LONDÝN 7. septembra (WEBNOVINY) – Družstvo slovenských stolnotenisových vozičkárov Ján Riapoš, Rastislav Revúcky, Martin Ludrovský zvíťazilo vo finále tímovej súťaže TT1-2 na XIV. paralympijských hrách v Londýne nad Francúzskom 3:0. Slováci tak obhájili svoje zlato spred štyroch rokov z paralympiády v Pekingu.
„Vždy je ťažšie obhajovať zlato, o to väčšiu radosť máme teraz,“ vravel po poslednej loptičke Rastislav Revúcky, ktorý súpera „načal“ vydretým víťazstvom nad Vincentom Bourym 3:2.
„Ja som už po semifinále hovoril, že pre nás by boli vo finále lepší Francúzi ako Kórejčania. Keď som sa večer dozvedel, že to dopadlo podľa našich želaní, veľmi som sa potešil,“ pokračoval 34-ročný stolný tenista, ktorý zostal na vozíčku v roku 1994 po nevydarenom skoku do vody.
Ďalšie dva body pridal Ján Riapoš, ktorý najskôr zdolal Stephana Molliensa opäť v piatich setoch a potom aj Vincenta Bouryho 3:1. Celý zápas tak Slováci vyhrali 3:0. Čoskoro 44-ročný (nar 28. septembra 1968) predseda Slovenského paralympijského výboru tak zavŕšil svoju spanilú londýnsku jazdu, keď v britskej metropole vyhral všetkých desať zápasov, na ktoré nastúpil.
Pomohla aj oxygenoterapia
„Zdá sa mi to až neuveriteľné, že som dokázal vyhrať desať duelov v rade. Je to nesmierne náročný a dlhý turnaj a udržať sa v koncentrácii si vyžaduje naozaj veľa. V príprave som absolvoval oxygenoterapiu v hyperbarickej komore. Je to zariadenie, ktoré simuluje ponorenie do vody až do hĺbky pätnásť metrov, trvá to približne pol hodiny, potom sa do organizmu vháňa čistý kyslík. Používa sa to na regeneráciu poúrazových stavov, stimuluje nervové zakončenia. Odporúčam to všetkým športovcom. Mne to pomohlo zregenerovať najmä fyzicky,“ vysvetľoval rodák z Horehronia.
Stolní tenisti nezabudli, že práve v piatok je presne rok od tragickej smrti kapitána slovenskej hokejovej reprezentácie Pavla Demitru a nastúpili na zápas v dresoch s číslom 38 na rukávoch. „Bol to nápad Janka Riapoša,“ prezradil Rastislav Revúcky.
„Dnes je špecifický deň. Paľa Demitru som osobne poznal, bol to vynikajúci človek. Dohodli sme sa, že nastúpime v dresoch s tridsaťosmičkou. Rozhodca sa pred zápasom prišiel opýtať, čo to má znamenať. Vysvetlili sme si to, on uznal, že nejde o žiadne logo. S chlapcami sme si dohodli, že urobíme všetko pre to, aby dnes tu zahrali našu hymnu. Podarilo sa. Bude patriť Paľovej pamiatke a celej jeho rodine,“ odkázal všetkým domov na Slovensko Ján Riapoš.
Zlato sľúbil zosnulému krstnému otcovi
Rastislav Revúcky mal ešte ďalšiu veľkú motiváciu.
„Som rád, že nesiem domov medailu. Pred dvoma rokmi mi zomrel krstný otec, otcov brat, ktorý bol asi mojím najväčším fanúšikom. Ešte pred smrťou som mu sľúbil, že preňho tu vyhrám zlato. Som rád, že som splnil svoj sľub,“ vravel spokojný rodák z Rožňavy žijúci v Žarnovici.
„Všetci mi pred odchodom do Londýna hovorili: ´Nevracaj sa bez medaily´. Ja som im odpovedal, že určite si tu nekúpim byt, aby som tu mohol zostať. Tak teda teraz všetkým odkazujem, že medailu mám a už sa teším domov, najmä na bryndzové pirohy od mojej mamy,“ dodal Rastislav Revúcky.
Ján Riapoš má po piatku vo svojej zbierke už štyri zlaté a jednu striebornú paralympijskú medailu. Po dvoch rokoch sa tak vrátil na čelo rebríčka slovenských zdravotne postihnutých športovcov. Po zimnej paralympiáde v kanadskom Vancouveri ho totiž preskočili trojnásobní víťazi v alpských lyžiarskych disciplínach – zrakovo postihnutí Jakub Krako a Henrieta Farkašová.
Medaily sú obrovskou spätnou väzbou
„Veľmi ma títo mladí inšpirovali. Reku, ja sa tu trápim pomaly dvadsať rokov a získam ledva dve zlaté a oni prídu a hneď majú tri. Práve vtedy som si povedal, že chcem z Londýna dve medaily. Hovoril som si, že keď jedna z nich bude zlatá, bude to super. Napokon mám obe zlaté, je to neuveriteľné,“ neskrýval spokojnosť prvý muž slovenského paralympizmu.
Vo februári budúceho roka bude presne dvadsať rokov, čo zostal po ťažkej autohavárii pripútaný na vozík. Sám tvrdí, že späť do života sa dostal najmä vďaka športu.
„Pre mňa sú všetky medaily dôležité predovšetkým tým, že sú obrovskou spätnou väzbou. Dôležitá je totiž tá cesta k nim a to, čo sa zo mňa vďaka tej ceste stalo. Dnes vidím Rasťa Revúckeho, ktorého ako šestnásťročného priviezli do Kováčovej po úraze a dlho sme nevedeli, čo s ním. O päť rokov neskôr hral prvé majstrovstvá Európy, dnes je už dvojnásobný paralympijský víťaz. Maťo Ludrovský je ďalší, ktorého máme v tíme. To je odmena aj pre mňa. To, čo som dostal necelé dva roky po mojom úraze na prvých Stokemandevillských hrách, dokážem teraz odovzdať ďalším,“ uzavrel Ján Riapoš.
