Existuje len málo tém, ku ktorým sa ekonómovia nedokážu vyjadriť. Darčeky k nim podľa analytika INESS Róberta Chovanculiaka nepatria. Vo svojich názoroch sa však nezhodnú. Spor sa vedie v popisno-bezhodnotovej rovine (prečo dávame darčeky) a aj na úrovni normatívnych implikácií (či a aké darčeky dávať). V zásade existujú podľa Chovanculiaka tri ekonomické prúdy: ponukoví, dopytoví a inštitucionálni ekonómovia.
Tí ponukoví sa pri analýze dávania darčekov zameriavajú na toho, kto dáva. Ak Richard kúpi svojej žene na Vianoce sveter za 60 eur, tak Richard demonštruje svoje preferencie, že hodnotí darček na viac ako 60 eur. Teda v spoločnosti vznikla nová hodnota – sveter sa presunul z rúk obchodníka, ktorý ho hodnotí na menej ako 60 eur, k Richardovi, ktorý ho hodnotí na viac ako 60 eur. „Podľa tejto vetvy ekonomického myslenia sú Vianoce blahobyt zvyšujúce orgie. Milióny darčekov sa presúvajú z rúk obchodníkov do rúk Richardov,“ konštatuje Chovanculiak.
Informačný problém
Dopytoví ekonómovia nesúhlasia a príbeh posúvajú ešte o krok ďalej. Darček totižto neskončí u Richarda, ale u jeho ženy. Čo si ona myslí o novom svetri? Kúpila by si ho aj ona, keby mala 60 eur? „Možno áno. Pravdepodobne však nie. Richard totižto čelí informačnému problému, obdobnému ako centrálni plánovači v socializme – ako alokovať zdroje v spoločnosti, resp. v rodine, keď dôkladne nepoznáme preferencie a hodnotenia ľudí, teda členov rodiny,“ uvádza Chovanculiak.
Podľa týchto ekonómov tak Vianoce nie sú sviatky pokoja a radosti, ale masová strata mŕtvej váhy – ekonomický termín pre plytvanie. V spoločnosti v tomto období nevzniká nový blahobyt, ale skôr zaniká. Veci sa presúvajú z rúk obchodníkov do rúk obdarovaných, ktorí s nimi nie sú až tak spokojní.
Ekonóm Waldfogel sa pokúsil kvantifikovať spomínanú stratu mŕtvej váhy. Jeho výskum ukazuje, že ak priemerný Richard zaplatil za darček 60 eur, tak si ho jeho žena vážila na 54 eur. Plytvanie odhaduje na približne 10 %. „Slováci plánujú minúť na Vianoce okolo pol miliardy eur, čo znamená plytvanie vo výške 50 miliónov eur,“ hovorí Chovanculiak. Waldfogel dokonca publikoval celú knihu na tému darčekov. Jej podnadpis je „Prečo by ste nemali kupovať darčeky počas sviatkov.“
Hotovosť (nie) je riešením
Podľa dopyťákov však existuje jeden efektívny darček: hotovosť. Ak dá Richard svojej žene 60 eur namiesto svetra, tak ich ona minie najlepšie, ako vie a v spoločnosti sa presunú vzácne zdroje z ich menej hodnotného použitia do viac hodnotného. Problém s týmto záverom podľa Chovanculiaka je, že ani samotní dopyťáci nemajú guráž ho aplikovať do svojho života. Cítia, že aj napriek ich vodotesnej argumentácii tu niečo nesedí.
Kupovanie darčeka pre ženu totižto nie je len o hodnote samotného darčeka, ale aj o hodnote signálu, ktorý akt darovania vysiela. „Snáď nikto nepochybuje o tom, že vybrať ten správny sveter pre ženu je skutočne komplexná úloha vyžadujúca vysoké úsilie. Na rozdiel od hotovosti,“ pokračuje Chovanculiak.
Darček ako spoločenská inštitúcia
Tému darčekov je možné podľa Chovanculiaka posunúť ešte o úroveň vyššie. Waldfogel uvažoval o obdarovávaní ako o jednorazovom akte medzi dvoma osobami. Dávanie darčekov je však spoločenský fenomén. Hlavne keď je dávanie ritualizované do podoby kultúrneho javu ako sú Vianoce. Pri hodnotení užitočnosti dávania darov sa tak nemôžeme na situáciu pozerať len staticky a lokálne, aký je vplyv aktu dávania na blahobyt jedného obdarovaného. Ale dynamicky a globálne, aký je vplyv procesu dávania si darčekov naprieč celou spoločnosťou. „To je niečo, čo rieši tretia skupina ekonómov – inštitucionalisti,“ vysvetľuje Chovanculiak.
Ekonóm Peter Leeson v jednom výskume popísal, ako dávanie darov umožnilo obchodovať medzi rôznymi kmeňmi a cudzincami v predkoloniálnej Afrike. V ekonomickom žargóne išlo o obchod medzi heterogénnymi aktérmi, medzi ktorými bola veľká sociálna vzdialenosť. To sú podmienky, kde sa dôvera buduje len ťažko. A Leeson ukázal, že práve dávanie darov vedelo pomôcť.
Stačilo, že keď prišiel cudzinec do nejakého kmeňa s ponukou na spoluprácu, tak sa od neho očakával dar. Tento dar slúžil ako sito, ktoré oddeľovalo zrno od pliev – čestných obchodníkov od podvodníkov. Dar bol totižto investícia do vzťahu, ktorá sa oplatila len tým cudzincom, ktorí mali v pláne obchodovať dlhodobo. Len tak sa im mohla vrátiť prvotná investícia do daru. Pre fungovanie tohto mechanizmu stačilo, aby bola hodnota daru vyššia ako potenciálny zárobok z jednorazového podvodu.
Celospoločenské dávanie darov je teda podľa Chovanculiaka demonštrovanie skutočnosti, že sme na jednej lodi a neplánujeme z nej vyskočiť. Mnohé kultúry prišli nezávisle na sebe s rituálnym, verejným, recipročným, opakovaným obdarovávaním. My máme Vianoce, židia Chanuku, hinduisti Raksha Bandhan, africká kultúra Kwanzaa, moslimovia Eid al-Adha a v Ázii majú Čínsky nový rok. Obdarovávanie je znakom budovania civilizácie.
Dary a ich dôležitosť
Z krátkozrakého pohľadu neoklasickej ekonómie tak môže byť dávanie darčekov plytvaním. „My však musíme brať do úvahy, že žijeme vo svete, kde existujú transakčné náklady. Nevidíme druhým ľudom do hláv. Nevieme, aké sú ich úmysly. A preto má v spoločnosti verejné, rituálne obdarovávanie svoje dôležité miesto,“ uvádza Chovanculiak.
Vianoce sú tak podľa neho platforma, ktorá pomáha znižovať transakčné náklady. Všetci signalizujeme blikajúcimi svetlami na dome a obvešaným stromčekom v obývačke, že sme súčasťou kultúry dávania darčekov. Že nám môžu všetci ostatní dôverovať. Lebo život v našej komunite myslíme vážne, dlhodobo a úprimne.
