Ako hodnotíte futbalový rok 2010 z postu hlavného trénera slovenskej reprezentácie, ktorá prvýkrát v novodobej histórii Slovenska štartovala na MS 2010 ?
Ja nemám rád, nejaké rozsiahle hodnotenia. Keď sa pozrieme na to z hľadiska čísel, tak určite z tohto pohľadu je to pozitívna vec. Účasť na MS je radosť, respektíve sen každého futbalistu a trénera, takže z tohto pohľadu futbalový rok 2010 hodnotím pozitívne. Som rád, že sme bojovali o štvrťfinále. Z tohto pohľadu je to výkonnostne určite veľmi dobre. Svojimi výkonmi sme zanechali na MS dobrý dojem. A o Slovensku sa začalo rozprávať aj vo svete, lebo Slovensko dovtedy nikto poriadne nepoznal. Na svetový šampionát do Juhoafrickej republiky sme išli ako jasný outsider – a nakoniec sme hrali o štvrťfinále MS a boli sme medzi šestnástimi najlepšími mužstvami sveta. V druhej polovici roka sme výborne odštartovali kvalifikáciu o postup na ME 2012. Zvíťazili sme s Macedónskom doma a v Rusku. Podľa mňa sme nezvládli dvojzápas s Arménskom vonku a doma s Írskom. Tu do môjho scenára chýbajú minimálne dva body. Odchádzajúci rok bol plný očakávania dobrých vecí. A v slovenskom futbale sa počas neho udialo veľa prevratného. Takže na rok mám dobré spomienky. Ale dosť som aj na rozpakoch, najmä pokiaľ ide o celkový vývoj futbalu na Slovensku. Mrzí ma najmä to, že ten dopad šampionátu na dianie u nás nie je prakticky žiadny.
Za ten čas, čo ste pri A-tíme Slovenska, ste nazbierali veľa užitočných skúseností. Čo by ste teraz – s odstupom času – robili na MS 2010 inak ako ste v JAR robili? Ako by ste postupovali v tých okamihoch, ktoré sa vám v súčasnosti nezdajú dobré a vhodné?
Keď ste niekde prvýkrát, tak všetko je pre vás nové. Určite, že niektoré veci aj v organizácii nášho pobytu by sme dnes už urobili inak. Nemali sme s tým skúsenosti. Určite by sme si vybrali možno iný hotel. Nebola tam optimálna pohoda. Nebol tam priestor pre mužstvo. Nebolo tam prostredie ani pre prácu s novinármi, čo neskôr vyvrcholilo tým konfliktom s nimi. Jedno s druhým. Dnes by sme to vedeli zorganizovať inak. Ale to sú všetko skúsenosti… Čo sa týka športovej stránky, tam by som nemenil nič. Slovensko nemá toľko hráčov, ako povedzme Brazília, Holandsko, Argentína, Nemecko alebo iné krajiny. My sme si nemohli vybrať tím z päťdesiatich hráčov. Ja však nerád hovorím, že dnes by som urobil niečo inak. To je už minulosť. V tom okamihu som sa rozhodol tak, ako som sa rozhodol. Nerád sa vraciam do minulosti. Aj z hľadiska momentálneho postavenia futbalu na Slovensku – v celej našej spoločnosti. Futbal je fenomén. Ľudia ho berú taký, aký je. Preto som po MS čakal väčšiu odozvu v spoločnosti. Čakal som, že sa konečne začne budovať národný futbalový štadión. Z tohto hľadiska som sklamaný, lebo okolo jeho výstavby je zatiaľ všetko vo hviezdach… A v tejto chvíli neviem povedať, či sa slovenský divák vôbec niekedy dočká nejakého dôstojného futbalového stánku… Pre slovenskú reprezentáciu alebo dôstojného futbalového stánku pre bratislavské ligové mužstvá. Takže z tohto pohľadu je to určite sklamanie alebo rozčarovanie, lebo naše úspešné vystúpenie na MS nám neukázalo nejakú svetlú víziu.
Na čo budete najviac spomínať v súvislosti s úplne prvým vystúpením Slovenska na MS v novodobej histórii SR s Novým Zélandom? Čo vám z tohto historického duelu najviac utkvelo v pamäti?
Na čo si pamätám zo zápasu s Novým Zélandom? Že sme tam dostali vyrovnávajúci gól v úplne posledných sekundách hry po viacerých našich chybách. Čiže ten šampionát sa tak vyvíjal od nášho dobrého zápasu s nešťastným koncom s Novým Zélandom, cez nevydarený zápas a prehru s Paraguajom až po fantastické víťazstvo nad Talianskom. A to všetko sa udialo v priebehu desiatich dní. Takže to bolo niečo neopakovateľné… Bolo toho veľmi veľa. Človek si to prakticky ani nestihol užiť, pretože ten denný život tam bol veľmi rýchly. Sú to iba tréningy, cestovanie a samotný zápas. Tam nemáte čas v podstate na nič… Prvý zápas určite takisto poučenie aj pre nás – pre všetkých. Prvý je historický, ale pre nás nedopadol dobre. Nedopadol šťastne. Samozrejme, dal nám šancu ešte biť sa o postup zo skupiny až do konca, čo sa aj neskôr potvrdilo. Ale určite, keď sa povie Nový Zéland, tak mi príde na um: Hop! Dostali sme gól v posledných sekundách zápasu.
Ale dosť som aj na rozpakoch, najmä pokiaľ ide o celkový vývoj futbalu na Slovensku. Mrzí ma najmä to, že ten dopad šampionátu na dianie u nás nie je prakticky žiadny.Vladimír Weiss
Ako sa vám podarilo v situácii po Paraguaji tak perfektne pripraviť hráčov na posledný zápas v skupine s Talianskom? V čom podľa vás tkvie tajomstvo toho, že všetci hráči bez rozdielu odohrali taký výborný zápas, že všetci na ihrisku išli na 120 a viac percent?
Ja osobne si myslím, že to bol aj najlepší zápas pre diváka na celom šampionáte. Pretože padlo päť gólov. Bola to dráma, kde my sme museli vyhrať. Talianom stačila remíza. Do posledných sekúnd aj oni ešte žili. Preto ten zápas mal ohromný náboj. My sme boli jasný outsider, Taliani jasný favorit. Posledný majster sveta. Čiže, rešpekt, ale zdravý rešpekt. Hráčom som veril. Vedel som, že keď bolo všetko proti nám, tak sa to dá otočiť na šťastný koniec. A to sa podarilo. Dá sa povedať, že tri dni pred zápasom som sa uzavrel do seba. Prehodnotil som všetko, čo sme dovtedy v dvoch predchádzajúcich stretnutiach ukázali. Analyzoval som si svoje chyby. Poučil som sa z nich. Navyše, tí hráči proste držali s trénerom. Boli silní ako tím, ako mužstvo – a dnes sa už dá povedať, že dokázali nemožné. Porazili úradujúcich majstrov sveta! V tom zápase, kde my musíme vyhrať, tam nám neveril nikto. Ale ja som veril. Vedel som, že Taliani nie sú v optimálnej forme, že im to nejde tak ako pred štyrmi rokmi… A navyše som vedel, že my horšie hrať ako s Paraguajom už nemôžeme. Pretože ten prvý zápas s Novým Zélandom nebol taký zlý, ako médiá o ňom písali. Prvý nebol zlý, druhý bol zlý a tretí bol fantastický. Rozhodla ho naša koncentrácia na celých 90 minút, sebarefleksia a sústredenie na svoj výkon, plus totálna koncentrácia – a to som sa snažil preniesť aj na mužstvo.
Mužstvo by malo na takom veľkom podujatí vystupovať ako jednoliaty tím…. Čím si vysvetľujete to, že vaši zverenci sa počas šampionátu rozdelili na niekoľko skupín? Čo bolo podľa vás impulzom pre toto „rozdelenie síl“ v hráčskej kabíne?
Na to je jednoduchá odpoveď. Na majstrovstvách sveta chce hrať každý. Ale v základnej zostave môže byť iba desať hráčov a brankár. To je jednoznačné. Preto vždy sa vytvorí skupinka hráčov, ktorí chcú hrať, no do zostavy sa nedostanú – a preto sú zdravo športovo urazení. Taký problém na MS som napokon nemal iba ja. Taký problém bol aj v oveľa silnejších mužstvách. Práve zladiť týchto hráčov s ostatnými je najťažšia práca pre trénera ako manažéra. Čiže poviem úprimne, že sme počas MS mali v kabíne problémy, ktoré sa možno preniesli až do dnes. Ale taký je už život reprezentačného trénera. Ten sa musí vedieť rozhodnúť. On zodpovedá za výsledky. Ako tréner reprezentácie som hodnotený za výsledky, nie za to, že kto a prečo je na mňa urazený. V kabíne môže byť iba jeden pán a tým je hlavný tréner. A ten sa musí správne rozhodnúť.
Tvrdenie kouča nových majstrov sveta Španielov Vincenta del Bosqueho, že na MS nemal najviac práce s hráčmi, ktorí pravidelne nastupovali na zápasy, ale s tými hráčmi, ktorí sedeli na lavičke náhradníkov, potvrdzuje vaše slová? Aj on po MS konštatoval, že lavička náhradníkov bola pre neho problematická?
On mal problém s tým, že Fabregas sedel celý čas na lavičke – a musel to zniesť. Torres presedel šampionát na lavičke a nebol stabilným hráčom zostavy. To sú hráči, ktorí takúto pozíciu ťažko nesú a je iba na trénerovi, ako sa s týmto problémom vyrovná. Tréner túto situáciu však musí zvládnuť. U nás boli tiež podobní hráči, čo chceli hrať. Nakoniec sa dostali na ihrisko všetci. Snažil som sa aspoň v poslednom zápase dať šancu všetkým hráčom. Aspoň na niekoľko minút… Do hry som poslal Saparu, Jakubka. Prakticky všetkých, pravda okrem brankárov. Všetci majú symbolickú čiarku o účasti na svetovom šampionáte. Vedel som sa sám vžiť do ich situácie. Chápal som ich… Pretože pred dvadsiatimi rokmi na MS v Taliansku som to sám zažil na vlastnej koži. V prvých troch zápasoch som na MS v Taliansku hral a potom som už sedel na lavičke. Vedel som sa preniesť do myslenia hráčov, vedel som ako sa cítia. Preto som sa usiloval, aby dostali aspoň symbolickú šancu. A to sa mi podarilo. Všetci na týchto MS zasiahli do hry.
Tréner José Mourinho vždy tvrdil, že médiá môžu kritizovať jeho ako osobu a trénera, ale hráčom nech dajú pokoj. Vy v podstate vystupujete rovnako, lebo všetky stretnutia, v ktorých mužstvo nedosiahlo želaný výsledok, ste zobrali na seba s tým, že ste nezvolili dobrú zostavu, že ste neurčili dobrú taktiku? Prečo takto postupujete? Nebolo by jednoduchšie aj pre vás povedať, že hráči nezvládli taktiku a stratégiu, ktorú ste im pred zápasom určili?
Na taktické pokyny je tréner. Keď sa prehrá, tréner to musí vziať na seba. On určuje taktiku. Ak ju hráči nedodržia, tak ju urobil zle. Preto to musí vziať na svoje plecia. Taký som a ja. Mne sa to prihodilo na MS s Paraguajom, kde som sa netrafil do zostavy. Tak isto aj v domácom zápase so Slovinskom v závere kvalifikácie o postup na MS. Ale kým šanca žije, musíte navodiť takú atmosféru, aby vám tí hráči verili, že čo sa nepodarilo teraz, dokážeme v ďalšom zápase. Tréner Mourinho má svoju dobrú filozofiu. Ja mám svoju filozofiu. Každý tréner má svoj štýl uvažovania a práce. Bezprostredne po zápase nie je čas rozoberať vo veľkom chyby hráčov a hovoriť, že ten hral zle, ten nezvládol úlohy. Tak by som si veľmi rýchlo rozbil celé mužstvo. Tri dni máme na analýzu. Keď prehrám zápas, tak si urobím svoju analýzu. Vyhodnotím situáciu. A vtedy to poviem. Keď som spravil chybu, tak si ju priznám. Ak by som to všetko hádzal iba na hráčov, tak by som ráno v šatni nemohol pred nich predstúpiť.
Už dávnejšie je o vás známe, že patríte k majstrovským motivátorom. Na nedávnom trénerskom seminári SFZ v Senci sme videli videoprojekciu, v ktorej ste hráčov motivovali vydarenou montážou z dvoch veľkofilmov Gladiátor a Trója, ktoré ste skombinovali s ukážkami radosti slovenských fanúšikov po vyhraných kvalifikačných zápasoch. Bol to váš nápad? Bol to váš scenár? Alebo ste mali pri jeho tvorbe aj erudovaných spolupracovníkov?
Samozrejme, že na to mám svojich ľudí. Mám priateľov, ktorí sa týmto veciam venujú. Motivačným faktorom. Už prod MS sme úzko spolupracovali s Petrom Krištofovičom zo spoločnosti Salve Group, ktorý sa nám venoval v otázkach motivácie. Je vynikajúcim motivátorom a znamenitým rečníkom. Je to jeho živobytie. Dokáže pôsobivo rozprávať aj o živote, aj o psychike športovcov. Je to jeho robota a je v tom naozaj dobrý. Chodil aj medzi hráčov, besedoval s nimi, prednášal im. Trója a Gladiátor sú moje obľúbené filmy. Pozerám ich pomaly desať rokov. Poznám ich takmer naspamäť. Sú to filmy, pri ktorých zaspávam. Nosná idea oboch filmov, ktoré som videl možno aj stokrát, je krásna. A to som sa snažil preniesť aj do toho videa, aj na tých hráčov. Najmä tú motiváciu. Páči sa mi motivácia rímskeho gladiátora alebo trójskeho bojovníka. Je nádherná. Nadchýňam sa ňou už roky. Ústredná idea filmu, ktorou Achilles nabáda vojakov, že tam sú brehy nesmrteľnosti, nemá chybu… Samozrejme, že nie sme nesmrteľní, ale naši futbalisti sa štartom na MS natrvalo zlatými písmenami zapísali do histórie. Ľudia si budú pamätať, že Slovensko hralo na svetovom šampionáte v Juhoafrickej republike. Budú si pamätať to, že Vittek dal na MS štyri góly, že Kopúnek dal gól Talianom. Nadlho budú mať v pamäti zapísané, že práve Slovensko poslalo úradujúcich majstrov sveta Talianov domov z MS. To sú veci, ku ktorým sa ľudia budú vracať celé desaťročia.
Pol roka sa na Slovensku hovorilo o tom, že futbalisti budú hrať na MS v Juhoafrickej republike. Spomenuli by si na nejaké zaujímavé prianie, respektíve nejaké pekné slová, s ktorými vás kamaráti, rodina, známi vyprevádzali do Južnej Afriky?
Ja som už na seneckej prednáške o našom účinkovaní na MS povedal, že ak chcete mať veľa nepriateľov, staňte sa reprezentačným trénerom. My Slováci sme fantastický národ, ale máme v sebe jednu veľmi zlú vlastnosť, ktorou je závisť. Tých ľudí okolo futbalu nerobí až tak veľa, aby ste z ich reakcií nevycítili, že kto vám fandí úprimne – a kto sa pretvaruje. Z postupu som sa radoval aj vtedy, keď mi k nemu gratulovali obyčajní skromní ľudia, ktorých som ani nepoznal. Takí, ktorí ma zastavili na ulici, prihovorili sa mi v reštaurácii a povedali: pán tréner, ďakujeme, bolo to pekné. Urobili ste dobrú robotu, potešili ste nás. To sa mi viac páči ako falošné fandenie… To blízke okolie je plné závisti a neprajnosti. Česť výnimkám. Človek, keď podá ruku a pozrie partnerovi do očí, hneď vie, kto tú gratuláciu myslel úprimne a kto nie. Tak isto ako to bolo v neskorších voľbách do Slovenského futbalového zväzu. Je to ľahko čitateľné… Ale s tým musí reprezentačný tréner rátať. Lebo reprezentačným trénerom môže byť iba jeden. Veľa ľudí chce pracovať v tejto funkcii. Veľa ľudí po tom túži, veľa ľudí o tom sníva. Tak isto ako som po tom túžil aj ja. Môj sen sa stal skutočnosťou. Tréner reprezentácie musí počítať s tým, že okolo seba bude mať veľa závisti a neprajnosti. Ale boli ľudia, ktorí nám verili. Moji najbližší spolupracovníci. A potom predovšetkým hráči, ktorí verili, že môžeme niečo dokázať. Navzájom sme sa povzbudzovali a fandili si. A to bolo naše hlavné motto.
Keď som spravil chybu, tak si ju priznám. Ak by som to všetko hádzal iba na hráčov, tak by som ráno v šatni nemohol pred nich predstúpiť.Vladimír Weiss
S akými očakávaniami ste cestovali s mužstvom do Afriky, čoho ste sa najviac obávali a naopak, na čo ste sa najviac tešili povedzme z toho futbalového hľadiska?
Veril som, že môžeme postúpiť zo skupiny pri fantastickom šťastí a fantastickom výkone. Veril som, že môžeme vyhrať prvý zápas s Novým Zélandom. Ale bohužiaľ sa nám to nepodarilo. Ak sa nám podarí zahrať fantasticky prvý zápas v skupine, respektíve keď získame body v prvom zápase, môžete ešte postúpiť zo skupiny. Môžeme to ešte zvrátiť aj vtedy, keby sme druhý zápas prehrali. V taký scenár však málokto veril a nakoniec sa práve tento náš osud potvrdil. To, s čím málokto počítal, sa stalo realitou. Vnútorne som v taký vývoj veril. Preto som rád, že sa nám to podarilo naplniť.
Po majstrovstvách sveta ste v médiách netajili svoje rozčarovanie a znechutenie z toho, že Slováci nevyťažili nič z výsledkov na MS, že vaše spoločné úsilie išlo do stratena… Napriek tomuto znechuteniu ste podpísali novú až štvorročnú zmluvu? Čomu to pripísať? Vašej eufórii z toho, čo tím pod vaším vedením na MS 2010 dokázal, alebo túžbe postúpiť s mužstvom na ME 2012, respektíve na MS 2014, ktoré budú v krajine futbalu – v Brazílii?
Zmluvu som podpísal hneď po majstrovstvách sveta. Dodržal som sľub, ktorý som dal vtedajšiemu prezidentovi SFZ Františkovi Laurincovi. Nepodpísal som ju pred majstrovstvami sveta. Nie z toho dôvodu, že by som čakal na nejakú lukratívnu ponuku. Nechal som si čas na rozmyslenie. Koncentroval som sa na svetový šampionát. Štvorročnú preto, pretože tréner v našich podmienkach nikdy nemal po MS také postavenie, ako som mal ja. Preto som podpísal štvorročnú zmluvu, lebo tréner je v našich pomeroch často nástrojom v rukách funkcionárov. Nechcel som, aby ma niekto pre jeden horší výsledok hneď vyhadzoval. Urobil som si, dá sa povedať, poistku. Ani jeden tréner reprezentácie prakticky nedodržal celý svoj cyklus. Vždy bol vymenený. Tréner by nemal byť nástrojom v rukách funkcionárov… Sú dva zlé výsledky – vymeníme trénera. Tak sa nedá pracovať koncepčne a nedá sa pracovať cieľavedome. Ja som bol naučený či už v Artmedii, alebo v Rusku na dlhodobejší kontrakt, kde už môžete predostrieť svoje idey, môžete robiť podľa svojich predstáv a plánov. Čiže preto na štyri roky. Toto mužstvo je mladé a môže spolu ešte veľa dokázať. Samozrejme, nikto vám nemôže zaručiť, že budete mať štyri roky miesto. V zmluve sú klauzuly, že môžem trénovať mužstvo na ligovej úrovni. Tak isto klauzuly o mojom ďalšom pôsobení. Poviem to tak, ako to cítim: Ak Slovensko alebo SFZ chcelo Weissa, tak je Weiss. Ak nebude chcieť Weissa, tak sa pracovná zmluva ľahko rozviaže.
Vyberte dve okamihy z roku 2010: jeden taký, ktorý by ste už nikdy pri futbale nechceli zažiť? A druhý, ktorý by ste neváhali zažívať aj stokrát v kariére…
Taký okamih, ktorý by som nechcel pri futbale zažiť, z tohto roka ani nemám… Alebo inak: nemôžete povedať, že toto by som už nikdy v živote nechcel zažiť… Lebo, ak poviem, že to a to už nechcem zažiť, hneď by sa mi to stalo. Takže takú chvíľu nemám. Čo by som chcel zažiť? Najlepší pocit som mal po výhre 1:0 nad Ruskom v aktuálnej kvalifikácii na ME 2012. To bol dobrý pocit z dobrej roboty. Prostredie je tam ťažké a náročné. Bol som presvedčený, že ich môžeme poraziť. Vtedy som bol naozaj šťastný. Vyhrať v Rusku, pri ich medzinárodnom lobingu, ekonomickej sile, navyše, keď teraz dostali ešte aj svetový šampionát o osem rokov, to je ohromná vec. To sa nepodarí každý rok.
Spomínate si, ako vás legendárny hokejista a vtedajší ruský minister športu Viačeslav Fetisov kritizoval počas vášho pôsobenia v Saturne, že máte v mužstve plno legionárov a že počas sezóny ste dokázali až dvanásť zápasov iba remizovať a skončiť v strede tabuľky? Týmto príkladom v podstate kritizoval všetkých zahraničných trénerov, ktorí dávali v zápasoch veľa priestoru legionárom na úkor mladých talentovaných ruských hráčov?
Nebola to pravda. Samozrejme, zahraniční hráči v mužstve, ku ktorému som prišiel, už boli. Ja som si doviedol iba našich futbalistov. Čo mi samozrejme vytýkali. A s odstupom času sa ukázalo, že mali pravdu, lebo vždy človek doplatí na tých svojich ľudí (smiech). Ale naši hráči tam odviedli dobrú robotu. Fetisov kritizoval najmä to, že v ruskej lige bolo vtedy veľa legionárov a nie je v ňom priestor pre mladých ruských hráčov. Nakoniec mal pravdu. Rusi si musia vychovať svojich hráčov. My sme tam pôsobili v časoch, keď v mužstve museli hrať minimálne traja ruskí hráči, dnes ich musí byť v mužstve už šesť. Čiže aj v tomto sa ruský futbal vyvíja. Ruské ľady sa pohli. Dôkazom tohto trendu je, že v mužstvách je veľa mladých šikovných hráčov, čo sa prejavuje aj na sile reprezentácie. Ich trh už nie je presýtený futbalistami z Brazílie a Argentíny, za ktorých dávali obrovské peniaze. Takisto v ruskom futbale však pôsobí veľa hráčskych agentov, ktorí chceli čo najviac legionárov zo zahraničia uplatniť v ruských kluboch. Oni ťahali nitky tých transferov. Oni určovali vývoj ruského futbalu. Samozrejme, vždy sa kritikou lepšie triafa do zahraničných trénerov a hráčov ako do domácich. Ja by som sa ho iba spýtal, či aj on hral vždy iba v Rusku, či celý život strávil v ruskej hokejovej súťaži (smiech).
Zápas v Rusku bol pre vás aj otázkou prestíže, bol súbojom, v ktorom ste mohli potvrdiť svoje trénerské kvality v krajine, kde ste v minulosti pôsobili? Zagratuloval vám po výhre 1:0 v Moskve k tomuto úspechu aj váš priateľ Boris Gromov, gubernátor Moskovskej oblasti?
Gubernátor mi telefonoval ešte pred zápasom. Keď sme boli na hoteli. Aj po zápase. Je to veľký človek. Je to otec Saturnu, klubu v ktorom som pôsobil a ku ktorému mám taký zvláštny vzťah. Tento rok mali veľké finančné problémy. Ale ja verím, že Saturn pôjde ďalej, že sa z tých problémov dostane. Je to jeho dieťa, na ktoré nedá dopustiť. Boris Gromov je vynikajúci človek. Je to chlapík, ktorý vždy dodrží to, čo sľúbi. Volal mi pred zápasom a poprial mi veľa úspechov, pravda s výnimkou stretnutia v Moskve (smiech). Ale po zápase prišiel za mnou a gratuloval mi v výhre s jeho typickým: Voloďa, ty molodec! Ako vždy. A opäť mi gratuloval. Po zápase tam bol aj generálny riaditeľ Saturnu Michail Voroncov, ktorý ma sprevádzal, môj najlepší priateľ z pôsobenia v Saturne. Boli tam ľudia, s ktorými som v Rusku v minulosti spolupracoval, prišli pracovníci z našej ambasády v Moskve. Všetci sme sa stretli, takže tá radosť z toho víťazstva v Moskve bola ešte o to väčšia.
Zhováral sa Štefan Žilka
