, že jedni sa venovali európskej integrácii, a druhí bezpečnosti. Ale ako plánovač som sa venoval všetkému a bol som okrem toho ešte aj speechwriter, Takže mnohé z tých prejavov, ktoré zazneli od Rudolfa Schustera, Mikuláša Dzurindu alebo Eduarda Kukana, niesli môj rukopis.
Zároveň som bol šéfom pracovnej skupina vládneho programu pre prácu s verejnou mienkou. V podstate sme pripravovali vysvetľovaciu kampaň, čo je to NATO, prečo tam chceme vstúpiť a tak ďalej. Pracovali sme s verejnosťou v tom zmysle, aby sa tam Slovensku podarilo vstúpiť. Veľmi nám vtedy pomohli maďarskí kolegovia, pretože, dnes si to už málokto pamätá, ale Maďarsko bolo jedno z málo krajín, kde prebehlo referendum o vstupe do Severoatlantickej aliancie.
Všetci chceli, aj Poliaci, aj Česi, aj Maďari, celý Višehrad chcel, aby Slovensko zaplo na plné obrátky, aby sme tam boli spolu, pretože my sme boli taká čudná diera v celom tom koncepte. Však Madeleine Albright to aj v 1997 na samite v Madride povedala, že Slovensko je čierna diera. Myslela to obrazne, ale bohužiaľ, bolo to aj čiastočne doslovné.
A tak som išiel na maďarské ministerstvo zahraničných vecí na konzultácie. No a on mi tam vtedy proste vysvetlili, akým spôsobom to pripravovali, ako spolupracovali s mimovládnym sektorom, ako spolupracovali s médiami a tak ďalej. A tento blueprint, pretavený na slovenské pomery, sme potom použili.
Bol som do tohto veľmi zaangažovaný, prebiehala tu séria konferencií. A v jednom momente toho bolo proste tak strašne veľa, vo veľkej miere som pracoval pre úrad vlády a Mikuláša Dzurindu. Pamätám si to veľmi presne ten moment, kedy mi to došlo, že to už nezvládam. Bežal som z úradu vlády po tom nadchode, ktorý je na Štefánikovej, smerom k ministerstvu zahraničných vecí a normálne sa mi zatočil celý svet. Skoro som tam odpadol. Tak som si povedal – Mirečku už je čas sa upratať . Tak som išiel za Eduardom Kukanom a poprosil som ho, nech sa nejakým spôsobom rozhodneme.
No, tak sme sa dohodli a v júli 2001 som nastúpil na úrad vlády ako poradca premiéra Mikuláša Dzurindu. To obdobie bolo nesmierne intenzívne, nesmierne zaujímavé. bol som s ním na stretnutí V4 hneď v lete, potom sme išli do Belehradu, tam sa nám stala taká tragická nehoda, kde vlastne našu kolónu nabúralo auto a v tom aute za mnou zahynul riaditeľ z ministerstva hospodárstva, to bol strašný moment. Zároveň som tam zažil pád Dvojčiek, na ktorý Mikuláš Dzurinda zareagoval veľmi dzurindovsky a rozhodol sa, že zabehne maratón v New Yorku.
Klobúk dole pred tým človekom, že toto dokázal. Bolo to veľmi silná návšteva, vrátane rozhovoru v CNN s Larry Kingom. Takže mám tam zopár takých zážitkov, ktoré si budem ceniť do konca života, rovnako ako pražský summit NATO v roku 2002, kde sme konečne dostali pozvánku a potom sme leteli špeciálom amerického ministra obrany a obrany Donalda Rumsfelda do Bratislavy a tu sme s ním potom mali rokovania.
No a v roku 2002 boli voľby. Nik nevedel, ako to dopadne a všetci skôr rátali s tým, že Mikuláš Dzurinda pravdepodobne nebude pokračovať ako premiér. Za mnou prišiel vtedajší vedúci služobného úradu ministerstva zahraničných vecí, skvelý a skúsený diplomat Miroslav Mojžita. Stretli sme sa na americkej recepcii k 4. júlu na hrade a hovorí, pán poradca, čo ja len s vami budem robiť? Kam vás ja dám? A vtedy mi ponúkol, či nechcem ísť na zastupiteľský úrad do Washingtonu s poznámkou, ktorá podľa mňa bola absolútne trefná a výstižná. Lebo ak chcete byť diplomatom, tak musíte vycestovať. Bez toho sa to remeslo nedá pochopiť a bez toho nebudete nikdy plnohodnotný na ministerstve zahraničných vecí.
A preto som sa rozhodol, bez ohľadu na to, ako tie voľby dopadnú, ísť týmto smerom. Potom sme urobili vlastne taký swap- namiesto mňa na tú poradcovskú funkciu nastúpil, vtedajšia dvojka z Washingtonu, Milan Ježovica. Myslím si, že to bola skvelá, plnohodnotná náhrada a ja som si bol vyskúšať, ako vyzerá život za oceánom naplno.
Začať na veľvyslanectve v USA je asi snom každého kariérneho diplomata, z hľadiska geopolitiky je to post číslo jeden. Takže priletel si do Štátov, ubytoval si sa…
Priletel som do Štátov vo februári 2003. Mojim poslaním bolo vo veľkej miere pokračovať v práci týkajúcej sa integrácie do Severoatlantickej aliancie, lebo som tam nastúpil ako šéf politického úseku. Vtedy bol veľvyslancom vo Spojených štátoch Martin Bútora, ale už pomaly končil. Čiže prišiel som tam, ubytoval som sa na kuriérke, teda v kuriérnom byte zastupiteľského úradu, dole pri garážach a čakal som, kým si vybavím byt, lebo to zase nie je také rýchle, ako to môže na prvý pohľad vyzerať. Diplomati sú svojho druhu výsadkári. Proste ťa vyložia a vojak sa stará, vojak má.
Minimálne v slovenskej praxi je to tak. A myslím si, že je to tak vo veľkej miere aj dodnes, hoci sa mnohé veci zlepšili.
Do ofisu som vstúpil na svoje 33. narodeniny. Pár dní na to prišla, najväčšia snehová fujavica v histórii Spojených štátoch. Zavalilo nás tak, že veľvyslanec Bútora sa nevedel dostať 3 dní zo svojej rezidencie na úrad. Washington je dosť na juhu, pneumatiky majú, oni tomu hovoria univerzálne, ale všetci vieme, že sú to letné. Čiže to tam vôbec nefungovalo, tak sme tak žartovali, že aký Usáma Bin Ládin – 3 centimetre snehu a Amerika je vyradená. Alebo americké federálne inštitúcie. Takže tak som nastúpil na úrad vo Washingtone.
Kedy si bol prvýkrát v Oválnej pracovni?
Zo svojej pozície som tam nebol tak často, to bolo samozrejme vyhradené skôr veľvyslancovi. Martina Bútoru potom v lete vystriedal Rasťo Káčer, ktorý bol štátnym tajomníkom na Ministerstve obrany a odtiaľ vlastne odišiel robiť veľvyslanca v Spojených štátoch. V Oválnom ofise som myslím bol prvýkrát, až keď bola cesta Mikuláša Dzurindu do Spojených štátov za George W. Busha. Sle to som tam iba nahliadol.
V Amerike si skončil kedy?
V roku 2007. Amerika bola úžasný zážitok. Veľa som sa naučil, a veľa som o tej krajine pochopil. Veci, ktoré človek pochopí iba keď tam žije. Amerika je nádherná krajina, ale dovtedy som si nikdy tak neuvedomoval svoje európanstvo, ako som si ho začal uvedomovať v Amerike.
Sme iní. Sme iní a oni sú iní. Sme si blízki, ale sme iní.
Takže potom si znova výsadkár, lebo sa zbalíš, ideš naspäť do Bratislavy. Ako to prebieha, prídeš sem, ráno sa zahlásiš na MZV a pridelia ti čo?
Tak človek si to snaží nejakým spôsobom prediskutovať vopred. Ale ministerstvo zahraničných vecí je jedinečné v rámci celej štátnej správy v tom, že tam sa naozaj striedajú ľudia úplne pravidelne. Prebieha tam rotácia a je to celku veľký proces, aby tie kolieska zapadli do seba, aby sme sa správne vyrotovali a aby schopní ľudia pristali na správnych miestach. A nie vždy je voľné akurát to miesto, ktoré by si možno chcel, mal vysnívané a podobne. Ja som sa vrátil v 2007.
Medzitým sme vstúpili do EÚ a aj do NATO. Úplne iná doba. A vlastne všetky problémy sú vyriešené, už nie je čo robiť.
To samozrejme nenastalo. Veľmi presne si pamätám obdobie, keď už bolo jasné, že budeme v EÚ a ako to fungovalo zastupiteľskom úrade vo Washingtone. To si zrazu dostal o pol tony viac informácií, ako si mal predtým, pretože zrazu si dostával informácie aj o ostatných krajinách EÚ, zrazu si fungoval v inom rámci, pretože si musel rozmýšľať nielen o svojej krajine, ale aj o Únii ako celku. Členstvo v EÚ nám naozaj umožňuje, to nie je fráza, boxovať nad svoju váhu. Pre Slovensko je to z môjho pohľadu požehnanie, lebo aj keď si vonku a rokuješ s tretími krajinami, tak je iné, keď sa na teba pozerajú ako na členský štát EÚ alebo ako na 5 miliónové Slovensko. Je to fatálny rozdiel. A túto zmenu som zažil práve vo Washingtone. Takže keď som prišiel v roku 2007, už sme boli členmi EÚ a NATO a už to fungovalo inak.
Už mal ten pas väčšiu hodnotu, väčšiu silu?
Mal a aj krajina bola niekde. Dokonca v tom čase, niekedy 2004 až 2006, bolo Slovensko prudko v kurze. Mali sme povesť reformnej krajiny, tatranského tigra a pre mnohých sme boli inšpiráciou. V roku 2005 tu bol George W. Bush, to bola jediná návšteva amerického prezidenta v Slovenskej republike. Na území Slovenska teda bol aj Theodor Roosevelt, ale to bolo ešte za Rakúsko-Uhorska.
Bol si na ministerstve, vrátil si sa z Ameriky, načerpal si skúsenosti a tak si si hovoril, no, Mirko, teraz už z teba môže byť veľvyslanec.
Bolo to komplikovanejšie. Tým, že som bol poradcom premiéra Dzurindu, tak nie všetci vtedajší vysokopostavení pracovníci ministerstva boli nejakým spôsobom nadšení.
Bol si na drobnom blackliste?
Nebolo to úplne dramatické. Ale napríklad mi bolo povedané, že by nebolo dobré, keby šéfa strategického plánovania na ministerstve, v tom čase pod Jánom Kubišom, robil bývalý poradca Mikiho Dzurindu. Takéto veci sa na Slovensku stávajú a teraz to zažívame v bujarejšej a explozívnejšej forme.
Ak niečo existuje v slovenskej zahraničnej službe, čo som si cenil a vážil je, že nepodľahla politizácii a tlakom, ako to povedzme zažili aj kolegovia v Poľsku, aj v Maďarsku a do istej miery aj kolegovia v Česku. Donedávna to na Slovensku neplatilo, no teraz to platí mierou vrchovatou.
Dobiehame zameškané.
Bohužiaľ, brutálnym spôsobom. Čiže potom som išiel potom na našu stálu misiu Slovenskej republiky pri medzinárodných organizáciách vo Viedni. Tam som mal na starosti OBSE a tzv. ľudskoprávnu dimenziu, takže som sa venoval ľudským právam. No a potom, keď nastúpila vláda Ivety Radičovej, tak mi vtedajší štátny tajomník, ale aj po rozhovore s vtedajším ministrom zahraničných vecí Mikula Dzurindom ponúkol, aby som išiel do Londýna ako veľvyslanec.
A ty si povedal áno.
Povedal som áno, ale musím povedať, že som to povedal s dosť malou dušičkou, lebo mám rešpekt pred veľkými výzvami. Nehovorím, že sa ich zľaknem, ale rešpekt mám a voči tejto som naozaj rešpekt mal. Lebo to nie je len o Veľkej Británii, ale to bolo aj o tom, že aké mal postavenie ten zastupiteľský úrad, čo sa tam riešilo, koľko tam bolo slovenských krajanov, aký sme tam mali veľký majetok.
Do Londýna si sa vybral v čase veľkých vecí. Olympiáda, kráľovská svadba.
Vedel som, že to bude divočina, pretože ono to začalo ako divočina. Už som sa pripravoval na odchod do Londýna, ešte som bol vo Viedni a s tým, že v pondelok nastupujem v Londýne. Zrazu som mal telefonát z ministerstva zahraničných vecí… Aby som sa nachystal na to, že letím do Londýna a po obede mi priletí minister Dzurinda, pretože premiér David Cameron zvolal špeciálny emergency summit k Líbyi. Takže doslova som ráno pristál, zložil si kufre, otočil som sa a išiel na to isté letisko vítať svojho ministra zahraničných vecí, lebo sme išli na medzinárodnú konferenciu. Takže takto začala dynamika v Londýne a tak trvala štyri roky. Pamätám si, že reálne do mesta som sa dostal s nejakou návštevou asi po troch mesiacoch. Bolo to zdrvujúce tempo. Ale Londýn je fascinujúci. V tom čase bola Británie ešte členská krajina EÚ. Povedal by som, že som zažil možno aj zlatú éru.
Asi aj zlatú éru Slovákov vo Veľkej Británii. Vtedy ich tam bolo…
Naše odhady hovorili, že do 200 tisíc. To je ako keby sa Košice presunuli do Veľkej Británie.
Boli tam aj viditeľní, aj cítiteľní. Nielen Poliaci, ale aj Slovákov bolo hodne vidieť, najmä v sektore služieb.
Určite, áno. Stretol som ich tam všetkých. Od obetí obchodovania s ľuďmi, až po bankárov v City a skvelých architektov.
Koľko si riešil stratených pasov denne?
To som neriešil. Ale mal som jedno z najväčších konzulárnych oddelení na svete. Mal som tam 10 pracovníkov, nemali sme v tom čase ešte prerobenú budovu tak aby sme to dokázali zvládať, čiže tam bola aj dosť veľká nespokojnosť.
Prvé stretnutie s kráľovnou?
To bolo fantastické. To sú veci na celý život.
No, veď nepodarí sa to veľa ľuďom.
Predchádzala tomu ešte jedna vec, kde som zažil svojich 5 minút slávy, na to by som nemal zabudnúť.
Prišiel som tam v marci a 29. apríla bola kráľovská svadba Williama a Kate vo Westminsteri. Zažil som tú svadbu, ale myslím si, že ľudia, čo to pozerali v televízore, videli z toho v konečnom dôsledku viac. Lebo ja som tam sedel na vopred vyznačenom mieste a pozeral som sa na stenu, kde boli náhrobky britských panovníčok. Pár dní na to som odovzdával poverovacie listiny Jej Veličenstvu. A to prebieha tak, že pošlú pre teba na ambasádu kráľovský kočiar a idete s maršálom diplomatického zboru. A ako sme tak prechádzali cez Hyde Park a potom sme smerovali k Buckinghamskému palácu, tak ten človek Charles Grey, veľmi vtipný človek, hovorí – tento moment, pán veľvyslanec si zapamätajte, toto je prvý a posledný krát, kedy kvôli vám v Londýne zastavujeme dopravu.
Tým, že to bolo po tej kráľovskej svadbe, tak tam stále boli davy ľudí a mali pocit, že prichádza nejaký člen kráľovskej rodiny alebo čo, tak tam mávali o dušu spasenú.
Potom nás doviezli tam a prebehla ta ceremónia odovzdávania poverovacích listín. To je strašne silný moment, ja by som to bez preháňania nazval že rendezvous s históriou, pretože odovzdávaš poverovacie listiny do rúk človeku, ktorý šéfoval Winstonovi Churchillovi. Jej prvý premiér bol Churchill. Ona bola majster small talku a konverzácie. Po chvíli si sa cítil uvoľnenie a rozprávala o tom, ako bola na Slovensku, ako bola v Bratislave, že bývala v hoteli, z ktorého bolo vidieť aj do Rakúska, aj do Maďarska. V tom strese, mi za pána otca nevedelo napadnúť, ktorý to mohol byť, až som si nakoniec si spomenul, že Bôrik.
Pritom bývam pod Bôrikom od svojich štyroch rokov, ale tak pod lampou najväčšia tma. Bolo vlastne týždeň po kráľovskej svadbe a tam bol ten moment, keď ona hovorila o princovi Williamovi, ako lieta na helikoptére vo Walese a zrazu tam bol preblesk v tých očiach, keď si nevidel kráľovnu, ale videl si hrdú starú mamu. To bol úžasný ľudský moment.
Kedy si končil v Británii?
V roku 2015.
A to už teda Británia šalela pred Brexitom.
Tam sa na tom pracovalo roky. Za tie štyri roky, čo som bol v Británii, som si neprečítal jediný pozitívny článok o EÚ. Boli články relatívne kritické a neutrálne a čítal som články úplne dehonestujúce Európsku úniu, ale nečítal som pozitívny článok a to si myslím, že čítam veľa. Takže tam to bolo takým spôsobom nastavené a David Cameron, ktorý je nesmierne príjemný človek a podľa mňa veľmi fajn politik, možno bol dobrý v politickej taktike, ale určite to nebol veľký stratég.
To bolo cítiť už na tom referende o nezávislosti Škótska, kde v podstate ten škótsky prvý minister Alex Salmond nastavil veci na to referendum tak, že Škótsko skoro vystúpilo z tej malej britskej únie. Došlo tam k tomu, že môžu voliť 16-roční, otázka bola nastavená tak, že v pozitívna odpoveď bola, že chceme nezávisle Škótsko. Niečo, čo vyzeralo ako nepravdepodobný problém, lebo na začiatku podľa prieskumov podporovala nezávislosť zhruba tretina Škótov sa zmenila na obrovský súboj. Pamätám si ako sme do rána pri televízore čakali na výsledky. Vtedy som pocítil, že to asi nemali úplne dobre vymyslené.
No a potom sa ten gamble zopakoval pri referende o EÚ. Myslím, že sa to bude rozoberať roky, rokúce, ale podľa mňa urobiť referendum o štátoprávnej otázke, kde stačí jednoduchá majorita, nie je zodpovedné. Ale tých chýb a omylov tam bolo viac. Myslím si, že je to asi najväčšia geostrategická chyba, ktorej sa Briti dopustili minimálne od straty Suezského prieplavu.
Čiže v Británii si sa stal špecialistom na kráľovstvá. Aby si potom mohol po krátkej prestávke pokračovať pozíciou veľvyslanca v Dánsku. Aj tam si predpokladám odovzdával poverovacie listiny Jej Veličenstvu.
Oni majú trošku inú procedúru. V Británii sa používa morning dress, čiže žaket. V Dánsku som musel mať frak.
Čiže neušetril si?
Nie, neušetril som. Náhodou na oblečenie, ak si diplomat v kráľovstvách, vyhádžeš dosť veľa peňazí. Žartom hovorím, že môj oblek na kráľovskú svadbu stál toľko, čo môjho svokra zaplatenie celej našej svadby. A neklamem pritom.
Ale tuto som mal teda frak, išli sme do takého paláca nad Kodaňou, kde nás zaviedli na železničnú stanicu. V tej stanici je miestnosť, kde sa s tebou stretne kráľovský protokol, tam sa s tebou porozprávajú a potom ťa posadia do kočiara a ideš.
Tento bol taký, že keď som doň nastúpil, tak sa tak prehol do polovice. To bolo uf. Ale bola to krásna ceremónia. Dánska kráľovná je príbuzná Alžbety II, ale v zásade boli to odlišné typy. Kráľovná Margaret, ktorá dnes už penzionovaná kráľovná, je nesmierne tvorivý človek. Ona napríklad ilustrovala celého Tolkiena. Navrhuje kostýmy pre operu, divadelné hry a tak ďalej. Proste aj keby nebola Jej Veličenstvo, tak by bola nesmierne užitočná a vplyvná.
Dánsko bolo iné. Je to menšia krajina ako Veľká Británia, ale veľa som sa tam naučil o tom, ako fungujú Škandinávci. Dáni sú nesmierne schopní ľudia a napriek tomu, že majú najväčšie daňové zaťaženie na svete, tak sú veľmi podnikaví a sú veľmi zdatní obchodníci. Toto by sa dalo od nich naučiť.
To moje pôsobenie v Dánsku bolo poznačené covidom. Tam som zažil covidovú epidémiu. Na rôzne povolania to malo rôzny vplyv, ale my diplomati sa zvykneme hlavne stretávať a hlavne rozprávať a cestovať. To všetko covid zatrhol. Zrazu si hľadal na obrazovke maličkých 28 tvárí a pokúšal si sa robiť s tým diplomaciu.
Ale teda musím povedať, že aj to porovnanie, akým spôsobom sa zvládal covid v Dánsku a na Slovensku ma veľa naučilo a veľa som z toho pochopil. Lebo na začiatku to vyzeralo, že Slovensko je v podstate premiant. Však mali sme v tej prvej fáze 28 mŕtvych, lebo sme všetko zavreli, dali sme si rúška. Pochopili sme, že naše zdravotníctvo je v takom stave, že keby sme to nechali na voľno, tak to skolabuje hneď. Takže my sme majstri improvizácie a flexibility. Ale to bola tá prvá fáza.
V tej prvej fáze dokonca prišla reportérka dánskej televízie, že chce robiť reportáž o Slovensku. Dodnes si myslím, že to bola jedna z najlepších reportáži, ktoré o Slovensku kedy boli v dánskych médiách. Dokonca sa stretla aj s pani prezidentkou Čaputovou, aj to sa vtedy podarilo vybaviť. Slovensko bolo za vzor. No, ale potom prišlo leto…
Proste sa to otočilo. Keď to skrátim, systém zvíťazí nad improvizáciou a flexibilitou. A Dáni ten systém majú a zvládli to veľmi dobre. Dokonca to bolo tak, že v tej tretej fáze dokonca dánsky a belgický doktori prišli zachraňovať situáciu na Slovensku.
Po misii z Dánska si sa stal poradcom premiéra Hegera? To bolo hneď po návrate?
Chvíľu som robil toho poradcu ešte z Dánska. Vo februári 2022 mi volal vtedajší minister zahraničných vecí Ivan Korčok, že premiér hľadá poradcu a či by som bol ochotný do toho ísť. Povedal som že v podstate áno, ale musím sa s ním spoznať, musíme sa porozprávať a vidieť, či tam bude nejaká základná chémia. Bola.
Dohodli sme sa tak, že medzi marcom a augustom to budem robiť z Kodan,e a že budem online a na telefóne a potom nastúpim na úrad vlády. A bola to tiež výrazná doba – ruská agresia na Ukrajine a všetko čo s tým súvisí.
Potom sa vláda rozpadla a začali mi chodiť SMS-ky, že Wlachovský je kandidát na ministra a že ti zavolám a spýtam sa. Povedal si, že asi to tak bude, no a vlastne za dva dni to bolo.
No, ono to bolo tak, že prvýkrát to spomínali ešte na jeseň predtým, keď bola tá rekonštrukcia vlády, keď SaSka odišla. A vtedy nastúpil Rasťo Káčer, ale už tam nejako prebleslo moje meno. Ale pri tej úradníckej vláde to bolo tak, že ma oslovila poradkyňa pani prezidentky Čaputovej pre zahraničné veci Jana Kobzová, že v prípade, že by takémuto variantu došlo, či by som bol ochotný. To bolo niekedy v marci a ja som asi po desiatich sekundách povedal, že áno. A nie preto, že by som si neuvedomoval, že aké je to ťažké a čo všetko tým môžem stratiť, ale preto, lebo som si povedal, že keď niečo robíš celý život, tak potom sa nemôžeš zľaknúť pred tou najväčšou výzvou. Poprel by som sám seba.
Veď ja ti nevyčítam, že si to zobral.
Len niektorí ľudia sa ma pýtajú, či to stálo za to, tých pár mesiacov.
Kedysi bola diplomacia bola vnímaná ako taký veľmi príjemný spolok dobre oblečených pánov a dám, ktorí sa stretávajú na konferenciách, lietajú a viac menej len tak drobnúčko dolaďujú veci, lebo veď teda máme nejaký svetový poriadok. Slovensko je v NATO, v Európskej únii, v Schengene nebo všetkom.
Ale asi sa to výrazne zmenilo. Tá dynamika na ministerstve zahraničných veci je zrejme výrazne iná ako bývala. Určite to vieš porovnať.
Určite áno. Žijeme novú dobu veľkých zmien. Asi všetci cítime, že dochádza k priamo k zmene paradigmy, že sa vo svete niečo komplexne mení.
Kedy myslíš, že to začalo? Začalo to Brexitom?
Toto je fantastická otázka, kde určiť ten bod, kedy sa to, čo nazývame liberálny svetový poriadok, začalo rúcať, alebo sa začalo drobiť. Boli to útoky na Dvojičky 11. septembra a potom invázia do Iraku? Bola to finančná kríza v tom 2008 po páde Lehman Brothers, keď sa rozsypalo to ekonomické pozadie? Bol to výsledok globalizácie, ktorý paradoxne zaútočil najmä na tie dve krajiny, ktoré z nej najviac profitovali, na Britániu a na Spojené štáty? V Británii to bol Brexit a v Spojených štátoch v 2016 Donald Trump.
Donald Trump je fenomén, ktorý je ale, podľa mňa, výrazom niečoho hlbšieho a podstatnejšieho. A to zmeny Ameriky, zmeny ekonomickej, zmeny sociálnej. Došlo tam k tomu, že jedna vrstva výrazne bohatla … tie nožnice sa proste otvorili a stredná trieda, ktorá držala to demokratické jadro Ameriky, sa postupne rozplývala. Podobný efekt bol aj v Británii. Sociálne rozdiely sa tam takisto týmto spôsobom zvyšovali a v niektorých regiónoch to ekonomicky to nebolo najjednoduchšie a tie potom zahlasovali za Brexit.
Tak peniaze rozhodujú vo veľa prípadoch.
It´s economy, stupid, ako hovoril Bill Clinton. A na tom vyhral voľby, proti, vtedy na vlne víťazstva v Kuvajte sa vezúcemu George W. Bushovi staršiemu. Ekonomika naozaj rozhoduje. To, ako ľudia cítia svoj život, je dosť zásadná vec. A už to cítime dosť výrazne aj v Európe.
Vplyv informačných technológií, sociálnych sietí?
Vplyv informačných technológií a sociálnych sietí v tomto zohral absolútne zásadnú rolu. Aj vznik technologických gigantov v tom zohráva obrovskú rolu. To, akým spôsobom sa komunikuje. Ale to tak je vždy naprieč históriou. V renesancii to bola kníhtlač, potom to bol vynález rozhlasu, potom to bola televízia. Vždy za tým prišla nejaká sociálna ruptúra. Potom boli správy 24 hodín 7 dní v týždni, to tiež malo svoje dôsledky. A sociálne siete, kde je dnes vlastne každý publicista, tak to má tiež svoje dopady.
Ale väčšinou to viedlo k väčšej prosperite.
Po čase, keď sa to stabilizovalo. Teraz sme v o výraznej nerovnováhe. Vlastne sa vytvára nejaká nová rovnováha. A teda modlime sa, aby popri tom nevzniklo príliš veľa škody.
Kde vidíš silné a slabé stránky Slovenska z hľadiska diplomacie? Nechcem zabiehať do dennej politiky, ale systémovo. Stali sme sa súčasťou veľkých celkov a asi sme trošku aj tak zaspali, mysleli si že teraz to všetko pôjde samé. Ale zjavne to samé nejde. Už sme spolu mali diskusie na tému ekonomická diplomacia, kde sa mi zdá, že Slovensko vyhorelo úplne.
Kde má Slovenska diplomacia silnej stránky? To sú ľudia. Sú krajiny, ktoré sa s obdivom vyjadrujú k tomu, ako v uplynulých rokoch Slovensko dokázalo zásobovať svojimi diplomatmi medzinárodné organizácie a aké úspechy sme na tomto poli dosiahli.
Počnúc generálnym tajomníkom OBSE Jánom Kubišom, cez Mira Lajčáka ako šéfa Valného zhromaždenia OSN, cez Maroša Šefčoviča ako pomaly najdlhšie slúžiaceho európskeho komisára. Máme Mira Jenču na pozícii Assistant Secretary General v OSN. A tak by sa dalo menovať množstvo ďalších ľudí.
Myslím si, že je to obrazom toho, že slovenská diplomacia mala svoj cveng a dokázala svojich ľudí aj vhodne umiestniť a s tým sa dá potom dobre pracovať.
Dlhodobý problém je, že ministerstvo zahraničných vecí je podzdrojované. Je to najmenšia kapitola v rozpočte a je to až desivé ak to porovnám so susednými štátmi ako je Maďarsko, Česko a Poľská republika. Ťaháme za kratší koniec preto, lebo nerozumieme tomu, že keď chceš niečo dosiahnuť, musíš najprv investovať. To nejde na kolene. My sme prešli tú drotársku fázu nášho vývoja, plátanie hrncov a myslím, že už by sme sa mali na to pozerať s väčšou odvahou, nadhľadom a schopnosťou investovať.
A to sa netýka len diplomacie, ale mnohých ďalších sfér života na Slovensku a ty ako podnikateľ o tom určite vieš oveľa viac. Jednoducho toto ma trápi taký ten náš prístup, že však za málo peňazí veľa muziky. Nie vždy sa to dá.
To sa prejavilo aj v tej ekonomickej diplomacii, v tom, keď sa ekonomickí diplomati presunuli z ministerstva hospodárstva na ministerstvo zahraničných vecí. Čo je síce dobre, lebo to potrebuje jednotné riadenie, ale zase vďaka nedostatku zdrojov na ministerstve zahraničných vecí zrazu vykonávali aj mnohé iné činnosti.
Nemáme dostatok ambasád vo svete, niektoré musíme rušiť, aby sme mohli inde otvárať. Môžeme debatovať o tom, čo v tomto zmysle je strategické a čo nie je strategické. Tvrdím, že vzhľadom na súčasnú dynamiku v EÚ, by sme mali mať ambasádu vo všetkých krajinách EÚ. Mám na to svoje dobré dôvody. No ale sú ľudia, ktorí to vidia inak a ktorí to vidia tak, že treba otvárať nové trhy.
Mne sa celkom páči, že sa Ministerstvo zahraničných vecí venuje ekonomickej diplomacii. Aj keď som mal rozhovor so svojím nasledovníkom, Jurajom Blanárom, tak sme o tom hovorili dosť veľa, toto som považoval za prioritu a myslím si, že si to aj osvojil. Len ja som dúfal, že v jeho prípade, keďže je vysokým funkcionárom strany Smer, že s ním prídu aj nejaké peniaze, že ten rezort bude aj podporený. No je to naopak, peňazí nazvyš nie je a museli to robiť všelijakým preskupovaním. Ale viem, že vzniknú nové zastupiteľské úrady v tretích krajinách, kde bude posilnená ekonomická diplomacia.
Čiže je tam také základné uvedomenie, že s tým treba niečo robiť? Alebo je to také, že je to najľahšie škrtnuteľná položka, tak ju dáme preč?
Myslím si, že by to bola veľká chyba. Dnešný svet je taký, že sa treba v tejto oblasti riadne obracať. A znovu poukážem na príklad susedného Maďarska. Dokázali do toho výrazným spôsobom zainvestovať a naozaj sa im, čo sa týka vzťahov s tretími krajinami, vcelku darí. Ako hovorím, najprv zainvestuješ a potom môžeš od toho niečo očakávať. Nie je to také, že to spadne z neba.
Ako vnímaš to, čo sa deje teraz v transatlantických vzťahoch? Čo nás čaká? Čo by sme mali robiť my, ako Slováci, respektíve Európska únie?
Transatlantické vzťahy sa vyvíjajú roky. Ešte za George W. Busha to nebolo úplne zreteľné, ale už vtedy sa hovorilo o Pacific Century v Amerike, čiže o tichomorskom storočí. Tie predchádzajúce americké administratívy silno vnímali Európu, ale napriek tomu sa záujem presúval do Indo-Pacifiku a je to dané tým, ako sa mení ekonomická a mocenská štruktúra sveta, nástup Číny. Takže na to Amerika reaguje. Ide o to, akým spôsobom o tom komunikujú s Európou, ako sa vyvíjajú vzťahy s Európou a čo vlastne dokáže Európa robiť.
Američania dlhodobo hovoria o tom, že Európa bude musieť prevziať väčší podiel zodpovednosti za svoju vlastnú bezpečnosť a obranu. Ten pocit je, že chlapci a dievčatá však ste dosť bohatí. To nie je len otázka peňazí, to je otázka aj nejakého zmysluplného plánu, ako to urobiť.
Mám obavy, že sme ako Európania veľa vecí zanedbali a dnes to je už úplne na tvrdo podložené s tým, že si to budeme musieť zorganizovať sami. Nástupom Donalda Trumpa a jeho druhej administratívy prišiel taký silný impulz, či tie vzťahy budú ešte priateľské, pretože Trump ako biznismen vníma EÚ skôr ako konkurenciu, ktorú treba nejakým spôsobom riešiť a ten spôsob nebude pekný? Povedal by som, že môže byť aj dosť brutálny.
Bude musieť prebehnúť urýchlená emancipácia EÚ. Aj v oblasti bezpečnosti a ešte viac v ekonomickej oblasti. V 90. rokoch sme o tom rozprávali, že EÚ to je ekonomický gigant, ale politický trpaslík. Dneska si myslím, že nie je až taký politický trpaslík, ale ekonomický sme sa za tie roky reálne scvrkli a náš podiel na svetovom hospodárstve je nižší. A hlavne, že máme vcelku seriózny problém v tom tradičnom francúzsko-nemeckom motore Európskej únie. Tam to zadrháva.
Som zvedavý, čo nastane teraz pri zmene kurzu v Nemecku. Šéfa CDU Merza považujem za dynamickú osobu, ale záleží na tom akú bude vedieť dať dokopy vládu.
Čiže môžeme sa naďalej potácať?
Môžeme sa naďalej potácať, ale bude nás to stať strašne veľa Môžeme nie ako Slovensko, ale ako Európa stratiť na relevancii. Slovensko bohužiaľ na tej relevancii stratila a stráca veľa. Je to aj našim ekonomickým výsledkom, ale je to aj za posledný rok a pol aj výkon diplomatický, kde Slovensko prestalo byť cítiť v Bruseli. Tak to je.
Skončil si ministrovanie a po dekádach si odišiel z ministrstva, čo je celkom pochopiteľné. Z funkcie ministra sa asi ťažko vracia na, v úvodzovkách, referentské miesta. Čo robí Miro Wlachovský teraz, okrem skvelých podcastov v SITA?
Ja som ešte ako minister oznamoval, že za istých okolností ukončím svoje pôsobenie na MZV, ale definoval som aj okolnosti, za ktorých si viem predstaviť, že by som pokračoval. Keby tam bol na čele diplomat povedzme rozmeru Mira Lajčáka a bolo by to pokračovanie profesionálnej línie vedenia ministerstva a ponúkli by mi nejaký zaujímavý job, tak si to viem predstaviť.
Ale tým, že to išlo s týmto, takýmto politickým smerom, má to iné nastavenie a sú tam veci, s ktorými zásadne nesúhlasím, tak som odišiel. Ale myslím si, že veľmi kultivovaným, civilizovaným spôsobom. Lebo život existuje aj mimo štátnej správy a my dvaja sa zhodneme na tom, že štátna správa by mohla byť zoštíhlená a viac ľudí by mohlo prejsť do privátneho sektora a trošku popracovať.
Ja som odišiel aj do privátneho sektoru, aj do mimovládneho sektoru. Spôsobím dnes v organizácii Globsec, ktorá sa za 20 rokov vyvinula do naozaj silného medzinárodného think-tanku, ktorý síce má headquarters v Bratislave a začal pôvodne na Slovensku, ale má svoje pobočky v Bruseli, vo Washingtone, v Kyjeve, vo Viedni. Globsec Forum, tú vlajkovú konferenciu sme preniesli z Bratislavy do Prahy aj z dôvodov nedohody so slovenskou reprezentáciou, ale ešte vo väčšej miere ako rastový moment. Chceli sme to urobiť ešte väčšie ako predtým a to si myslím, že sa podarilo.
Mám podcast, tak ako si hovoríš, som živnostník, dokonca už mám aj vlastnú s.r.o. Snažím sa podnikať a ponúkať svoje skúsenosti firmám, ktoré majú o to záujem, alebo potrebujú niečom poradiť, pomôcť v oblasti medzinárodných vzťahov.
Nenudíš sa teda?
Nie, nenudím sa, je to zaujímavé. A hlavne som slobodný človek a môžem hovoriť svoj názor tak, ako práve teraz.
Ale keď sa náhodou nudíš, tak okrem toho, že sa teda staráš o rodinu, tak ty si proste knihomoľ.
Knihomoľ. To je z tej rodinnej tradície. Môj otec mal naozaj extrémne veľkú knižnicu.
Na záver vždy sa pýtaš hostí, čo čítajú, čo odporúčajú. Tak čo čítaš? Čo odporúčaš?
Ja som si pripravil tri knižky, ktoré by som odporúčal. Tá prvá je otcov preklad Kálmána Mikszátha. Bol to klasik maďarskej literatúry, rodák z Novohradu a napísal veľa románov. Ale táto kniha, ktorá sa volá Dlhé vlasy, krátky rozum, je trošku iná, pretože on bol zároveň poslancom a popisuje tam svoje zážitky z uhorského parlamentu. Je to zaujímavé čítanie aj o tom, ako prebiehala uhorská politika. Fantastické je, že keď to otvoríš a začítaš sa, tak máš pocit, že nič sa nezmenilo. Tie isté škriepky, tie isté hádky, tie isté veci sa riešia. Podľa mňa je to výborné čítanie pre ľudí, ktorých zaujímajú ich vlastné dejiny.
Druhú knihu vydalo vydavateľstvo Veda, volá sa Stredná Európa v premenách času. Myslím si, že kto chce dobre reprezentovať Slovensku, musí ho chápať, ale musí ho chápať aj v súvislostiach. A kto chce sa niečo dozvedieť o tom, ako fungovala diplomacia, je tu celá sekcia o diplomacii v stredourópskom priestore. Sú tu kapitoly ako Stredná Európa v zornom poli východorímskej a byzantskej diplomacie, diplomatické interakcie Byzancie so štátmi Strednej Európy v období križiackych výprav, habsbursko-osmanská diplomacia v 16. a 17. storočí, Slováci pri zrode a kreovaní československej diplomacie, atď.
Často trpíme tým, že máme pocit, že sme mladý národ a že všetko tu začalo, no v lepšom prípade v 1918, ale niektorí si myslia, že až v roku 1993. A to tak nie je, jednoducho vždy sme boli súčasťou nejakých väčších celkov a Slováci v tom hrali rolu, niektorí dokonca veľmi významnú. A je dobre vedieť, akým spôsobom tento priestor fungoval aj pred vznikom samostatného Slovenska, lebo sa z toho dajú pochopiť mnohé veci.
No a tá posledná knižka je The Crisis of Democratic Capitalism od Martina Wolfa. Martin Wolf je skvelý redaktor Financial Times a hovorí tu o ekonomických príčinách toho, kde sme a čo nás možno čaká.
A ešte dám do pozornosti podcast, ktorý som nedávno zaznamenal. Volá sa Archivárky. Hovoria tam veľmi pútavým a zaujímavým spôsobom ako napríklad fungovala stredoveká diplomacia na území Slovenska.
Ďakujem za dnešný podcast, nabudúce už budeš sedieť vo svojom kresle.
Máme pripravených zaujímavých hostí, vrátime sa napríklad k nemeckým voľbám.