„Ide o samovraždu istého Bernharda Straussa,“ vysvetlil Stehling. „Ten dobrák sa doma obesil a pred niekoľkými dňami ho pochovali na hlavnom viedenskom cintoríne.“
„A čo?“
Stehling si vzdychol. „Po pohrebe sa odohrala nepríjemná udalosť. Niekto chcel mŕtvolu znovu vykopať a v poslednej chvíli ho prichytili.“
„Takže vykrádač hrobov.“
Kniha Hrobárov almanach z vydavateľstva Ikar je román o hlavnom viedenskom cintoríne, o údajných živých mŕtvolách a upíroch, ale v prvom rade je to kriminálka o období, v ktorom sa zrodilo mnohé z toho, čo formuje naše životy dodnes – telefóny, elektrina, automobily, fotografia, kino… Všetko vtedy vzniklo tak bleskovo za sebou, že pre niektorých to bolo až prirýchlo.
Viedeň obchádza smrť a jej tajomstvá môže odhaliť iba jediný človek.
Píše sa rok 1893. Augustin Rothmayer pracuje ako hrobár na slávnom hlavnom cintoríne vo Viedni. Je trochu zvláštny, ale nesmierne sčítaný a píše prvý almanach pre hrobárov. Pokoj mu však naruší mladý policajný inšpektor Leopold von Herzfeldt, ktorý potrebuje odborníka na smrť.
Vo Viedni totiž došlo k vraždám niekoľkých služobných a vrah do každej zastokol kôl. Hrobár videl už kadejaké telá, pozná všetky príčiny smrti aj fázy rozkladu. Vie, že narážanie na kôl patrí medzi starobylé metódy udržania mŕtvol pod zemou, aby neškodili živým. Vyčíňa vo Viedni poverčivý sériový vrah? Inšpektor a hrobár sa spolu pustia do vyšetrovania a zistia, že za bránami krásneho veľkomesta číha skaza.
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Vlado Kobielsky:
Autor bestsellerov Oliver Pötzsch nás vo vynikajúcej detektívke Hrobárov almanach zavedie do Viedne na prelome storočí, do najtemnejších kútov mesta v období, v ktorom sa rodili základy modernej kriminalistiky. Priblíži nám tak vyšetrovacie metódy, ktoré navždy zmenili svet inšpektorov a komisárov, zločincov aj vrahov.
„Nesmiete sa na to pozerať tak ľudsky, ale skôr abstraktne. Potom to pôjde. Mŕtvola je skrátka mŕtva, iba kus mäsa, a duša, alebo v čo veríte, telo už dávno opustila. Vražda je ako veľká hádanka, ktorú treba vyriešiť.“
Oprel sa dozadu. „Táto logika ma odjakživa fascinovala. Starostlivý postup ako pri matematickej úlohe.“
„Tie metódy…“ začal Jost váhavo a sadol si oproti Leovi za stôl. „Tie, ktoré ste používali na mieste činu. Kde ste sa ich naučili?“
„Je to nový vedný odbor, ktorý sa podľa môjho názoru čoskoro presadí,“ odvetil Leo. „Volá sa kriminalistika. V podstate ide o medziodborové štúdium s prvkami chémie, medicíny, fyziky a, samozrejme, práva a zdravého rozumu. Môj nadriadený v Grazi sa usiluje tento študijný smer etablovať v Rakúsku. Zatiaľ bezúspešne.“
Bolo zaujímavé sledovať novátorské metódy Lea, ktoré sa vtedy dostávali do detektívneho vyšetrovania. Ako sa rodila moderná kriminalistika, vtedy ešte v plienkach. Malo to napínavé, temné pasáže, ale tiež humorné, ktoré to celé odľahčilo.
Milan Buno, knižný publicista
Informačný servis