Viackrát ste po majstrovstvách sveta povedali, že šampionát ste si neužili pre konflikt s médiami po prehratom zápase s Paraguajom. Napriek tomuto tvrdeniu, by nás zaujímalo, ktoré stretnutie, napríklad so známou trénerskou či hráčskou osobnosťou si najviac pamätáte z MS 2010?
Začnem prvou časťou vašej otázky. Majstrovstvá sveta som si neužil preto, lebo aj ja som urobil chybu. Samozrejme, neudržal som nervy na uzde, vybuchol som na tlačovej besede, ktorá v podstate ani nebola tlačová beseda… Bolo to normálne pracovné stretnutie s novinármi. Keby to tí ľudia nechceli pustiť do sveta, tak to nepustia… Ale stalo sa to, čo sa stalo. Médiá – a najmä bulvár- z takých vecí žije, takže si prišli na svoje… Možno to bola aj dobrá vec. Celú ťarchu toho konfliktu som zobral na seba. Ešte viac som sa koncentroval na svoju prácu a všetko ostatné. Menej som komunikoval navonok… Možno niečo negatívne bolo nakoniec pozitívne. Aj to prináša veľký futbal… Vedel som, že nás čaká rozhodujúci súboj, v ktorom Talianom stačí remíza, no my musíme bezpodmienečne vyhrať. A práve s Talianmi je spojený aj môj veľký zážitok. Pre trénera je samozrejme, ak za veľké stretnutia označí kontakty so svojimi slávnejšími a úspešnejšími kolegami. Ani ja som v tomto smere nie výnimka. Pre mňa bolo superzážitkom stretnutie s trénerom Talianov Marcelom Lippim. Do smrti naň nezabudnem. Pred zápasom s Talianmi ma bral ako svojho syna. Keďže nevie anglicky a hovorí iba taliansky a francúzsky, tak sme pred zápasom spolu prehodili niekoľko všeobecných fráz Po zápase som mu chcel ísť podať ruku, ale bol taký sklamaný, že okamžite odišiel z ihriska. Trochu ma to prekvapilo… Ale potom však čakal polhodinu, kým sa skončila tlačová beseda so mnou. Zagratuloval mi. Vystískal ma, vyobjímal. Pri gratulácii zdôraznil, že sme hrali dobre a že sme zaslúžene postúpili ďalej. To bolo veľké ocenenie vašej roboty, alebo vášho tímu. Lippi, človek, ktorý vyhral majstrovstvá sveta i Ligu majstrov, legenda trénerská polhodinu počkal, kým sa neskončila moja tlačová beseda a poriadne ma vyobjímal, vystískal, zagratuloval mi. Povedal, že sme v zápase boli lepším mužstvom a zaslúžene sme postúpili ďalej. To sú gestá, ktoré dokáže urobiť iba veľký človek a odborník. Naopak, Holanďania boli arogantní pred zápasom s nami a boli arogantní aj po ňom. To sú také detaily. Tam je veľkosť aj tých trénerov. S trénerom Nového Zélandu sme si pred zápasom podali ruky a sľúbili sme si, že po zápase pôjdeme spolu na pivo. Tak isto paraguajský tréner. Veľká koncentrácia na zápas. Paraguaj mal asi najlepšiu hru dozadu, výbornú defenzívu, akú som na mS osobne videl. Organizáciu hry v defenzíve. Vysoký presing. Prakticky v súboji s nami nám nič nedovolili. Boli to báječné stretnutie. Chceli sme sa stretnúť aj s Maradonom, ktorý býval iba kilometer od nás, ale Argentínčanov v ich sídle tak strážili, že sme sa nikde nedostali. My sme prakticky neboli nikde. Za celý čas sme absolvovali iba dva výlety. Raz sme boli v do zoologickej záhrady a raz sme sa boli v buši pozrieť na levy. Návšteva golfového klubu bola oficiálna akcia. To bolo všetko z nášho voľného času. Viacsa nedalo stihnuť.
Čo ste si okrem postupu do osemfinále MS a historického úspechu slovenského futbalu priniesli z Afriky? Napríklad nejaký osobný talizman, resp. iné dojmy z dejiska MS 2010?
Ani neviem… Nejaké suveníry. Ja nie som človek, ktorý si odkladá dresy, vlajky a iné suveníry. Ja som to všetko porozdával. Z Afriky, dá sa povedať, že nemám prakticky nič. Nechal som to na malého Vlada. Je to aj jeho spomienka. Jeho zážitok. Ale ja zo spomienok nežijem.
Po MS ste rozhodli vyradiť z reprezentácie niekoľkých hráčov… Hoci ste ich nikdy nemenovali, podľa určitých indícií sa dá vytušiť o koho ide… Čo vás viedlo k tomuto kroku, respektíve v čom vás títo hráči na MS sklamali?
Niektorí skončili prirodzenou cestou… Aj vzhľadom na vek, aj na určitú zmenu v kádri. Či to bol Kozák, Martin Jakubko, Martin Petráš. Niektorí aj preto, že v klube nehrávali. Presedeli pol roka na lavičke alebo nemajú klub. To je prirodzená cesta. Ostatní hráči sú v kádri a život beží ďalej. Nerobil by som z toho veľkú vedu, ani senzáciu. Dostali šancu niektorí iní hráči. Mladší a perspektívnejší… Napríklad Kucka sa dostal do mužstva až počas prípravy na MS. Takže v mužstve máme veľa mladých hráčov. S kariérou skončil Zdeno Štrba. Po zranení sa vrátil Miroslav Karhan. V kádri teraz máme dvoch – troch skúsených hráčov. Ale vieme, kde nás tlačí topánka… Vždy však musíme riešiť veci, kde nás najviac tlačí topánka, kde nám jedno koliesko v tom organizme chýba. V našom prípade je to otázka defenzívneho stredopoliara. Preto chceme vybaviť občianstvo pre Karima Guédého, ktorý by nám, podľa mňa, na tomto poste určite pomohol. Jeho fyzický fond je nevyčerpateľný. Na tomto teraz musíme pracovať, nie sa stále vracať do minulosti.
Holanďania boli arogantní pred zápasom s nami a boli arogantní aj po ňom.Vladimír Weiss starší
Na svetový šampionát v Juhoafrickej republike ste nominovali 23-členný výber. Chýbali vám v ňom nejakí hráči, o ktorých ste si povedali: škoda, že tohto futbalistu nemám so sebou v Afrike? Tento by nám teraz veľmi pomohol, keby tu bol s nami?
Tak určite Miro Karhan. Dovolím si povedať, že tréner občas potrebuje v kabíne aj pomocú ruku – a práve on je u nás tou pomocnou rukou. Svojou autoritou, svojou ľudskosťou a svojou skromnosťou. Na druhej strane má obrovský rešpekt medzi hráčmi. Čiže Miro Karhan bol tým hráčom, ktorý mi v Juhoafrickej republike chýbal. Zaslúžil si tam byť prvý ako hráč, no zranenie ho vyradilo z účasti na MS.
Čo vás najviac baví na práci hlavného trénera reprezentačného mužstva a naopak, čo vám najviac uberá spánok?
Najviac mi chýba ihrisko. Tým sa vôbec netajím. Chýba mi práca s hráčmi, kontakt s nimi. Lebo deň je veľmi dlhý a práca reprezentačného trénera je väčšinou kancelárska. Alebo sú to výjazdy za hráčmi do zahraničia, čo nie je vôbec jednoduché. Vycestujete za konkrétnym hráčom do zahraničia a ten hráč vôbec v stretnutí nenastúpi. Stalo sa mi aj to… Potom je to tiež rozbor zápasov. Súčasná technika mi umožňuje spojiť sa cez internet a satelit s kýmkoľvek. Vďaka tomu mám prehľad o každom hráčovi. To je veľká výhoda. Prakticky každého hráča mám zmapovaného. Doma, aj v práci mám špičkovú videotechniku, ktorá mi umožňuje sledovať prakticky všetky futbalové stretnutia zahraničných líg. Z tohto pohľadu je to zábavná robota, ale mňa to úplne nenapĺňa. Chýba mi ihrisko, každodenný kontakt s hráčmi. Viem si predstaviť… Dá sa to určite urobiť k spokojnosti oboch strán. Uvediem príklad Guusa Hiddinga, ktorý súčasne trénoval Chelsea a ruskú reprezentáciu. Veď v tom termíne, keď si on plnil reprezentačné povinnosti, mali kluby voľno. Dá sa ten čas správne rozdeliť medzi klub a reprezentáciu. Nie je jednoduché, ale ide to… Podľa mňa z takej kombinácie trénerského pôsobenia by mali obe strany úžitok. Aj klub, aj reprezentačný tréner. Podnikol som už v tomto smere určité kroky, najbližšie dni ukážu, čo bude so mnou ďalej.
Dostali ste nejaké ponuky zo zahraničných alebo slovenských klubov?
Ponuky som mal… Ale v súčasnej situácii je to zložité. Z klubového hľadiska je to ťažké, pretože manažment špičkových klubov vyžaduje od svojho trénera, aby bol 24 hodín k dispozícii klubu. Máloktorý špičkový klub súhlasí s tým, že každý mesiac na týždeň alebo desať dní odíde hlavný tréner preč. Skôr by sa to dalo uplatniť v našich slovenských pomeroch. Tu by to bolo jednoduchšie. Ale zatiaľ aktuálna situácia je taká, že som na plný úväzok reprezentačným trénerom slovenských futbalistov. V tejto chvíli však neviem povedať, čo prinesie najbližšia budúcnosť, kam budú smerovať moje kroky.
Nadobudli ste pocit, že práve postupom do osemfinále MS sa slovenský futbal pohol smerom dopredu z hľadiska akceptácie na medzinárodnej scéne? Prejavuje sa to povedzme už teraz v ďalšej kvalifikácii o postup na ME 2012?
Určite máme väčší rešpekt. Každý vie, že Slovensko hralo na majstrovstvách sveta. Každý vie, že Slovensko poslalo z MS domov Talianov. To je výsledok, ktorý obletel svet. Preto súperi majú voči nám rešpekt. Navyše, hráči, ktorí sú vedúci lídri v našom mužstve, či je to Mucha, Škrtel, Hamšík, Karhan a niektorí mladší hráči, sú už lídrami aj vo svojich kluboch, o tých sa treba opierať. To sú futbalisti, ktorí prakticky každý tretí deň hrajú ťažké zápasy, čo sa prenáša aj do ich skúseností. Samozrejme, máme v mužstve aj veľa mladých hráčov, ktorí sa ešte musia učiť. Ale ich drzosť, spontánnosť a priamočiarosť môžu slovenskej reprezentácii pomôcť v budúcnosti. Tí hráči získali obrovskú skúsenosť. Lebo majstrovstvá sveta sú vysokou školou futbalu. Hrajú na nich najlepšie mužstvá sveta. Hrajú na nich najlepší hráči. Stretnutia sú pred fantastickými divákmi a na fantastických štadiónoch. To všetko dáva skúsenosti na nezaplatenie. Ja verím, že toto mužstvo ešte veľa dokáže, hoci kvalifikačná skupina o postup na ME je mimoriadne ťažká. Jej favoritmi sú určite Rusi. Fakt, že o osem rokov budú u nich majstrovstvá sveta, len dokazuje tú ich silu vo svete. Dokazuje silu ich lobingu a ekonomického potenciálu, ale na druhej strane aj výborného mužstvo, ktoré v súčasnosti majú. Ale naša skupina je otvorená. Vyhrali sme v Rusku. Oni sa potkli, my sme sa raz potkli. Skupina je vyrovnaná a o postupe ďalej budú rozhodovať až úplne posledné zápasy. Až v nich sa rozhodne o priamom postupe z 1. miesta, respektíve postupe z baráže.“
V užšom výbere na najlepšieho futbalistu za rok 2010 sa ocitlo trio z FC Barcelona: Messi, Xavi a Iniesta. Chýba vám tam niekto v tomto menoslove alebo aké by bolo vaše poradie najlepšej svetovej trojky a prečo?
Nechýba mi tam nikto. Ja som do tej trojice osobne dal Cristiana Ronalda. Neviem, či nie na 3. miesto. Pretože, čo sa týka ofenzívy, s Messim sú najlepšími hráčmi. Čo oni dvaja vystrájajú , to je zážitok sledovať. Ako jeden, tak aj druhý. Messimu patrí právo byť najlepším hráčom sveta. Aj keď Iniesta a Xavi sú výborní hráči, ale Messi je ten, ktorý dáva góly, ktorý zabáva divákov. Preto pre mňa je on najlepším hráčom sveta.
Inter Miláno vyhral v roku 2010 takmer všetko, čo sa vyhrať dalo (okrem európskeho Superpohára, pozn. ), ale čo hrala nedávno Barcelona proti Realu Madrid, to bol futbal z ríše snov, plus okorenený parádnymi gólmi. Navyše päť gólov v sieti súpera sa v jej prípade stáva v poslednom čase normou… Čím si vysvetľujete súčasnú špičkovú formu barcelonského mužstva?
Barcelona je dôkazom systematickej roboty. Je tam vidno perfektnú prácu v klube. Všetko má svoj poriadok a opodstatnenie. Barcelona má najviac odchovancov vo svetovom futbale. Je to fantastické mužstvo s fantastickými podmienkami. Na každý zápas má v hľadisku 100 tisíc divákov. Sám som to zažil na vlastnej koži, keď tam hral malý Vlado s Manchestrom City. Je to niečo úžasné… Hrať v Barcelone túži každý futbalista. Hrať raz za Barcelonu, to musí byť snom každého hráča. Futbal, aký predviedli oni v stretnutí s Realom Madrid, bolo niečo fantastické. Sám som neveril, či sa to vôbec dá. Ale asi áno, keď to dokázali… To bolo niečo dokonalé. V defenzíve bez chyby. A v útoku jeden parádny koncert. Niečo, čo nemá obdobu. Keď dáte päť gólov takému mužstvu ako je Real Madrid a takému trénerovi ako je José Mourinho, musíte niečo vedieť. V tomto stretnutí sa ukázalo, že Barcelona má dnes jednoznačne najlepší tím. Hoci nemusí vyhrať Ligu majstrov, lebo v dvojzápase sa vo futbale môže prihodiť všeličo. Barcelona hrá systémom, ktorý sa aj mne najviac páči – v rozostavení: 4 – 3 – 3. V ňom však každý z hráčov má svoje miesto a navyše každý z nich fantasticky ovláda loptu.
A pokiaľ ide o Inter Miláno a jeho unikátne zbieranie futbalových trofejí po celom svete? Za rok ich získali celkom päť…
Určite aj Inter Miláno je fenomén. Funkcionári klubu ho vyšperkovali v momente, keď k mužstvu prišiel tréner Mourinho. Aj keď s Mancinim dvakrát vyhrali taliansku ligu, vrchol futbalového snaženia dosiali pod vedením Mourinha. Jeho charizma, jeho osobnosť, praktiky a tiež jeho typická drzosť dodala tímu väčšiu agresivitu, väčšiu túžbu po víťazstve. To je najmä jeho zásluha. Jeho drzosť dodala tomu tímu zdravú agresivitu. Bez neho by Milánčania určite nevyhrali Ligu majstrov.
Ja nie som človek, ktorý si odkladá dresy, vlajky a iné suveníry. Ja som to všetko porozdával. Z Afriky, dá sa povedať, že nemám prakticky nič. Nechal som to na malého Vlada. Je to aj jeho spomienka. Jeho zážitok. Ale ja zo spomienok nežijem.Vladimír Weiss starší
Pred prvým zápasom 2. predkola Ligy majstrov v sezóne 2005/2006 s Celticom Glasgow ste hráčom v rámci predzápasovej prípravy povedali, že hoci hráči zo Škótska jazdia na oveľa drahších a prepychovejších autách, oni sú oveľa lepšími futbalistami. Tak ste ich vyburcovali, že Celtic na Tehelnom poli utrpel debakel 0:5 a Juraj Halenár dal tri góly. Pred zápasom s Interom Miláno v skupine LM ste tvrdili, že na obed sa podávali špagety a večer si vaši hráči podajú Talianov… Kde na tieto motivačné bonmoty chodíte? Kto vám pomáha tieto heslá tak trefne a presne sformulovať?
To sú frázy, ktoré si už ani nepamätám… Účinkovanie v Lige majstrov v sezóne 2005/2006 bolo tiež krásne obdobie v mojom trénerskom živote. Ani si nepamätám, či odvtedy dal niekto Celticu päť gólov. Ale asi ťažko… V tom čase sme v Artmedii mali fantastické mužstvo. Keď si dnes spomeniem, kde tí hráči neskôr hrali a čo odohrali. V tom danom momente to bol silný tím. Celá Artmedia bola vynikajúce mužstvo. Stačí si spomenúť na to, čo sme uhrali v skupine. V Porte. Na ich štadióne sme dokázali poraziť hráčov ako Pepe, Diego aďalší. Mnohí z vtedajších futbalistov Porta hrali neskôr v Reale Madrid, v Juventuse Turín, v londýnskej Chelsey. Výborné zápasy sme odohrali. Dosiahli sme pekné výsledky. Boli to nádherné časy, ktoré nám všetkým priniesli veľa radosti z futbalu.
Vaše povestné bonmoty sme spomenuli preto, aby sme sa dostali k myšlienkam, s ktorými ste hráčov vyprevádzali zo šatne pred prvým zápasom na MS s Novým Zélandom a pred tým zlomovým a pamätným meraním síl s Talianskom?
Pred Novým Zélandom som vyprevádzal hráčov s tým, že tento zápas musíme vyhrať. A možno v tom bola najväčšia chyba. Obrovské chcenie ovplyvnilo ich výkon. V priebehu zápasu som videl, že hráči majú trému. Niektorí hráč cítili veľmi veľkú zodpovednosť z toho, že tento zápas musíme zvládnuť. Cez polčas som Rada Zabavníka, ktorého mám veľmi rád – a ktorý je jedným z mojich najobľúbenejších hráčov, zvozil ako malého chlapca. Rázne som sa ho opýtal, prečo má plné trenírky, veď sú to iba obyčajné majstrovstvá sveta. Normálne som mu vynadal (smiech). Po polčase trochu tá nervozita z nich spadla, ale ten výkon bol taký, aký bol. Všetci sme si veľmi zreteľne uvedomovali, že práve hráme prvý zápas v histórii Slovenska na majstrovstvách sveta. Pred zápasom s Talianskom som im hovoril sú aj dôležitejšie veci ako výhra na majstrovstvách sveta. Ale keď sú už na MS, nech hrajú tak ako hrali záver kvalifikácie s Poľskom. Keď im tiež málokto veril, no oni vedeli, že ak chcú ísť na MS, musia vyhrať. A dokázali to. Teraz, ak chceme ísť ďalej, musíme tiež vyhrať. Musíme v súboji s Talianmi uspieť, čo je v našich silách. Stále som ich presviedčal, že aj Taliani sa dajú poraziť…Tvrdil som, že už to nie je najlepšie svetové mužstvo ako pred štyrmi rokmi. Upozorňoval som hráčov, že Taliani sú starší o štyri roky. Nie sú takí rýchli ako boli. Naopak my ich svojou rýchlosťou, enormným nasadením, väčšou agresivitou v osobných súbojoch môžeme poraziť. Zdôrazňoval som im, že ich môžeme poraziť, že dnes môžeme na MS urobiť zázrak – a ten sa nám podaril.
A čím ste motivovali svojich zverencov pred osemfinálovým zápasom s Holandskom?
Pred zápasom s Holandskom som sa snažil dať hráčom tú myšlienku, že keď sme už tak ďaleko, môžeme ísť ešte ďalej. Ale už som cítil, že z hráčov ten veľký kameň zodpovednosti a motivácie spadol. Videl som, že už došlo k uspokojeniu. Vrchol tej našej motivácie, to čo nám bolo dané a súdené, sme už dosiahli. Výhra nad Talianmi bol strop nášho snaženia. A pri tom Holanďania v tom danom zápase sa dali poraziť. Mali dve vyložené šance. Cez polčas som hráčom hovoril, že stav 0:1 sa dá ešte otočiť. Tvrdil som im, že to je dobrý výsledok, lebo po zmene strán na nich príde veľký tlak. Nie na nás. Oni budú nervózni, nie my. Stalo sa, čo som predpovedal. Dvadsať minút 2. polčasu sme hrali skvele. Tá dvadsaťminútovka bola z našej strany výborná. Robo Vittek mal jednu veľkú šancu a jednu pološancu, Miňo Stoch mal dvakrát gól na kopačkách, ale nedal. Oni mali dve šance pred druhým gólom. Žiaľ, pri tom druhom góle sme zaspali. Hádali sme sa s rozhodcom, nedostúpili k hráčom, nešťastné vybehnutie Janka Muchu. Jedno s druhým… Ale asi tak to malo byť. Tak sa to malo skončiť.
Koľkokrát ste videli spomínané stretnutia s Talianskom a Holandskom od ich skončenia doteraz?
Zápas s Talianskom som videl ešte v tú noc dvakrát. Po zápase som taký unavený, že o jedenástej som išiel na hotel spať. Ale nemohol som zaspať. Tak som pozeral televíziu, v ktorej naše stretnutie s Talianskom opakovali v tú noc dvakrát za sebou. Až do rána. Tak som zaspal až ráno o piatej. Pravdaže, keď som sa pripravoval na tieto prednášky, tak som všetky zápasy, ktoré sme odohrali na MS, analyzoval a zostrihával. Zápas po zápase. S odstupom času som si pripomínal veľké chyby, ktoré sme v nich urobili. Hľadal som možnosti, ako sa im v budúcnosti vyhnúť. Ak sa to vôbec dá. Tri dni sme sa chystali na Robena. Vedeli sme, že pri tej jeho kľučke ho treba zdvojiť. Aj tak nám dal gól. Práve po tej kľučke…. Ale tých chýb pred jeho gólom tam bolo už viac. Chybu však urobí aj Holanďan, urobí ju aj Talian. Preto je ten futbal krásny, že sa nedá dopredu presne naprogramovať. Ale keď sa naň dobre pripravíte, môžete v tom-ktorom stretnutí veľa ovplyvniť.
Pozorne ste sledovali účinkovanie futbalistov Žiliny v hlavnej súťaži Ligy majstrov. Porovnanie s vašou Artmediou so sezóny 2005/2006 je zrejme zbytočné, ale mohla podľa vás Žilina so súčasným kádrom vyťažiť zo svojho účinkovania viac ako nulu na konte bodov a 19 inkasovaných gólov?
Pre Žilinu je veľkým úspechom už to, že hrala skupinovú fázu Ligy majstrov. V takej konkurencii, v akej ju hrala. To, že neuhrala ani bod, neberiem ako tragédiu. Aj keď si myslím, že v poslednom zápase mohla dosiahnúäť aj víťazstvo. Pretože mala zápas dobre rozbehnutý. Ale nebodovala. Práve tam sa ukázala neskúsenosť žilinských futbalistov s takou prestížnou súťažou. Žilina začala hrať s veľkým entuziazmom a odhodlaním. A trochu aj naivne. Lebo v tejto súťaži sú matematika a pravidlá hry rozdelené inak. Žilina sa z toho poučila a jej defenzíva bola od zápasu k zápasu lepšia a lepšia. To sa ukázalo najmä v závere posledných stretnutí. Spartak Moskva ju však doma porazil aj bez štyroch kľúčových hráčov. Ale to je osud slovenských klubov. Pretože my musíme najkvalitnejších hráčov predávať do zahraničia. Na druhej strane naši rivali môžu kupovať všetko, čo vidia, čo je im dostupné. To je prax Marseille, prax Spartaka Moskva, o londýnskej Chelsey ani nehovorím. Ale myslím si, že Žilina nejaký bod mohla uhrať. Možnosti na to mala.
Akú najkrajšiu gratuláciu ste dostali po návrate z úspešných majstrovstiev sveta v Juhoafrickej republike?
Pre mňa vždy bolo najlepšie to, keď som sa prechádzal s manželkou po meste, alebo, keď som išiel na večeru, na kávu, a zastavili nás obyčajní ľudia, ktorí mi ďakovali. Stačilo keď mi povedali: Vlado, bola to dobrá robota. Potešili ste nás. To bolo pre mňa najväčšie zadosťučinenie. Pretože, ako som spomínal: Doma nikdy nebudete prorokom. A v tomto ovzduší ide slovenský futbal ďalej ako išiel. Neviem, či sa podarí niečo z toho, čo som napísal, že chcem zmeniť slovenský futbal, aj urobiť. Myslím si, že výsledkami na MS sme podali slovenskému futbalu takú pomocnú ruku ako nikto a nikdy predtým. Aká bude na toto všetko odozva, to už nezáleží iba na mne a futbalistoch slovenskej reprezentácie. Tam musia podať pomocnú ruku aj iní. Najmä štát alebo ľudia, ktorí v súčasnosti vedú slovenský futbal. Verím tomu, že sa tu niečo zmení. Je tu nové vedenie SFZ. Bude záležať ako a či nájdeme spoločnú reč. Moje motto bolo: Čo bolo dobré, zo športového hľadiska nechajte na nás – na trénerov. V tom, čo robíme, bolo predsa veľa dobrých vecí. Čo bolo zlé, čo treba zlepšiť, zlepšujme spoločne. ČI si niekto z tohto nášho vystúpenia zoberie to dobré, ukáže až najbližšia budúcnosť.
Časť svojej prednášky v Senci a vo Varšave ste podporili mottom slávneho amerického prezidenta Abrahama Lincolna: „Vždy si pamätajte, že vaše odhodlanie uspieť, je dôležitejšia ako všetko ostatné.“ Je to idea, ktorú ste mužstvu vyvesili v šatni, ale je to myšlienka, ktorou sa v trénerskom a osobnom živote aj riadite?
Je to jedno z tých hesiel, ktorým verím. Ak si neveríte vy, tak nemáte šancu niečo veľké dokázať. Keby som si neveril, tak by som do toho nešiel. Ak by som nebol vnútorne presvedčený, že môžem s týmto tímom postúpiť na MS, alebo že môžem niečo s ním uhrať, tak by som do toho nešiel. Mal som predsa aj iné ponuky zo zahraničia. Rozhodol som sa pre reprezentáciu. Lebo by som si celý život vyčítal, že som to neskúsil. Takto mám svedomie čisté. Teší ma, že sa nám s mužstvom podarilo niečo urobiť. Hovorím však úprimne: ja som v tomto smere otvorený: Pokiaľ bude reprezentácia a zväz Weissa potrebovať, som tu, pokiaľ nie, podáme si ruky a život beží ďalej.
Máte na prahu nového kalendárneho roka tri futbalové méty, ktoré túžite v priebehu budúceho roka naplniť?
Keď chcete tri čisto futbalové méty, tak v prvom rade je to túžba, aby sa konečne začal budovať futbalový štadión. To je bod číslo jeden pre celý slovenský futbal. Ten štadión nebude ani pre mňa, ani pre mojich hráčov, ale bude predovšetkým pre futbal na Slovensku ako taký… Druhá túžba je, aby naši kľúčoví hráči reprezentácie boli zdraví, aby boli plní sily do ďalších kvalifikačných bojov, ktoré nás v kvalifikácii o postup na ME čakajú. Najskôr musíme zvládnuť dvojzápas s Andorrou. To bez diskusie. To by bolo istých šesť bodov. Bez toho sa nedá hrať úspešná kvalifikácia. Želám si, aby hráči boli plní sily a odhodlania aj do tých záverečných štyroch ťažkých jesenných stretnutí o postup na ME 2012. A tretia méta? Aby záver budúceho roka bol radostný, čo v našich podmienkach znamená byť úspešný. A úspešný záver roka bude vtedy, keď postúpime ďalej v kvalifikácii ME 2012, či už priamo z 1. miesta alebo cez baráž. To sú méty, ktoré si teraz pred seba staviam – a ktoré chcem splniť. Bez ich úspešnej realizácie by naše úsilie a futbal nemali zmysel a táto kvalifikácia by nemala logiku.
Zhováral sa Štefan Žilka