Pri pohľade na glóbus sa Čile zdá ako veľmi vzdialená krajina, ktorá je tak trochu „naopak“. Napríklad oberačky sú tam síce na jeseň, ale pre Čiľanov to znamená apríl. „Sezóna oberačiek trvá v Čile pomerne dlho, závisí od regiónov, “ hovorí Július Chládek. „Na teplom severe dozrievajú hrozná skôr, na juhu zasa neskôr. Veľkú úlohu zohrávajú hory a oceán. Táto krajina je geograficky veľmi úzka a dlhá. Na jednej strane je ohraničená obrovskými Andami – dlho považovanými za najvyššie hory sveta, na druhej strane je chladný Tichý oceán. Každé údolie má iný charakter a nachádzajú sa v nich oblasti so špeciálnou mikroklímou, ktorá sa prejavuje vo víne. V Čile je veľa plôch, ktoré sú vhodné na vinič a sú voľné. Často môžu začať pestovať víno na poľnohospodársky nevyužitej pôde a v častiach, kde zistia, že sú výborné klimatické podmienky. Napríklad vo vinárstve Errázuriz nám hovorili o tom, ako v oblasti Aconcagua, blízko pobrežia na usadlosti Manzanar, našli ideálne podmienky predovšetkým na pestovanie bielych odrôd viniča Sauvignon Blanc a Chardonnay či červeného Pinot Noir. Hoci z hľadiska geológie sú to často kamenisté pôdy, vinári hovoria, že ak chceme, aby vinič poskytol zaujímavé hrozno, má sa trápiť.“
Prekonali zastarané postupy
Čílske vinohradníctvo je svojím spôsobom kuriózne. Vinice tu vznikali prakticky od 16. storočia po príchode Španielov a najväčší rozmach nastal s veľkou francúzskou emigráciou v 19. storočí. Vďaka svojej výnimočnej polohe bolo Čile uchránené od fyloxérovej nákazy, a tak tu môžete nájsť množstvo viníc, ktoré nepoužívajú americké podpníky, ale rastú ako pôvodné odrody. Lenže s krajinou a miestnym vinárstvom tiež zmietali politické udalosti, ktoré sú podobné tým našim. „Moderné vinárstvo sa začalo v deväťdesiatych rokoch,“ hovorí Július Chládek. „Postupy a procesy, akými bolo víno spracovávané do deväťdesiatych rokov, boli veľmi nemoderné a moky, ktoré sa tam vyrábali, boli často podpriemernej kvality. Boli lacné na to, aby sa človek dostal do nálady, nie na vychutnávame kvality. Čile malo čosi podobné ako my v čase, keď boli pri moci socialisti. Za vlády Salvadora Allendeho prebehla poľnohospodárska reforma a obmedzovalo sa súkromné vlastníctvo. Až s demokratickou históriou (od začiatku deväťdesiatych rokov) je spojený nástup modernej výroby vína.“
Impulzom bolo, že sa známy španielsky vinár Miguel Torrés rozhodol využiť výnimočné lokálne podmienky a začal experimentovať s modernými postupmi. Niektorí čílski vlastníci sa zamysleli nad tým, prečo špičkový svetový odborník chce robiť vína práve u nich. A tak sa pár domácich výrobcov dalo dokopy a rozhodli sa, že predstavia svoje produkty na Vinexpo v Bordeaux. Vzhľadom na svoj exotický pôvod a zaujímavý potenciál ich mokov získali publicitu. Práve to umožnilo rozbeh masívnych investícií, ktoré odštartovali novú éru. „Kuriózne je aj to, že moderní čílski spracovatelia boli v tých časoch omnoho viac známi vo svete ako doma,“ opisuje situáciu J. Chládek. „Urobili výborné edície vína, ktoré oslovili svojou exotikou gurmánov po svete a svet sa o nich začal zaujímať. Začali exportovať, ale doma ich málokto poznal. Nový charakter ich produktov a hlavne vyššie ceny za ne spotrebiteľov odrádzali. Postupne však prerazili aj v Čile. Najprv vznikla jedna vinotéka v Santiagu de Chile, kde ponúkali tie najúspešnejšie moky, a postupne ich prijal aj domáci trh.“
Zrelosť kontrolujú cez satelity
Dnes väčšina vín v tamojšom maloobchode pochádza od renomovaných čílskych výrobcov. Víno je tam dnes bežný spoločenský nápoj, prirážky zaň v reštauráciách sú oproti obchodu minimálne. Vinárstvo v súčasnosti patrí k najdôležitejším exportným artiklom. Samozrejme, nedosahuje rozmer ťažobného priemyslu, ale zasa robí dobré meno celej krajine. „Navštívili sme aj partnerov, s ktorými spolupracujeme. Dovážame nápoje zo šiestich vinárstiev – Errázuriz, Caliterra, Arboleda, Sena, Viňedo Chadwick a Emiliana. Errázuriz je považovaný za meradlo kvality čílskeho vinárstva, Concha y Toro zase dominuje z hľadiska kvantity. Dovážame aj moky, ktoré sú špičkovej kvality a vyrábajú sa v malých objemoch. Napríklad Sena vznikla spojením Róberta Mondaviho, „krstného otca“ kalifornských vín a Eduarda Chadwicka, top čílskeho vinára,“ hovorí o svojich zážitkoch J. Chládek. „Čile je krajina s množstvom ciest, ktoré nie sú zachytené ani len na papierových mapách, takže žiadne GPS vám nepomôže. Problém je aj v komunikácii. Španielčina je základom, málokto hovorí po anglicky. Mimo hlavného mesta sa dokonca hovorí rôznymi dialektmi, hlavne starší. Dodnes si mnohé vinárstva zachovávajú rodinný charakter. Nielen vlastníctvom, ale aj spôsobom života. Mnohí ľudia, ktorí pracujú vo vinárstvach ako zamestnanci, tam aj žijú.
Na miestach, ktoré sme navštívili, sa takmer všetko hrozno zbiera ručne. Ale nie je to plošný zber. Pestovatelia robia satelitné termometrické snímky vinohradov a podľa sfarbenia na snímkach vedia zistiť, kde už hrozno dozrelo. Časti vinohradu identifikujú, natiahnu šnúry a vyznačia plochy, kde je zber možný. Cieľom je zabezpečiť tú najlepšiu kvalitu na ďalšie spracovanie. Je to systém dotiahnutý k dokonalosti. Napríklad v údolí Maipo, kde pestujú hrozno pre ikonické víno Viňedo Chadwick. Za normálnych okolností sa dá aj pri redukovanom zbere vyrobiť z 12 hektárov týchto viníc nejakých 30- až 40-tisíc fliaš. Oni selektovali zber až tak, že vyrábajú len 9-tisíc fliaš! Výsledkom je naozaj špičkový mok.“
A v čom sú čilské vína vlastne špecifické? „Majú taký zvláštny charakter plný slnka, vôní, vzdušnosti a ovocia,“ hovorí J. Chládek. „Očakával som, že uvidím krajinu bohatú na zeleň, bujnú a šťavnatú. Bol som preto prekvapený, že centrálne Čile je na konci leta a v jeseni vyprahnuté. Zelené boli vinohrady a ovocné plantáže, ale zvyšok bol suchý. Krajina mala živočíšny, divoký charakter. Ale stretol som zase krásnych ľudí. Navštívil som viacero zaujímavých vinohradníckych oblastí ako Maipo, čo je oblasť okolo Santiaga, bol som v údolí Aconcagua, ďalej v Casablance (mimoriadne vhodnej pre biele vína), ale aj v oblastiach Rapel, Cachapoal a Colchagua – porovnávanej s kalifornskou Napou.“
Fascinujúca krajina
Hoci Čile nie je gastronomická veľmoc, o dobré zážitky na tanieri nie je núdza. Zaujímavé je tamojšie seviche, čo je jedlo pripravené na studeno z ryby alebo darov mora, marinované v limetkovej šťave. Ale to nájdete prakticky vo všetkých prímorských oblastiach Latinskej Ameriky. Čile, podobne ako Argentína, má veľa dobytka, takže na svoje si prídu milovníci steakov. „Je tu aj fascinujúca príroda,“ hovorí J. Chládek. „Krásne Andy, kde sme navštívili aj Portillo, čo je jedno z najznámejších lyžiarskych stredísk s najstrmšou zjazdovkou na svete. Prichádzajú tam lyžiari z celého sveta v čase, keď je v Európe a Amerike leto. Ale v apríli ešte nebol sneh, takže sme videli nádherné skaly, skvostné vysokohorské plesá vrátane jazera Inca. Andy sú obrovské, kompaktné a pritom majú úžasné doliny s prudkými stúpaniami a fascinujúcimi výhľadmi. Je to tvrdá príroda, často prakticky bez vegetácie. Drsná. Zato samotné veľkomesto Santiago je aglomeráciou so siedmimi miliónmi ľudí. To je asi polovica všetkých Čiľanov. Je však rovnaké ako iné moderné veľkomestá. Omnoho viac sa mi páčilo pobrežie, historický prístav Valparaíso s jeho pestrofarebnosťou, so starými lanovkami uprostred mesta, s atmosférou, ktorá vyzerá ako živé múzeum.“
„Osobitosť krajiny, spoznanie miesta, odkiaľ víno pochádza, dá človeku viac ako čítanie encyklopédie,“ uzatvára svoje rozprávanie J. Chládek. „Z kníh sa veľa dozviete o faktoch, ale nenasajete atmosféru. Vďaka tomu, že Čile je veľmi dlhé, sa tam dá zažiť od púští po Patagóniu naozaj mnoho extrémov. Určite sa tam chcem znova vrátiť.“
Čile a Slovensko
Čiľania sa zaujímavo vyrovnávajú s históriou. Dodnes nezavrhli ani jednu z etáp svojho vývoja. Mnohí Augusta Pinocheta považujú za tvorcu moderných ekonomických úspechov. V Santiagu má svoj pomník aj Salvador Allende. Krátka história krajiny je podobná tej našej. Domáci ju vnímajú rozporuplne. Aj politickú scénu majú rozhádanú. Od socialistov po pravicových politikov, ktorí sa striedajú pri moci. „Keď som im rozprával o lokálnych slovenských trápeniach, hovorili – to máme aj my!“ hovorí Július Chládek. „Obyčajní Čiľania do Európy veľmi necestujú, ale moderní biznismeni áno. Boli vo Viedni, v Prahe, v Budapešti a vedeli veľa o starom kontinente, dokonca aj o Slovensku. Ale tých je menšina, pre ostatných je Európa zložitá. Málokto hovorí cudzou rečou, pre bežného človeka je ďaleko.
Pritom vo Valparaíse som videl množstvo trolejbusov z ČKD.“ Aj moderné vinárstvo má v Čile rovnako dlhú históriu ako na Slovensku. „Keď porovnám znalosť čílskych a slovenských vín vo svete, je to dramatický rozdiel,“ hodnotí J. Chládek. „Čile dnes považujú za úplne špičkovú krajinu moderného vína, ktorá dokáže bez problémov konkurovať najlepším európskym produktom. V slepých degustáciách dokáže poraziť aj tie najlepšie. Možno je to tým, že v rozhodujúcich okamihoch sa vinári dokázali spojiť a ťahali za jeden koniec. Spoločnými silami potiahli vozík ďalej v prospech všetkých. Dokážu spolupracovať a pomáhať si vo svete. A to im pomohlo presadiť sa.“
Text: Martin Kasarda
Informácie sú použité z www.vino.sk
