Richard, nedávno ste sa vrátili z pretekov 4. kola Svetového pohára v Madride, na ktorých ste obsadili 22. miesto, čím ste uzavreli prvú polovicu sezóny 2013. Aká bola spomínaná polovica kalendárneho roka 2013 z vášho pohľadu? Ako by ste hodnotili uplynulých šesť mesiacov od šesťtýždňového sústredenia v Austrálii až po preteky SP 2013 v Madride?
Novú sezónu som začal už v zimných mesiacoch pomerne hekticky, lebo som finišoval so skúškami na vysokej škole. Po splnení školských povinností som odcestoval do Austrálie a na Nový Zéland, kde som šesťtýždňovým pobytom začal prípravu na nový ročník dlhodobého seriálu Svetového pohára a majstrovstiev sveta. Kopíroval som v podstate harmonogram prípravy z minulého roka – a paradoxne ako cez indigo – ma v Austrálii a na Novom Zélande stretli tie isté, alebo takmer identické zdravotné problémy, aké som mal aj minulý rok.
Ako máme tomu rozumieť?
Minulý rok som si počas prípravy v Austrálii spôsobil únavovú zlomeninu priehlavku na ľavej nohe. Pre tento úraz som minulý rok musel predčasne prísť domov, aby som sa mohol doliečiť. Teraz sa to staré zranenie ozvalo znova. Reakciu na spomínanú zlomeninu priehlavku som začal intenzívne pociťovať pred prvými vážnymi pretekami sezóny – pred 1. kolom Svetového pohára v Austrálii. Presne tak ako minulý rok! Vždy pre každými pretekami, keď už moja športová forma išla hore, keď gradovala, som musel bojovať so zdravotnými problémami (dlhá odmlka). Vždy ma niečo brzdilo, čo mi nedovolilo odovzdať na veľkej súťaži všetko, čo som dovtedy natrénoval. Nebolo to síce také dramatické ako minulý rok, ale pre bolesti v nohe som nemohol bežať naplno. Boľavá noha mi to jednoducho nedovolila. Preto si konečné 11. miesto na pretekoch SP v Mooloolabe mimoriadne cením.
Ako tento rok pokračovali vaše zdravotné trampoty u protinožcov?
Pred druhou veľkou súťažou ma zasa bolela zapálená achilovka. Dlho som zvažoval, či mám vôbec štartovať, či mi boľavá achilovka nebude prekážať pri behu. (dlhá odmlka). Zasa som nemohol bežať naplno. Aby toho nebolo málo, v pretekoch 1. kola MS v Aucklande som si bolestivo narazil rebrá, lebo v cyklistickej časti som mal pád, keď som asi na 35. kilometri rebrami pristál na zadnom kolese jedného zo súperov (dlhá odmlka). Poriadne som si ich narazil. Po kolízii som však ešte dokázal ´doraziť ´ skupinku cyklistov, ktorí mi počas pádu ušli, a vypracovali sme si dobrý náskok. Našťastie, nič som si pri tom páde nezlomil, a mohol som – aj keď celý dobitý – dobehnúť na celkom dobrom 18. mieste.
To nemyslíte vážne! Po ťažkom páde na bicykli ste ešte dokončili prvé preteky osemdielneho seriálu majstrovstiev sveta v prvej dvadsiatke výsledkovej listiny?
Áno. Išlo to (krátka odmlka). Organizmus bol tak vybičovaný súťažným nasadením, že ma v tej bežeckej časti v podstate nič nebolelo. Vlastne, nemalo ani kedy (krátka odmlka). Bežal som vo vedúcej skupine, preto som nechcel zaostať. Bojoval som zo všetkých síl. Čo to moje telo dalo. Mal som o takmer jeden a pol minúty lepší čas ako minulý rok vo finále seriálu majstrovstiev sveta. Bolesti prišli až potom, keď som si v cieli trochu oddýchol. A najmä večer po pretekoch, keď som išiel spať. Vtedy som si naozaj vytrpel svoje. Bolel ma celý bok.
Z Austrálie ste sa celý dobitý presunuli na druhý koniec sveta – do Ameriky. Ako sa vám darilo, či skôr nedarilo, počas 2. kola Svetového pohára v San Diegu? Čo bolo dôvodom toho, že ste tieto preteky nedokončili? U vás to predsa nebýva zvykom, že by ste počas pretekov zišli dobrovoľne z trate…
Po príchode do San Diega som vyhľadal lekárov, lebo ma stále boleli rebrá, ale nič mi na nich nenašli. Tak som nastúpil na preteky 2. kola Svetového pohára. Pri plávaní ma boľavý bok dosť limitoval, pri každom zábere sa ozvali zranené rebrá, tak som plával na druhom boku. Bolesti som vo vode cítil najmä pri dýchaní. Aj preto som z vody vychádzal až tretí v poradí, čo je pre mňa nezvyk. Doteraz som na každých medzinárodných pretekoch ťahal špicu v plávaní. Počas jazdy na bicykli ma rebrá neboleli, no pri behu sa to už nedalo vydržať. Z behu som postupne prešiel ku chôdzi, a keď ma už začali súperi obiehať, tak som radšej zišiel z trate. Vzdal som to. Nerobím to často. Máte pravdu, nie je to môj zvyk (dlhá odmlka). Toto boli prvé prestížne medzinárodné preteky, ktoré som nedokončil. Dva roky som žiadne veľké preteky nevzdal. Ale v San Diegu sa nedalo inak. Bolo by to veľké trápenie. Do cieľa by som krokom došiel absolútne posledný. Radšej som sa rozhodol, že sa nebudem trápiť – a zranenie si poriadne doliečim.
V zámorí ste zostali mesiac, po nedokončených pretekoch v San Diegu ste necestovali ani na 3. kolo Svetového pohára 2013 v japonskej Jokohame, a do kolotoča seriálu Svetového pohára ste sa vrátili až koncom mája v Madride. Tam ste preteky SP zvládli zdravotne v stopercentnej kondícii na 22. mieste. Takže konečne spokojnosť z vašej strany?
Ak to zoberieme z pohľadu môjho zdravotného stavu, tak som bol rád, že som konečne fit. Konečne ma nič nebolelo (krátka odmlka). Ani pred súťažou, ani po súťaži. To je dobrý signál smerom k druhej polovici práve prebiehajúcej sezóny. Som rád, že som sa po zdravotnej stránke dal konečne dokopy. Do Japonska nemalo význam cestovať, radšej som absolvoval veľmi kvalitný tréning v Denveri. Potreboval som sa v prvom rade doliečiť a potom tiež – ako sa hovorí – poriadne si ´dobiť baterky.´
Dvadsiatou druhou priečkou ste opäť paradoxne kopírovali výsledok zo súťaže Svetového pohára Madrid 2012, kedy ste si definitívne vybojovali nomináciu na OH 2012 v Londýne? Richard, čo vo vás prevládalo, keď ste porovnávali madridské 22. miesto v roku 2012 a v roku 2013? Napokon, to miesto vám je asi súdené, veď na 22. mieste ste boli aj v súťaži jednotlivcov na OH 2012 v Londýne?
Keď som minulý rok skončil na nominačných pretekoch v Madride na 22. mieste, od radosti som skákal meter päťdesiat do výšky! Bol som veľmi šťastný. Teraz som už taký nadšený nebol, hoci som v pretekoch Svetového pohára bol opäť dvadsiaty druhý (dlhá odmlka). Keď mám byť úprimný, čakal som od seba podstatne viac. Myslel som si, že mám najmä na viac natrénované… Keď porovnávam minulý rok s nedávnymi pretekami, triatlonový svet po olympiáde v Londýne ide ďalej raketovým tempom. Najlepšie to vidieť na mojom príklade. V Madride som bol oproti minulému roku o sekundu rýchlejší v plávaní, tiež na bicykli som išiel rýchlejšie, dokonca som rýchlejšie aj bežal. V behu som sa zlepšil o celú minútu. A predsa som sa vo výsledkoch 4. kola SP neposunul ani o jednu priečku vyššie! Prečo? Lebo aj moji súperi sa v porovnaní s minulým rokom zlepšili. A niektorí pomerne výrazne. Vo svetovom triatlone sa momentálne stále niečo deje. Tam nikto nespí na vavrínoch (smiech). Ak chcem so špicou držať krok, nesmiem poľaviť v tréningu. Musím v ňom stále ísť totálne na hrane. Dovtedy, kým sa to, pravda, dá. Inak sa jednoducho nedá. Fakt nie.
Aj preto ste zostali trénovať v americkom Colorade, kde sa k vám neskôr pripojili aj ďalší slovenskí triatlonisti, ktorých v súčasnosti podporuje Národné športové centrum v Bratislave?
Prvý týždeň som tam bol sám, potom prišli Simon Brunovský a Martin Matúšek, ktorí sa v Amerike spolu so mnou chystali na majstrovstvá Európy pretekárov do 23 rokov, ako aj Tomáš Kubek , ktorý sa špecializuje na kros triatlon, horskú cyklistiku, či cyklotriatlon. Tri týždne sme spolu trénovali. Bolo to dobré pre nich, ale aj pre mňa (dlhá odmlka). Už štyri roky chodím po svete, zbieram poznatky všade, kde sa to dá, rozširujem si vedomosti. Tak som sa rozhodol, že nadobudnuté know how teraz odovzdám aj mladším kolegom. Preto som rád, že mohli so mnou trénovať v tak výborne vybavenom stredisku ako je v Denveri. Využili sme všetko, čo nám tamojšie triatlonové stredisko ponúkalo. Všetci traja sú talentovaní a perspektívni pretekári, verím, že čas a skúsenosti, ktoré som do nich investoval, v blízkej budúcnosti prinesú svoje ovocie. Veľmi chcem, aby títo chlapci boli dobrí a úspešní pretekári.
V Austrálii a v Amerike ste strávili takmer tri mesiace. S akými pocitmi ste po takom dlhom čase prichádzali na prvé preteky Svetového pohára do Európy? Čo vo vás prevládalo? Spokojnosť, že ste opäť zdravotne v poriadku a domov prichádzate s „dobre nabitými baterkami“, alebo vo vás prevládalo očakávanie, čo bude doma – v Európe?
V prvom rade ma tešilo, že som zdravotne v poriadku. To bolo najdôležitejšie. Vedel som, že mám za sebou veľmi dobrú prípravu. Denne som trénoval päť až šesť hodín. Nabehal som kvantum kilometrov, tak isto som množstvo kilometrov odjazdil na ceste. O plaveckom tréningu ani nehovorím. Preto som sa tešil na prvé európske preteky Svetového pohára v Madride. Sám som bol zvedavý, na čo, na aké umiestnenie, mám výkonnosť vtedy, keď ma nebudú limitovať žiadne zdravotné ťažkosti. Už som hovoril, že po pretekoch SP v Madride som mal zmiešané pocity, lebo osobne som čakal o niečo lepší výsledok. Viac som si veril, no moje ambície sa nenaplnili. Radosť však mám z výkonov mojich kolegov, ktorí sa po sústredení v Colorade posúvajú vo výsledkoch hore. Ich športová forma má dobrú fazónu.
Takže naši perspektívni pretekári veľmi rozumne prijali vašu podanú ruku a poriadne pevne chytili šancu zlepšiť sa vo svojom športe a vybudovať si dobrý základ pre celú sezónu?
Myslím si, že počas tejto vysokohorskej prípravy sme na sebe veľmi dobre pracovali. Všetci. Bez rozdielu. Zažili sme spolu aj tvrdý tréning, po ktorom sme nedokázali bez oddychu prejsť pätnásť minút do obchodu na nákup. Tak sme boli zničení, že sme si po desiatich minútach museli sadnúť na lavičku. A to isté sa opakovalo, keď sme išli z nákupu (smiech). Sedeli sme na lavičke a zbierali sily, aby sme sa doslova dovliekli domov (smiech). Druhý deň po tejto ´zaberačke´ sme takmer celý prespali. Len sme spali, jedli a oddychovali. Ale na ďalší deň sme opäť išli naplno. Už sme trénovali opäť na hrane. Nebolo kedy leňošiť. Robili sme veci, ktoré sme si naplánovali. Usilovali sme sa naplno využiť podmienky, ktoré sme v Denveri mali vytvorené. Podľa mňa by bola veľká škoda nevyužiť všetko, čo nám tamojšie prostredie ponúkalo. Osobne si myslím, že sme veľmi dobre pripravení na leto, lebo na kontrolných pretekoch, respektíve na súťažiach, ktoré sme išli po tomto sústredení, sa každý z nás zlepšil. Takže základ na novú sezónu máme dobrý. Už ho iba správne využiť.
V polovici júla vás čaká Svetový pohár v triatlone v netradičnom vysokohorskom prostredí známeho rakúskeho lyžiarskeho strediska Kitzbühl. Viacerí triatlonoví odborníci avizujú, že podmienky budú tak náročné ako na pretekoch Iromann, čo je vlastne svetoznáma súťaž o Železného muža v triatlone…
Je to ťažké porovnať, lebo dĺžkovo je to o niečo kratšie ako súťaž Iromann. Ale s veľkou intenzitou a tiež celkovo tým profilom to má byť vraj najťažší triatlon na svete! Plávať budeme iba 750 metrov, ale v nadmorskej výške 1300 metrov nad morom! Asi na úrovni nášho Štrbského Plesa (krátka odmlka). Cyklistickú časť organizátori skrátili na 11,5 kilometra, no od štartu do cieľa by sme mali prekonať výškový rozdiel okolo 900 metrov, a beh bude dlhý 2,5 kilometra – v členitom horskom teréne, ktorý je vyššie ako naše Nízke Tatry! Takže všetci sa máme na čo tešiť. Práve záverečný beh má byť zlatým klincom celého triatlonu v Kitzbühli. Nikdy sme v takomto vysokohorskom dejisku nepretekali. Napokon, v minulosti aj trate v Kitzbühli boli vytýčené v nižších polohách. Takže sám som zvedavý, čo to s nami urobí. Bude to však tvrdé. Kitzbühl nám dá poriadne zabrať. Bude to súťaž ako remeň (smiech).
Majstrovstvá sveta v šprint triatlone budú tento rok v Hamburgu, ktorý je známy veľkou diváckou podporou a popularitou. Ako vnímate tie masy ľudí, ktoré lemujú trate, a veľmi žičlivo povzbudzujú súťažiacich?
Fakt je to radosť pretekať sa v takom dejisku ako je Hamburg, keď vás počas súťaže popri trati sleduje štvrť milióna ľudí! V Hamburgu som už viackrát štartoval, a vždy to pre mňa bol super zážitok. Atmosféra v tomto dejisku je naozaj vynikajúca a neopakovateľná. Všetci triatlonisti sa tam chceme predviesť pred ľuďmi i pred sponzormi v tom najlepšom svetle. Opäť to bude sviatok svetového triatlonu. Hamburg počas pretekov Svetového pohára v triatlone je na nohách tri dni v kuse. Fakt. Vôbec to nezveličujem. Veď od rána od 7.00 h do večera do 22.00 h bude v tomto meste súťažiť v rôznych kategóriách a na rôznych tratiach okolo stotisíc účastníkov! Od malých detí až po veteránov! Bude to obrovská masa ľudí, ktorí nášmu športu v prvom rade veľmi dobre rozumejú – a ktorí mu fandia. Na tieto preteky sa veľmi teším. Dúfam, že si na nich splním ambície, s ktorými do Nemecka pôjdem.
Je pravda, že počas austrálskeho sústredenia ste časť tréningu absolvovali s austrálskymi plavcami – špecialistami? Ako ste sa do ich plaveckej kuchyne vlastne dostali? Zobrali vás medzi seba preto, že už roky ste najlepším plavcom medzi svetovými triatlonistami?
Áno. Je to pravda. Každý jeden tréning v ich skupine som si fantasticky vychutnal. Byť v takejto partii už iba v pozícii pozorovateľa je určite pre každého športovca veľkým prínosom. Mať šancu brať rady a analyzovať techniku tých najlepších je fantastická vec (dlhá odmlka). Ale ja vždy hovorím, že jedno je teória a druhé je zasa prax. Zbytočné je analyzovať prípravu a spomínať si na to, čo ste robili na tréningu vo chvíli, keď vám na pretekoch odíde celý ´balík´ cyklistov a vy nemáte nárok ho dostihnúť. Vtedy vám žiadna teória nepomôže, keď nemáte natrénované (smiech). V prvom rade musíte poctivo trénovať. Až potom sa môžete učiť od tých najlepších (dlhá odmlka). Ja som mohol zblízka vidieť tréning dvojnásobného austrálskeho olympionika Kya Hursta. Bol na olympiáde v Pekingu 2008 i v Londýne 2012. Je najlepším austrálskym plavcom na otvorenej vode – na dlhých tratiach. Trénoval som s ním na univerzite, kde študuje. Vďaka jeho ochote podeliť sa so mnou o poznatky z tréningu som spoznal aj jeho trénera. Veľmi sme sa skamarátili, a dlhé hodiny sme spolu besedovali o plaveckom tréningu. Vymieňali sme si skúsenosti najmä o tom ako trénovať, ako športovo rásť (smiech). Veľmi pozorne som ich počúval. Snažil som sa zobrať si z ich poznatkov čo najviac pre svoju prípravu. Bola to pre mňa veľmi dobrá škola. Som rád, že ma medzi seba zobrali. Normálne som s nimi trénoval na univerzite. Bolo to fajn (smiech).
A pokiaľ ide o tých amerických profesionálov v cestnej cyklistike, s ktorými ste zasa trénovali v americkom Colorade?
Cestná cyklistika v Amerike je šport, v ktorom niektorí jazdci trénujú v menších či väčších skupinách, niektorí profíci zasa jazdia individuálne a nikoho k sebe nepotrebujú. Tá skupina amerických cyklistov, do ktorej sme sa dostali, bola otvorenejšia. Boli v nej jazdci, ktorí tento rok súťažili na pretekoch Okolo Kalifornie. Niektorí z nich sa predstavili aj na Giro d´ Italia. Vedeli sme, že vždy vo štvrtok spolu jazdia. Asi 80 kilometrov v jednom kuse. Podľa dohody. Ale tam sa už potom ide veľmi tvrdé tempo. Podľa pravidla: kto sa udrží vo vedúcej skupine, ten sa vezie, kto nie, ten sa trápi. Lebo dobehnúť tých najrýchlejších v tomto prostredí a na tamojších cestách je veľmi náročná úloha. Nás zo Slovenska potešilo, že počas jedného štvrtkového tréningu sme s Tomášom Kubekom ´ťahali špicu´, čím sme si u cyklistov vyslúžili slová uznania (smiech). Samozrejme, že to človeku dobre padne, keď ho po takom výkone pochvália jazdci, ktorí sa v cyklistike vyznajú. Naše jazdecké sebavedomie nám okamžite stúplo. Dobre sa nám s nimi trénovalo. Bolo to pre nás veľmi užitočné (smiech).
Mali ste už možnosť presvedčiť sa o tom, ako sa spomínané sústredenie v Colorade podpísalo na výkonoch vašich partnerov, ktorí ho spolu s vami absolvovali?
Áno, mal. Prakticky hneď po návrate domov. Asi o týždeň neskôr boli triatlonové preteky v Senci. Som rád, že u mladých kolegov bolo hneď na prvej súťaži po tomto sústredení vidieť zlepšenie. Pôvodne som si myslel, že to bude chvíľu trvať, kým sa tie ´nabité baterky´ prejavia aj vo výkonoch, ale mýlil som sa (smiech). Teší ma, že na nich ten tréningový kemp v Colorade veľmi dobre zapôsobil. Tomáš Kubek bol na pretekoch v kros triatlone, a skončil v ňom na 12. mieste. Takže môžem smelo povedať, že hneď po návrate z Ameriky bolo u všetkých troch vidieť výkonnostný progres a význam toho sústredenia v Denveri. Dúfam, že všetci budú z tej prípravy môcť čerpať počas celej druhej polovici sezóny 2013. Tomáš Kubek je aj v nominácii pretekárov do 23 rokov na tohtoročné majstrovstvá sveta v kros triatlone, ktoré budú 13. júla v holandskom Haagu. Vlani na ME, ktoré boli tiež v Haagu, obsadil vo vekovej kategórii do 23 rokov veľmi cenné 4. miesto. Teraz má zasa šancu opäť ukázať svoje kvality.
Viackrát ste zdôraznili, že v príprave ste tvrdo trénovali. Čo to znamená v praxi. Môžete to na nejakom príklade názorne priblížiť laikom a obyčajným priaznivcom triatlonu?
Už som spomínal, že počas výcvikových táborov a rôznych sústredení pred veľkými súťažami denne trénujem päť až šesť hodín. Niekedy aj viac. Veľmi intenzívne. Za každého počasia. Lebo ja už dávnejšie tvrdím, že neexistuje zlé počasie, iba zle oblečený športovec. V súčasnosti sa už dá dobre obliecť aj do nepohody a dažďa. Napríklad pri cyklistike dve hodiny moknem na bicykli, potom sa trochu usuším, a ďalšie dve hodiny trénujem pod strechou na trenažéri. Jazdím na valcoch. To isté aj pri behu. Dve – tri hodiny behám vonku, zvyšok v posilňovni. Dnes sa už dá všetko skombinovať. Desať stupňov nad nulou je pre mňa ideálne počasie. K dobrému tréningu nepotrebujem hneď dvadsaťpäť stupňov a bezvetrie. To by som už bol veľmi rozmaznaný (smiech). Človek si za tie roky zvykne na všetko. Veď sa hovorí, že človek si zvykne aj na šibenicu. Triatlon je predsa šport pre tvrdé nátury (smiech).
Takže aj pre špičkového triatlonistu platí, že desať percent úspechu je talent a zvyšok každodenná drina a systematický tréning?
Nie som ako Peter Sagan, ktorý má 22 rokov, sadne na bicykel a vyhráva. U mňa je tá cesta smerom hore trochu iná. Ja triatlon robím v podstate štyri – päť rokov, súperi, ktorým teraz trochu šliapem na päty, sa tomuto športu venujú osem – desať rokov. Teda raz tak dlho ako ja. Takže ten rozdiel sa musí niekde prejaviť a odraziť (smiech). Verím, že keď mi bude zdravie slúžiť a budem robiť triatlon tak dlho ako povedzme bratia Jonathan a Alistair Brownleeovci, tiež budem vo výsledkovej listine atakovať tie najvyššie pozície (dlhá odmlka). Triatlon je totiž šport, v ktorom veľmi veľkú úlohu zohrávajú skúsenosti a predovšetkým počet absolvovaných súťaží. Každý triatlonista si musí svoje odžiť – a najmä poctivo odtrénovať. To sa v žiadnom prípade nedá oklamať. Darmo budete teoreticky vysvetľovať ako to treba urobiť, keď nebudete s dychom stačiť vo vode, respektíve na ceste či pri záverečnom behu. Triatlon to sú v podstate tri náročné športy, z ktorých si každý žiada svoje. Bez výnimky.
Po svetovom šampionáte v šprint triatlone v Hamburgu budete mať niekoľko dní na vydýchnutie a potom vás čaká repríza lanského sústredenia s bratmi Brownleeovcami v St. Moritzi. Minulý rok ste sa v St. Moritzi pripravovali na londýnsku olympiádu, tento rok sa spoločne budete chystať na londýnske finále seriálu SP, ktoré bude v polovici septembra. S akými pocitmi pôjdete opäť do výcvikového tábora anglických elitných triatlonistov?
V prvom rade musím povedať, že som veľmi rád, že ma bratia Jonathan a Alistair Brownleeovci opäť pozvali do spoločnej prípravy. Pôvodne sme sa mali chystať spolu už v Denveri, ale pre zranenie členka Jonathana to nevyšlo podľa našich prvých plánov. Poznáme sa už dlhšie. Pôvodne ma zobrali do skupiny ako najlepšieho plavca medzi svetovými triatlonistami. Robil som im sparingpartnera, aby sa mohli ťahať za mnou najmä v plávaní. Dnes už pomoc pri plávaní tak veľmi nepotrebujú, ale zvykli sme si na seba, sme veľmi dobrí priatelia, tak ma opäť pozvali na spoločnú prípravu. V St. Moritzi budeme ladiť formu, aby sme mohli v Londýne, na tých istých tratiach ako sa išla minuloročná olympiáda, zabojovať o čo najvyššie priečky. Bratia Brownleeovci určite, a ja sa im pokúsim čo najviac priblížiť. Minulý rok som bol v Londýne na olympiáde dve priečky za prvom dvadsiatkou, keby som teraz bol o voľačo vyššie, vôbec by som nebol proti tomu (smiech).
Richard, spomínate londýnsku olympiádu, na ktorú ste sa dostali vďaka výborným výsledkom v závere nominačných pretekov v Madride. Bola to poriadna dráma so šťastným koncom pre vás. Čo vám príde na um, keď sa povie: kvalifikácia na OH 2016 v Brazílii?
V prvom rade to, že kvalifikácia na najbližšiu olympiádu 2016 v Rio de Janeiro sa začne až v máji 2015. Takže teraz mám ešte dva roky času, aby som sa na ňu dobre pripravil (smiech). Osobne si však myslím, že ak budem aj najbližšie dva roky dosahovať také výsledky, aké som bol schopný urobiť tento rok, tak by som s nomináciou nemal mať taký problém, aký som mal pred Londýnom (krátka odmlka). Minulý rok som mal inú pozíciu v kvalifikácii. Teraz by som to mal mať jednoduchšie. Aspoň z pohľadu potrebných výsledkov (krátka odmlka). Pravda, ak budem bez problémov štartovať na pretekoch Svetového pohára – a budem v nich končiť v Top 50, tak by to malo byť bez nejakých väčších problémov. Výsledky, ktoré som ´urobil´ tento polrok v Austrálii a tiež v Madride, ukazujú, že umiestnenia v prvej dvadsaťpäťke zvládam bez väčších problémov. Už som si na umiestnenia v týchto miestach výsledkovej listiny akosi zvykol (smiech). Ale aby som to mal ešte istejšie, patrilo by sa v pretekoch Svetového pohára alebo svetového šampionátu pomerne pravidelne končiť niekde okolo 15. miesta. A ešte lepšie by bolo, kedy som sa dostal na hranicu elitnej desiatky. To by bola najlepšia odmena za robotu, ktorú som doteraz urobil. Momentálne som vo svetovom rebríčku tridsiaty štvrtý, ak by som sa v druhej polovici sezóny dokázal posunúť vyššie, bolo by to skvelé.
Zhováral sa Štefan Žilka