BRATISLAVA 24. decembra (WEBNOVINY) – V stupavskom kaštieli, ktorý patrí k dominantám a po jeho zrekonštruovaní aj ozdobám mesta, žije 250 hradných pánov a dám. Kastelán, riaditeľ Domova sociálnych služieb Pavol Podmajerský pre tých, ktorí sa nedostanú domov, pripravuje Vianoce. „Najprv okolo obeda osobne navštívim každého nášho klienta, porozprávať sa a pozvať ho, aby večer prišiel k štedrovečernému stolu, ktorý bude v jedálni. Začneme slávnostným prípitkom, pohostíme všetkých kaprom a šalátom, máme pripravené darčeky. Berieme to tak, že sú tu doma.“
V kaštieli žijú prevažne starší ľudia, vekový priemer je okolo sedemdesiatky, keďže ešte donedávna to bol domov dôchodcov. „Domovom sociálnych služieb sme od júla. Táto zmena vyplýva z nového zákona o sociálnych službách, keďže zriaďovateľom zariadenia je vyšší územný celok.“ Pôvodní obyvatelia zostávajú, nových už však musí posúdiť z hľadiska sociálnej odkázanosti Bratislavský samosprávny kraj. V kaštieli sa o jeho obyvateľov stará 108 pracovníkov.“Je to dosť málo, máme nepretržitú prevádzku, štyri oddelenia, asi polovicu ľudí bezvládnych, ktorých treba kúpať, prebaľovať, ísť s nimi do nemocnice, takže to vychádza na dve opatrovateľky na jednu smenu, čo je naozaj málo.“
Podľa zákona by mal byť na dvoch obyvateľov jeden zamestnanec, keby ešte 60 percent tvoril odborný personál, „boli by sme spokojní.“ Chceli by aj vysokoškolsky vzdelaných pracovníkov pre prácu s klientom, dnes sú sociálni pracovníci dvaja, aspoň keby bol na každé oddelenie jeden, a potom samozrejme viac opatrovateliek a zdravotných sestier. „Aj keď vlastne podľa zákona o sociálnych službách zdravotnú starostlivosť neposkytujeme a to je dôležité, aby ľudia pochopili.“ Mnohí príbuzní majú v tomto smere nejasnosti. „Predstavujú si, že sem dajú človeka a starajte sa. Musia si ale uvedomiť, že tým sa ich vzťah rodič – dieťa alebo súrodenec nekončí. My tu nie sme na to. Keď potrebuje chodiť na lekárske vyšetrenia, má to zabezpečiť rodina,“ zdôraznil.
Podmajerský, ktorý vedie zariadenie od marca, prišiel s predstavami, ktoré dnes čiastočne považuje za idealistické. „Nečakal, som, že ma prevádzkové problémy budú tak valcovať, chcel som byť v priamom styku s klientmi, robiť poradenstvo, čo robím už dvadsať rokov, ale bohužiaľ, to sa nedá.“ Chcel by viesť divadelný krúžok, spevácky, „nie je však na to čas, chuť áno, ale čas chýba.“ „Sem-tam sa mi podarí ísť na oddelenie, za klientmi a zamestnancami porozprávať sa trošku, ale na to je veľmi málo času. Je to veľký kolos a od rána, ako sem človek vkročí, stále sa niečo deje.“
Obyvatelia v zariadení len prispievajú na sociálne služby, ubytovanie, stravu dostávajú. Mnohí príbuzní si pritom mylne predstavujú, že sem dajú človeka, prekročí prah domova a starajte sa, že keď sem dajú príbuzného, tak má automaticky plný servis. „Treba si uvedomiť, že keď chce niekto takýto servis, musí si toho človeka platiť sám,“ odkázal riaditeľ zariadenia, ktorého rozpočet hradí stopercentne kraj. Skutočné náklady predstavujú mesačne 800 eur na obyvateľa, príspevok je okolo 150 až 200 eur na klienta podľa výšky dôchodku.
Vďaka tomu, že kaštieľ je pamiatkovo chránený objekt, mohlo zariadenie využiť európske fondy, zatiaľ na rekonštrukciu fasády a okien. „Hlavná rekonštrukcia je už spravená, trvalo to pár rokov, stálo to veľa. Všetky práce realizoval BSK, takže išlo to vlastne mimo nás.“ Rekonštrukcia fasády, okien, strechy, prízemia a pivníc so systémom na vysušovanie muriva elektroosmóza stálo vyše 40 miliónov korún. Veľa práce je ešte vo vnútri, treba vymaľovať, sú tu staré elektrické rozvody, budú robiť zvislú kanalizáciu, ako aj nové rozvody vody.
Riaditeľ ako realista dodáva, že netreba zabúdať na krízu, ale možno s problémami, ale postupne všetko dokončia. Za diskriminačné pritom označil vyradenie Bratislavského kraja ako bohatého regiónu z fondov Európskej únie. „Možno bohatý región je Bratislava, ale čo taká dedinka na konci kraja? Tá nemá nádej, nemá peniaze a je vylúčená z eurofondov len preto, že patrí do Bratislavského kraja. Iné samosprávne celky ich môžu čerpať na školy, na ich opravy, na cesty, my nie. Je to diskriminácia, tie pravidlá sú nastavené veľmi zle,“ uviedol.
Na druhej strane oceňuje spoluprácu s mestom Stupava. „Musím pochváliť mesto Stupavu. Keď som nastúpil, oslovil som hneď primátora a prednostku. Vyšli mi hneď v ústrety a vlastne odvtedy spolupracujeme.“ Otvorili park pre verejnosť, zaviedli wi-fi free zónu, ľudia tam môžu s notebookmi ísť na internet, v parku, ktorý patrí zariadeniu spoločne zorganizovali hody, ale aj tieňové divadlo.
A čo by si riaditeľ želal do Nového roku? „Aby boli peniaze na prevádzku, aby som mohol pracovníkov lepšie zaplatiť, aby ich bolo viac, aby sme mali aj peniaze na ich vzdelávanie. Lebo je to práca s ľuďmi, ktorým tu hrozí duševné vyhorenie, keď nebudeme robiť psychohygienu. Ide o to, aby tu ľudia len tak neposedávali, nepozerali do prázdna, ale aby bolo vidieť, že domov žije, že tu počuť smiech a hluk.“