V chladné utorkové ráno sa Novozélanďan William Trubridge odhodlal prekonať svoje vlastné sily. Zbalil si neoprén a spolu so svojím tímom sa vydal na Bahamy. Konečná destinácia – podmorská priepasť Dean´s Blue Hole – sa pri svojej hĺbke 202 metrov môže pochváliť titulom najhlbšej známej podmorskej priepasti. Práve tu sa 30- ročný rekordér vo free-divingu odhodlal prekonať novú výzvu. Do tmavomodrej hlbočiny sa ponoril bez plutiev, záťaže a akýchkoľvek iných pomôcok. No všetko nešlo tak hladko, ako dúfal. „Ponoril som sa do vody a okamžite som sa začal triasť. Keď som sa zhlboka nadýchol, časť vzduchu mi prešla z pľúc do úst a odtiaľ do žalúdka. Na stotinu sekundy som zvažoval, že sa predsa len ponorím, ale bolo by to príliš riskantné a pojašené. Tak som sa obrátil a vyplával späť na povrch,“ prezradil Novozélanďan so sklamaným povzdychom.
William Trubridge však nepatrí medzi tých, ktorý sa len tak ľahko vzdávajú. Svoje vlastné rekordy prekonáva už niekoľko rokov v pravidelných intervaloch. Prvé veľké víťazstvo si na konto pripísal v apríli 2009, keď si na súťaži Vertical Blue 2009 domov odniesol prvenstvo za ponor do hĺbky 88 metrov. Zvládol tak presne 3 a pol minúty pod vodou bez kyslíka. O rok neskôr prekonal hĺbku 95 m a na Bahamách chcel dosiahnuť magickú stovku.
Na druhý pokus a jeden hlboký nádych preplával až do hĺbky sto metrov, aby sa po vyše dvoch minútach vynoril ako nový víťaz. Hoci ponor do hĺbky 100 metrov sa už v roku 1980 podaril slávnemu francúzskemu potápačovi Jacquesovi Mayolovi, Novozélanďanovi zaslúžene patrí veľké uznanie. Kým Mayolovi pri rýchlejšom ponore pomáhali záťaže a na vynorenie využil špeciálny nafukovací vak, William Trubridge si vystačil s uzimenými holými rukami.
Potápačovi sa pri ponore podarilo dostať do stavu „autopilota“. „Spomínam si, že môj hĺbkový alarm sa vypol. Mal som polozatvorené oči a opakoval si – uvoľni sa – keď som sa vydal za svetlom v priepasti. A ešte si pamätám na výbuch radosti, keď rozhodcovia ukázali biele karty,“ popísal svoj zážitok šťastný rekordér.
Potápanie je nebezpečný šport, ktorý na telo vyvíja neuveriteľný tlak. V hĺbke 100 metrov sa pľúca potápača zmrštia na veľkosť grepfruitu a cievy naberú na objeme, aby pľúca neimplodovali. „Tlkot srdca sa spomalí na 25 úderov za minútu a potápač musí bojovať proti narkotickým efektom stlačeného kysličníku uhličitého. Tento efekt je známy aj ako „extáza hĺbky“ a pokúša k osudnému spánku,“ vysvetlil Joy Cottle z Aida NZ, ktorá reprezentuje novozélandských potápačov.
Trubridge, ktorý vyrastal vo vnútrozemí Haveloc North, už ako dieťa preplachtil s rodičmi Atlantický i Tichý oceán. Keď mal 8, dokázal sa ponoriť na jeden nádych až do hĺbky 15 metrov. Svoje zručnosti neustále zlepšoval a nastavenú latku pravidelne prekonával. Jeho posledný rekord nesie poradové číslo 13. Ten sa mu podarilo prekonať už deň predtým, ale porota ho diskvalifikovala pre porušenie pravidiel. „Dotkol som sa značky na dne, ale pri vynáraní som si nevybral nosovú klipsňu, čo je podľa potápačského protokolu priestupok,“ vysvetlil Trubridge. Do tretice všetko dobré a mladý Novozélanďan, ktorý ako inštruktor potápania priúča svojmu „remeslu“ aj ďalších nadšencov, sa nového rekordu napokon predsa len dočkal.
Trúfli by ste si? Nádych a play:
Francúzsky freediver Guillaume Nery pokoril koncom augusta tú istú podmorskú priepasť iným spôsobom. Skočil do nej rovnými nohami a bez príslušenstva, ktoré mu umožňuje dýchať. Podarilo sa mu tak spojiť freediving a basejumping do jedného neprekonateľného celku. Pri jeho voľnom páde pod morskú hladinu ho nakrúcala francúzska šampiónka vo voľnom potápaní Julie Gautier.
www.nzherald.co.nz