Teória mŕtveho koňa, pripisovaná indiánom kmeňa Dakota, je v svojej podstate jednoduchá, no trefná životná múdrosť: ak zistíš, že tvoj kôň je mŕtvy, zosadni z neho a hľadaj nového.
Znie to rozumne a logicky, no na Slovensku, akoby sme toto ignorovali. Namiesto toho, aby sme priznali zlyhanie a opustili nefunkčné stratégie, kupujeme nové sedlá, meníme jazdcov, zvolávame komisie a tvárime sa, že by kôň ešte mohol sem tam cválať.
Táto satirická metafora dokonale odhaľuje našu národnú slabosť – popieranie nepríjemnej pravdy – a najvypuklejšie je to v politike, pri systémových problémoch a aktuálne pri konsolidácii verejných financií.
Slovensko musí konať
Slovensko stojí pred vážnou výzvou. Náš rozpočtový deficit sa šplhá k neudržateľným číslam, verejný dlh sa blíži k 60 % HDP a ekonomické tlaky – od starnúcej populácie po globálne spomalenie – nás nútia konať.
Konsolidácia na mieru: Ako politici utiahnu opasok, iným - KOMENTÁR
Problém je jasný: míňame viac, než si môžeme dovoliť, a bez hĺbkových reforiem sa situácia len zhorší. Potrebujeme zastaviť neefektívne výdavky, zoštíhliť prebujnenú byrokraciu, prebudovať celé sektory napríklad zdravotníctvo a modernizovať školstvo. No čo robíme namiesto toho? Prichádzame s polovičatými riešeniami, ktoré sú ako lepenie diery na potápajúcej sa lodi lepiacou páskou.
Zvyšujeme dane, škrtajú sa rozpočty bez jasnej stratégie, menia sa ľudia, akoby výmena tváre na čele stačila na vyriešenie systémových chorôb.
Zdravotníctvo a školstvo
Vezmime si zdravotníctvo. Každý vie, že je v katastrofálnom stave: nemocnice sú podfinancované, lekári a sestry odchádzajú za lepšími podmienkami do zahraničia, pacienti čakajú na vyšetrenia celé mesiace.
Problém je zrejmý už roky, no namiesto odvážnej reformy – ako optimalizácia siete nemocníc, lepšie riadenie zdrojov či zatraktívnenie povolania zdravotníkov – sa uchyľujeme k povrchným riešeniam. Nové administratívne pravidlá, tlačové konferencie o „reformách“ či občasné navýšenie rozpočtu bez systémovej zmeny sú kŕmením mŕtveho koňa, ktorý už dávno vydýchol.
Podobný príbeh vidíme v školstve. Naše deti zaostávajú v medzinárodných testoch, učitelia zarábajú žalostne málo a školy používajú zastarané metódy. Čo robíme? Namiesto investícií do kvalitných pedagógov, moderných učebných pomôcok a prispôsobenia výučby 21. storočiu, zavádzame nové osnovy, ktoré nikto poriadne nevie implementovať. Byrokracia v školstve narastá, učitelia sú zahltení papierovaním a výsledky? Stále rovnaké. Mŕtvemu koňovi kupujeme nové uzdy a čakáme, že sa konečne rozbehne.
Musíme priznať, čo je mŕtve
Konsolidácia verejných financií je ďalším príkladom. Deficit rozpočtu a rastúci dlh nie sú novinky – ekonomické analýzy to potvrdzujú roky. Potrebujeme odvahu zastaviť zbytočné a nezmyselné dotácie, ako boli kedysi tie do uhoľného priemyslu, či prehodnotiť predražené verejné zákazky, ktoré stoja milióny, no prinášajú minimum.
No namiesto toho vidíme, ako sa problémy odkladajú, vytvárajú sa komisie na „analýzu“ alebo sa hľadajú rýchle riešenia, ako plošné škrty či zvyšovanie daní, ktoré len zaťažujú ľudí bez riešenia podstaty.
Teória mŕtveho koňa je varovaním: popieranie pravdy nás nikam neposunie. Každý rok, keď lejeme peniaze do neefektívnych projektov, odkladáme reformy, alebo sa tvárime, že drobné úpravy stačia, kradneme si vlastnú budúcnosť. Slovensko potrebuje odvahu – nie ďalšie tlačovky, nie nové komisie, ani ďalšie rozpočty na „školenia koňa“.
Musíme priznať, čo je mŕtve: zastarané štruktúry, neefektívne výdavky, nefunkčné systémy. Zosadnúť z mŕtveho koňa nie je priznaním prehry, ale prvým krokom k ozdraveniu. Ak budeme pokračovať v jazde na mŕtvom koni, s novým sedlom a starými výhovorkami, skončíme v slepej uličke. Slovensko si zaslúži viac – jasnú víziu, odhodlanie a cestu vpred.
