V celovečernom dokumentárnom filme režisérky Olgy Sommerovej „Věra 68“ ste sa priznali, že v období najväčšieho zúfalstva a beznádeje ste neraz zašli aj na povestný pražský most pre samovrahov nad Nuselským údolím. Tak veľmi ste už nechceli žiť, že ste si chceli dobrovoľne siahnuť na život? Kedy sa to zlomilo, čo bol ten kľúčový moment, že ste sa z Nuselského mosta vrátili späť do života? Že ste v roku 2009 po dlhých 16 rokoch úspešne ušli z toho pekelného labyrintu vašej chorej duše?
Nie ste prvý, kto sa ma na to pýta. Neviem… Fakt neviem… Stal sa zázrak! Jednoducho, bol to zázrak! Aj tie sa predsa v živote stávajú, nie? Aj tie patria k nášmu životu. Naozaj neviem presne definovať ten kľúčový moment, kedy sa to všetko zlomilo – a kedy sa to u mňa zasa obrátilo dobrému. Našťastie, som tu. Vrátila som sa späť.
Ako je to možné?
Netuším… Naozaj to neviem vysvetliť… Neviem vysvetliť, prečo a koho zásluhou som sa po dlhých šestnástich rokoch vnútornej a takej dobrovoľnej izolácie rozhodla opäť vrátiť do normálneho života. Dohodnime sa, že to bol zázrak! Veľký zázrak! Tak som to ja pre seba uzavrela, tak to vo svojom vnútri stále cítim. Inak si to vysvetliť neviem… Viac k tomu nemám čo povedať. Nechajme to už tak. Som tu! To je teraz podstatné.
Pri príležitosti vášho životného jubilea bola v pražskom kine Lucerna slávnostná premiéra dokumentárneho filmu pod stručných, ale veľmi výstižným názvom „Věra 68“, po ktorej diváci spontánne vstali a päť minút v kuse tlieskali. Na čo ste v tej chvíli mysleli? Čo vám vtedy ako prvé prišlo na um?
Prvé, čo mi pri tom potlesku prišlo na um, bolo to, že naša dvojročná práca s Olgou Sommerovou nevyšla navnivoč. Bola som rada, že sa náš film divákom páčil. Veľmi ma teší, že ho tak uznanlivo a žičlivo prijali. Vo chvíli, keď ľudia v sále vstali a tlieskali, mi veľmi odľahlo. Vtedy mi z pliec spadlo veľmi veľké bremeno! Fakt. To mi verte. Bola som veľmi šťastná, že sa nám práca na filme vydarila.
Vo svojom živote ste zažili nie iba celosvetovú slávu a obdiv, ale aj chvíle, keď ste boli nechcenou osobou vo vlastnej krajine, keď ste päť rokov nemohli nájsť prácu a verejne vás vylúčili ešte aj z materského športového oddielu!? Kedy ste vo svojom pohnutom živote boli najšťastnejšia – a kedy najnešťastnejšia?
Kedy som v živote bola najšťastnejšia? Určite na olympiáde v Mexiku, kde sa mi podarilo poraziť všetky ruské pretekárky! Bolo to iba niekoľko týždňov po tom, čo ich vojská okupovali našu vlasť! Takže diváci nám v Mexiku veľmi fandili, mali nás radi a rozumeli nám. V Mexiku bola nádherná atmosféra. Mexičania nám fandili od prvého do posledného dňa olympiády. A naši ľudia doma čakali, že Rusky v Mexiku porazím. Preto som na mexickej olympiáde cítila ohromnú zodpovednosť. Automaticky ma pasovali za človeka, ktorý môže Rusom vrátiť augustovú okupáciu! Bola som ohromne šťastná, že sa to podarilo (smiech). Že som tým Ruskám dala poriadne na frak! Moje víťazstvo nad nimi ohromne zdvihlo sebavedomie celého čerstvo utláčaného národa. Bola to vzpruha pre celé Československo!
A na druhej strane, kedy ste boli najnešťastnejšia?
Ťažká otázka (dlhá odmlka). To je téma, o ktorej sa mi veľmi ťažko hovorí. Nedá sa mi teraz o nej hovoriť. Nepatrí to k tejto krásnej atmosfére. Dohodnime sa, že niekedy inokedy, dobre? Teraz naozaj nie. Nechcem o tom hovoriť.
Dokumentárny film „Věra 68“ je mimoriadne silným emotívnym zážitkom, v hľadisku pražského kina neboli vzácnosťou ani slzy dojatia v očiach a na tvárach mnohých divákov. Kedy, v ktorých pasážach tohto filmu, ste vy plakali?
Ja som ho doteraz videla už viackrát, ale nikdy nebol úplne dokončený. Až teraz som ho prvýkrát videla celý. Je to môj život. Ja som si ho prežila so všetkým. Aj s tým dobrým, aj s tým zlým. Zažila som všetko, čo ste v ňom videli… Takže ťažko mi bolo vtedy, keď sa to dialo v reálnom živote, nie teraz, keď sa o tom iba hovorilo a spomínalo… Poviem vám však, kedy som sa na tomto filme dobre zabavila. Dobre som sa zasmiala na rozprávaní obyčajných ľudí, ktorí mi aj vtedy, keď som bola vo veľkej nemilosti vtedajšieho totalitného režimu, nezištne pomáhali. Dobre som sa na tom zasmiala. Podľa mňa tie pekné momenty film veľmi oživili. Som rada, že Olga ich do filmu zaradila. Vďaka ním je tento náš film taký ľudský.
V deň svojho životného jubilea ste mali v Ostrave krst knihy „Věra Čáslavská – Život na Olympe“, ktorú o vašom živote a športovej kariére napísal spisovateľ Pavel Kosatík. Prečo ste si za miesto krstu vybrali práve Ostravu? Prečo nie Prahu?
Praha je podobnými akciami už presýtená. Všetko sa deje iba v Prahe… Mám pocit, že v Prahe by to nemalo taký ohlas. A prečo Ostrava? Lebo boli najrýchlejší a najpohotovejší. Najskôr zareagovali na to, že sme s Pavlom napísali knihu. Preto sme sa spolu s Pavlom rozhodli pre Ostravu.
Ako teraz vlastne žijete? Čomu sa okrem týchto slávnostných akcií k svojmu životnému jubileu venujete?
Momentálne žijem veľmi hekticky. Dni rátam nie na hodiny, ale na minúty. Už niekoľko mesiacov som stále v jednom kolotoči. Bola by som rada, keby sa to už skončilo. Je toho na mňa veľmi veľa a odnáša si to aj moje zdravie a najmä hlava (trpký jemný úsmev).
Ako to myslíte?
Ako hovorím (smiech). Aj ráno pred pražskou premiérou som sa skoro prizabila! Mala som úraz v kúpeľni (smiech).
Čo sa vám vlastne stalo?
V poslednom období si najlepšie od všetkého oddýchnem vo vani. Zvyknem si v nej sem – tam aj trochu zdriemnuť. Tak relaxujem, hoci sa mi vo vani už podarilo utopiť aj mobil (smiech). Lebo niekedy v nej aj telefonujem… Ráno som driemala vo vani, keď mi niekto zazvonil pri dverách. Tak som vyletela z vody, že idem otvoriť – a taká rozospatá som sa na rozliatej vode pošmykla, nohy mi vyhodilo hore a ja som tresla čelom do hrany dverí. Nad pravým obočím mám poriadnu hrču! Musela som si urobiť takúto peknú ofinu, aby som ju zamaskovala (smiech).
Šestnásť rokov ste žili v ústraní. V tomto období ste vôbec nereagovali na žiadne pokusy svojich priateľov a športových spolubojovníkov vrátiť vás do civilného života. Dokonca vo filme Věra 68 ste priznali, že už ste nechceli byť na svete, že ste režisérku Sommerovú oslovili, aby vám nachystala rekviem, ktorým ste sa chceli rozlúčiť s najbližšími… A zrazu krásny autobiografický film, ktorý určite nenechá nikoho ľahostajným! Ako k tej osožnej spolupráci vlastne došlo?
Olgu (Sommerovú, pozn.) som poprosila, aby mi urobila rekviem, keď ja už vyletím hore komínom krematória. Nechcela som nikomu spôsobiť problémy a starosti s prípravami na pohreb, lebo tieto obrady z duše neznášam. Nechcela som robiť starosti deťom – dcére Radke a synovi Martinovi, tak som chcela takú rýchlu rozlúčku. Lenže Olga ma presvedčila, že to nemôže urobiť zo starých archívnych vecí, že potrebuje nové zábery. Tak stále točila, stále sa ma vypytovala, zbierala materiál, cestovali sme spolu po svete, boli sme dokonca aj v Mexiku, kde som prežila veľmi šťastné chvíle – a objednané rekviem nikde (smiech). Až z toho nakoniec vznikol tento pekný dokumentárny film.
Okrem filmu Olgy Sommerovej ste posledné dva roky po vašom zázračnom návrate pracovali aj na knihe Pavla Kosatíka „Věra Čáslavská – Život na Olympe“. Čo bolo náročnejšie? Práca na filme, alebo tvorba knihy? Ktorá spolupráca vám dala viac zabrať?
Oba projekty boli náročné. Olga Sommerová ma poznala z našej predchádzajúcej spolupráce už pred šestnástimi rokmi. Tá mi dala pri tvorbe filmu viac voľnosti. A pri jeho nakrúcaní bolo aj viac zábavy a nápadov, ktoré film dobre oživili. Sem – tam sme doslova improvizovali až počas nakrúcania, čo nakoniec v tomto filme aj zostalo (smiech). Keď sa pýtate na Pavla Kosatíka… Ten ma, pánečku, viac dusil. A poriadne. Ten musel mať každý fakt podložený! Kvôli nemu som musela poriadne ´prevetrať´ všetky ´banánové´ krabice s medailami a trofejami, aby všetko do bodky sedelo. Roky i čísla. Pavel k písaniu knihy pristupoval nie iba ako historik, ale aj ako psychológ, metodik a tréner športovej gymnastiky. Jeho metóda sa mi veľmi páčila, hoci tie dva roky práce s ním, to boli poriadne galeje. Dusil ma dovtedy, kým som vládala (smiech). Ale teraz vidím, že svoj život by som lepšie sama neporozprávala (smiech). Som rada, že som mu pri tvorbe knihy povedala aj to, čo som doteraz nikomu neprezradila. Dôverovala som mu. Preto je jeho kniha o mne taká otvorená a úprimná.
Je pravda, že voľakedy dávno Hollywood vám za natočenie filmu o vašom živote ponúkal milióny dolárov? Naozaj to tak bolo, že už bol pre tento film prichystaný aj japonsko-americký scenár? Prečo z tohto veľkorysého projektu vlastne nič nebolo?
Áno, je to pravda. Naozaj som uvažovala nad takouto ponukou, ktorú som z Hollywoodu dostala. Ale, iba uvažovala. Až z toho nakoniec nebolo nič. Teraz, v tejto chvíli, som však rada, že som počkala na Olgu Sommerovú. Ona ma pochopila. Ona dala do toho filmu naše pravé české vlastenectvo, ktoré mne bolo vždy blízke. Nie také to filmové a knižné, ale obyčajné naše. Vo filme je tiež vlastenectvo obyčajných ľudí, ktorí sa na nič nehrajú, za pomoc nič nepýtajú. Pomáhajú preto, lebo sú Česi. Veci povedia tak, ako cítia. Aj o ťažkých a nepríjemných veciach. Tohto čistého vlastenectva v súčasnosti u nás nie je veľa. Preto to u nás aj tak vyzerá. Akoby sme sa za vlastenectvo hanbili. Len neviem prečo… Američania by nám pre tento film možno pozlátili celé Hradčany, ale nebolo by to ono. Bolo by to také vyumelkované, s rôznymi kudrlinkami a ozdobami. Bola by to veľmi sladká telenovela, v ktorej by som ja hrala hlavnú úlohu (smiech). A na toto šou som sa ja nechcela prepožičať za žiadne peniaze. Preto som veľmi rada, že film o mne robila práve Olga. Ona mi rozumie. Ona chápe aj to naše češstvo, ktoré v nás, našťastie, stále je. Američania by to nepochopili. Pre nich by to bola úplne cudzia vec, cudzí element.
Po návrate do života v roku 2009 ste však médiá nejako extra nevyhľadávali? Vôbec vás netešil záujem o váš život, o vaše aktivity, ktorým ste sa postupne začali venovať. Stále máte na české médiá ťažké srdce za tie príkoria, ktoré vám po roku 1993, po tej nešťastnej smrti vášho bývalého manžela Josefa Odložila, spôsobili?
Nerada o tom hovorím… Musím však povedať, že nekladiem všetky noviny a všetkých novinárov do jedného vreca. To vôbec nie. Nájdu sa medzi nimi aj slušní ľudia. Ako všade… Ale po tom všetkom, čo som prežila vďaka niektorým médiám, som už opatrnejšia. Už si dobre rozmyslím, komu, čo – a najmä – ako poviem. Na novinárov si dávam väčší pozor (dlhá odmlka). Po tej nešťastnej udalosti mi najmä bulvárne noviny a časopisy, ktoré patrili majiteľovi Novy Železnému, dali zabrať. To bol bulvár najhrubšieho zrna. Totálna žumpa! Hnus. Totálny odpad. Na Slovensku taký bulvár nemáte. Ani neviem, či tie noviny ešte existujú. Nezaujíma ma to… To bol hnus, čo tie noviny vtedy o mne a našej rodine dlhé týždne a mesiace písali. Ako po mne išli… Bolo mi z toho všetkého na zvracanie. Bála som sa vyjsť na ulicu, ísť medzi ľudí, aby mi nepovedali, čo sa o mne dočítali, čo o mne zasa počuli. Nikto sa ma nezastal. Nikto mi vtedy nepomohol… Na všetko som bola sama. Sama som sa bránila, ale neubránila. Redaktori bulváru majú obrovskú silu. Aj vtedy, keď klamú, keď si vymýšľajú a falošne fabulujú. Ľudia radi čítajú o trápeniach druhých. Radi sa špárajú v nešťastí druhých a radi jatria čerstvé rany. Redaktori bulváru ma veľmi zranili ako ženu a matku! Novinári ma na niekoho objednávku znosili pod čiernu zem. Len stále neviem prečo. Čím som sa ja previnila? Urobili zo mňa štvanca vo vlastnej krajine, ktorej som toľko v živote dala – a pre ktorú som toľko obetovala! Bolo to veľmi zlé (dlhá odmlka). Preto sa nedivte, že som to psychicky nevydržala. Bol to strašný nápor na hlavu, na nervy. Všetko to bolo cielené, organizované, dopredu pripravené a veľmi dobre zrežírované. Akoby sa tá veľká tragédia stala iba jeho rodine, iba jeho príbuzným. Bola to obrovská krivda, ktorú český bulvár spáchal na mne a aj na mojej rodine.
Zhováral sa Štefan Žilka
