Čo robí bývalá premiérka Slovenskej republiky?
Toto leto som mala plné práce. Ale dostala som sa aj k čítaniu knižiek. Keď som mala končiť ako premiérka, tak som si prečítala múdre knižky psychológov, aby som sa vyhla zlým odchodom, prípadne nejakým depresiám, alebo nejakého bôľu, ktorý nie je namieste. Pretože odchod z vrcholovej pozície sa prirovnáva k odchodu vrcholových športovcov a skončiť zo dňa na deň to je aj fyziologický problém. Tak som si naštudovala, že treba okamžite začať intenzívne pracovať v inej sfére, aby ten adrenalín, ktorý chýba, sa doplnil. Mám taký pocit, že som to prehnala a na dovolenku som sa dostala až koncom prázdnin. Prijala som mnohé pozvania na konferencie, semináre, diskusie, do Španielska, Talianska, Rakúska, Poľska, najnovšie idem do Turecka. Mnohé pozvania som ale musela odmietnuť. Všade očakávali reč na vážne aktuálne témy. Takže leto som mala vyplnené prípravou na tieto vystúpenia, zaujímavé diskusie, množstvo rozhovorov pre zahraničné médiá.
Ale pre slovenské pomenej. Naschvál?
Keď je záujem neodmietam. Na každý záujem, ktorý bol prejavený, som reagovala pozitívne.
Čo chcú od Vás počuť v zahraničí? K akým témam chcú, aby ste hovorili?
Nosná téma zahraničia je kríza, budúcnosť Európskej únie a eurozóny. Nosnou témou zahraničia je dnes už aj otázka, ako ďalej s demokraciou. Prijala som účasť v projekte UNDP (The United Nations Development Programme) na túto tému. Ide o veľký projekt hodnotenia demokracie, jej plusov i mínusov, ale hlavne budúcnosti na celom svete. Hlavný problém dneška je problém dôvery, respektíve nedôvery. Hlavný rozkol je medzi očakávaniami a širokospektrálnou nedôverou občanov a voličov verzus rozhodnutia vrcholových politikov, ktoré sú v mnohom nepopulárne a ťažké. Najviac sa skloňuje slovo šetrenie. Očakáva sa, že občania svoje správanie tu a teraz v danej situácii budú meniť, prispôsobia sa vzniknutej ťaživej situácii, ale bohužiaľ mnohí politici takto svoje správanie nemenia. Rozkol sa preto zväčšuje. To sú dnešné témy.
Čiže treba povedať, že ľudia začínajú šetriť a politici nie?
Občania začínajú veľmi intenzívne šetriť. Premieta sa to v spotrebnom koši, je to aj dôsledok znižovania reálnej mzdy, tým sa znižuje kúpyschopnosť, premieta sa to do šetriacich balíkov. Nie som presvedčená, že v rovnakej intenzite a miere šetria predstavitelia viacerých štátov a krajín. Možno najvypuklejšie to vidieť v Španielsku, v Taliansku, sčasti aj v Slovenskej republike.
Únia vznikala, aby sa predchádzalo vojenskému konfliktu na európskej pôde. Myslíte si, že tento rozpor medzi obyvateľmi a politikmi môže viesť k sociálnemu konfliktu? K nepokojom?
Sme svedkami sociálneho konfliktu. Je to konflikt medzi očakávaniami voličov a občanov na jednej strane a rozhodnutiami politikov či už na národnej úrovni, alebo na európskej úrovni. Dokonca by sa to dalo označiť ako konflikt medzi demokraciou a Európou. Alebo ako konflikt medzi pôvodnými sľubmi politikov a realitou, ktorú potom musia vykonávať pod tlakom ekonomickej a finančnej situácie. Potom nastupuje veľké sklamanie. Keď sledujete protesty v arabských krajinách, v USA, na Wall Street, alebo v Európe v Paríži, Ríme, Prahe, či Bratislave, tak vidíme, že sú to protesty občanov, ktorí reálne menia svoje správanie a sú tlačení do týchto zmien oproti politikom, ktorí majú odlišnú rétoriku od reálnych rozhodnutí.
Ale protesty sú zatiaľ viac menej pokojné. Myslíte si, že tam môže preskočiť iskra?
Nenazvala by som tieto protesty pokojnými, pretože rozbíjanie bánk, obchodov v Londýne, malo ďaleko k pokojnému protestu. Protest, ktorý sme zažívali v Bruseli pred rokovaniami všetkých odborárov z Európy, nebol pokojný. Nemyslím si, že je potrebné hádzať kamene, aby sme pochopili, že protest je silný. Je to sociálny nepokoj i keď vyjadrený verbálne. O to je silnejší.
Ak sú protesty po celej Európe, týka sa to teda celej Európy. Neznamená to, že občania môžu strácať nádej, že politici niekde sú iní, lepší a zodpovednejší a nádej na to, že raz budú takí aj v ich krajine?
Nie je to z mojej hlavy, venujú sa tomu talianski politológovia – ide o jav, ktorý si ale pre seba pracovne označujem ako svet 3D. Za tou skratkou sa skrýva „demokracia ako dokonalá drzosť“. Dokonalá drzosť tkvie v tom, že za činy minulé nie je vyvodená skutočná zodpovednosť. Teraz hovorím o politike a politikoch. Konštatuje sa, že nastali miliardové straty, že politici zadlžili krajiny do neúnosnej miery, že zlyhávajú banky, bankári a finančné trhy, ale zodpovednosť vyvodená nie je. Dôsledky sa prenášajú na občana. Právom sa občan pýta, prečo len on má zaplatiť za túto nezodpovednosť. Časť odpovede znie: lebo si takých politikov zvolil. On im to umožnil. Časť odpovede ale znie, že má byť vyvodená zodpovednosť voči politikom, ktorí prekročili hranice svojich mandátov, neinformovali občanov, klamali a priviedli ich i štáty i Európu do situácie, v ktorej sa nachádzame. Za klamstvo a podvod na občanoch má byť vyvodená zodpovednosť. Veľmi jasná a rázna. Namieste je otázka, kde začať. Začiatok určite tkvie v znovunadobudnutí dôveryhodnosti základných inštitúcií demokracie. Občania to vnímajú a definujú veľmi presne v prejavoch nespokojnosti a nedôvery. Takže nad tým sa musíme zamyslieť. Jeden z predpokladov zvládnutia krízy je znovunadobudnutie dôveryhodnosti a dôvery štátu, Európy, politiky, politických strán.
Budú ľudia ešte veriť politikom? Veria im?
Ako ktorým, je to diferencované. Ostatné voľby v Slovenskej republike znamenajú, že zo 100 percent potenciálnych voličov približne 70 percent neprejavilo dôveru strane Smer-SD. Ale z hľadiska účasti vo voľbách, nášho volebného zákona, a pravidiel rozpočítania mandátov v parlamente získala táto strana väčšinu na to, aby rozhodovala sama o chode štátu a o budúcnosti Slovenskej republiky, eurozóny, Európskej únie a teda života nás občanov tu a teraz a budúcnosti našich detí. Otázka znie, ako je možné napísať nový príbeh, ktorý by znovu obnovil dôveru v základné inštitúcie a inštitúty štátu a demokracie. Som presvedčená, že je to možné len vtedy, keď otvorene zhodnotíme minulý príbeh. A to tak politici, ako aj médiá, mimovládne organizácie a občania.
Nezhodnotila pravica dostatočne volebný výsledok? Dzurinda odstúpil, KDH sa rozštiepilo. Treba ešte niečo iné?
Nemyslím si, že má vyhodnocovať iba pravica. Vysoký deficit 2009 – 2010 Slovenskej republiky nebol prácou pravice. Keď hovorím o zhodnotení, alebo vyslovení zodpovednosti za minulý príbeh, tak príbeh predchádzajúcej vlády a tejto vlády je znižovanie deficitu, ktorý konkrétna politika a politici po sebe zanechali. Keď hovorím o nutnosti vyhodnotenia tohto príbehu, tak sa to týka politikov, ktorí sa podpísali pod ekonomickú situáciu tak v Slovenskej republike, ako aj v eurozóne alebo v EÚ. Takže nevylučujme zo zodpovednosti vládnu stranu, ktorá zanechala v roku 2010 Slovenskú republiku dva roky po sebe skoro s 8-percentným deficitom. Veď dnes šetrí a znižuje tento svoj vlastný produkt.
Ale ľudia jej veria a verili.
Politické strany vo väčšine prípadov vstupujú do súboja o voličov, lebo ich potrebujú. Mandát získavajú od voličov na základe dvoch nosných mechanizmov. sľubov a obrazu nepriateľa. Sľub, ktorý rezonoval v ostatných predčasných voľbách bol sľub istôt. Bol presne načasovaný, presne zadefinovaný práve po páde vlády, keď koalícia sa nedokázala dohodnúť na jednom principiálnom rozhodnutí, a to na zaradení Slovenskej republiky do jadra krajín eurozóny a Európskej únie. Obraz nepriateľa je dôležitý pre udržanie si vlastnej voličskej základne, sľuby preto, aby ste oslovovali nerozhodnutých. Nebola to súťaž programových riešení, či tém, ktoré by mali politické strany dnes prezentovať ako dôležité. Vrátim sa k vete, že občania musia reagovať na vzniknutú situáciu, ale mali by aj politické strany. Reakcia na vzniknutú situáciu má mať podobu konkrétnych riešení v školstve, v zdravotníctve, pre zamestnanosť, zlepšenie podnikateľského prostredia a najmä znižovania korupcie. Korupcia ako fenomén vytvorila nové sociálne rozdiely, ktoré sú hlavným dôvodom, prečo sú občania presvedčení o nespravodlivosti sociálnych rozdielov nielen v Slovenskej republike. Súboj s korupciou v čase krízy potrebuje veľmi špeciálne riešenia. Pretože i firmy bojujú o zákazky a siahajú aj po nástrojoch, ktoré sú zo sféry úplatkov a korupcie.
U nás súčasná vláda nebojuje proti korupcii, alebo nie dostatočne? Opatrenia predstavuje.
Sú rôzne nástroje. Prvé kroky sme učinili pred dva a pol rokom a je potrebné pokračovať. Pokračovať nie vo vyčlenení strategických zákaziek mimo verejnú súťaž, ale naopak nastavením ešte tvrdších kritérií. Je potrebný úplne opačný postup. Sú aj ďalšie možné riešenia, ktoré fungujú a sú overené v iných krajinách. Napríklad za korupciu je nielen pokuta, ale ten, kto korumpoval, musí oznamovateľovi korupcie zaplatiť finančnú čiastku vo výške 10 až 30 percent uloženej pokuty. Jedným z hlavných prvkov pri hodnotení konkurencieschopnosti krajín je práve miera korupcie a protikorupčné nástroje v tej-ktorej krajine. My sme pred dva a pol rokmi boli hodnotení ako protagonisti v nových opareniach v boji proti korupcii. Preto sme boli prizvaní do otvoreného vládnutia s prvými krajinami na svete, ktoré spustila iniciatíva Baracka Obamu. Tým podčiarkujem, že korupcia je celosvetový jav. Máme krízu, nedostatok peňazí, súboj o štátne zákazky. Firmy sa neostýchajú používať tento nástroj, aby získali prístup k štátnej zákazke. Pre obnovenie dôvery, že sa dá vyhrať súťaž aj bez korupcie, potrebujete pritvrdzovať pravidlá a nie robiť výnimky pre istý typ zákaziek. To je cesta do záhuby.
Nie je korupcia v nás zakorenená štyridsiatimi rokmi komunizmu, keď každému vyhovovalo mať na úrade známeho, aby niečo vybavil. Potom aj začiatkom deväťdesiatych rokov, keď sa vytvárala „slovenská kapitálová vrstva“.
Korupcia asi patrí k jedným z najstarších javom v histórii. Nepatríme k naivistom, ktorí si myslia, že ju vieme úplne zrušiť. Áno, za komunizmu platilo, kto neokráda štát, okráda svoju rodinu. Odlišujem každodennú malú korupciu od veľkej. Majú totiž rozdielny pôvod a teda aj rozdielne nástroje, ako ju riešiť. Pri veľkej má vláda a štát nástroje ako vytvoriť precedens, že uplácať sa neoplatí. Máme ešte priestor prijímať ďalšie opatrenia, pokračovať v reforme súdnictva, vo vymáhateľnosti práva, pokračovať v kritériách na kontrolu verejných súťaží, pokračovať aj v sankciách za porušenie pravidiel.
Vy ste ešte pred pol rokom mali vplyv, alebo moc ovplyvňovať aj korupciu, aj protikorupčné opatrenia. Dnes už ten vplyv a moc nemáte. Nie je Vám to ľúto? Nedá sa to nazvať akýmsi zutekaním z boja?
Ja som z boja nezutekala.
Občania Vás nevyhnali. V prieskumoch verejnej mienky ste mali dosť vysokú podporu.
Nezutekala som, stratila som podporu. Mojej vláde bola vyslovená nedôvera, o dôveru som sa uchádzala do poslednej sekundy. A to nielen o dôveru v otázkach zaradenia sa do jadra krajín Európy, lebo si myslím, že tam musíme byť a patríme tam. To je na ďalšiu tému, kde dokážem veľmi racionálne zdôvodniť, prečo. Ale ten nosný dôvod bol aj dokončiť zásadnú a najťažšiu reformu v Slovenskej republike. To je reforma právneho štátu, reforma demokratických inštitúcií. Do tej sme sa pustili a trvám na tom, že to je najťažšia reforma. Začali sme ju úspešne, ale neľahko. Veď od prvého momentu otvorené zmeny v zákonoch neboli sprevádzané otvorenou podporou v Národnej rade Slovenskej republiky. Prejavilo sa to v rôznych hlasovaniach v Národnej rade. Jedna vec je proklamovať, druhá vec je reálne zrealizovať.
Naštvalo Vás to? Hovoríte, že ste ťažko to naštartovali a nie je možnosť to dokončiť.
Hnev by mi nepomohol. Otázka ale je, či pri tom rozložení, keď sa už v októbri 2010 pri voľbe generálneho prokurátora ukázala nejednoznačnosť takéhoto nasmerovania v rámci koalície, čo všetko by bolo ešte nutné urobiť, aby tie rozhodnutia našli jednoznačnú podporu aj na pôde Národnej rady. Bez podpory v Národnej rade nemáte šancu presadiť takéto zmeny. Nebúrim sa voči veciam, ktoré nemôžem zmeniť.
Ale v živote sa oplatí niekedy ísť hlavou proti múru.
Celý ten program, o ktorom hovorím, tie hlasovania v parlamente boli cesta hlavou proti múru. Ale nemyslím si, že táto cesta nebola zmysluplná. Mala zmysel. Slovenská republika už nikdy nebude taká ako predtým, pretože tie kritériá, ktoré sme zaviedli, sú dnes prísnejšie a umožňujú odhaľovať pokusy o korupciu už v zárodku.
Opakujem, ľudia Vás nevyhnali z politiky. Ľudia preferenciami v prieskumoch verejnej mienky Vám dávali dôveru, verili vo Vás, verili Vám, to nie je len o politikoch a politických stranách. O ľuďoch a pre ľudí.
Určite, politika je o občanoch a pre ľudí. Aj pre mňa, pre moju dcéru, pre mojich najbližších, samozrejme. Veď vo voľbách sa uchádzate o dôveru občanov. Ich voľbou bol konkrétne vyskladaný parlament. Iba cez parlament máte šancu presadzovať zákony a zmeny. A v októbri 2011 bola daná bodka za možnosťou presadzovať tieto zmeny prostredníctvom poslancov zvolených vo voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky.
Pre Vás je to definitívna bodka za politikou?
Odpovedala som na túto otázku už niekoľkokrát. Keď sa dožadujem zodpovednosti politikov, tak ja prvá chcem tak konať. Nielen že chcem, ale tento postoj zo mňa bytostne vyviera, z môjho presvedčenia, že sama sa správam tak, ako to vyžadujem od druhých.
Vy sa cítite zodpovedná za čo? Že ste neudržali vládu?
Som spoluzodpovedná za neudržanie vlády, pretože som bola premiérka.
V čom je vaša spoluzodpovednosť? Čo si vyčítate, že ste nespravili viac?
Nedokončila som volebné obdobie, nedokončila som programové vyhlásenie vlády. Všetci z môjho okolia mi vyčítajú, že permanentne opakujem svoju spoluzodpovednosť, ale ja to robím práve preto …
No ale v čom ste spravili chybu?
Nepresvedčila som Smer-SD, aby svoje vecné rozhodnutie podporiť hlasovanie za eurotémy realizoval pri hlasovaní. V Spolkovej republike Nemecko opozícia zahlasovala za toto riešenie. Tu Fico uprednostnil výmenu vlády na téme, kde vecne so mnou súhlasil. Keď bola taká silná potreba Smeru prevziať moc a tento moment a fakt si niektorí koaliční partneri neuvedomili v plnej nahote, moje možnosti ďalšieho vyjednávania boli uzavreté. Napokon vývoj ukázal, že spoločné rozhodnutia na úrovni eurozóny a EÚ sú pre nás potrebné ako soľ.
Znova sa vrátime, bolo to hlasovanie bodkou za Vašou politickou kariérou? Už nechcete vstúpiť do politickej vody?
Sedem rokov vo vrcholovej politike, sedem rokov mnohých riešení, rozhodnutí, či už z postu ministerky práce, sociálnych vecí a rodiny a dodnes mám na stene hlasovanie naprieč politickým spektrom o zákone o sociálnom poistení … Vyvoláva mi to pokoj v duši. Spustenie najťažšej reformy na vnútornej scéne, reformy právneho štátu, popritom zlepšenie postavenia a mena Slovenskej republiky. Je to príbeh, pod ktorý sa s hrdosťou podpíšem. Ale pre politickú scénu v Slovenskej republike si myslím, že je veľmi potrebné otvorene pomenovať spoluzodpovednosť i zodpovednosť za vývoj až po dnešok, pravdivo a otvorene predostrieť a predložiť riešenia, víziu pre Slovensko v 21. storočí.
Ale to môžte spraviť.
Áno, to môžem spraviť.
Aj ste sľúbili, že budete pracovať na takej vízii.
To môžem spraviť aj mimo politických štruktúr.
Chcete to robiť mimo politických štruktúr?
Áno, určite áno.
A ak Vás ľudia budú volať? Ak bude ten hlas verejnosti silný?
O dôveru a podporu občanov sa každý politik uchádza. Vážim si ju, pretože som nepoužila nástroj vytvárania nepriateľa, ani nástroj prázdnych sľubov. Takže máme voličov a občanov, ktorí by prijali politiku riešení, programovú politiku. To je pre mňa veľmi optimistické. Máme veľa rozumných, múdrych, rozhľadených občanov a ich dôveru vnímam ako známku za svoje pôsobenie v politike. Je to dobrá známka. Preto ma to oprávňuje to tak vnímať, lebo nie som nová tvár, ktorá nemá za sebou pôsobenie v politike, ktorá by si tým krstom ohňom neprešla, ale sedem rokov je dosť na to, aby občania na základe skutkov vyhodnotili pôsobenie v politike. Preto to vnímam ako známku a o to si tú dôveru viac vážim. Ale viem i to, že občania chápu, že do rovnakej vody sa už vrátiť nechcem.
A nič to rozhodnutie nezmení.
Nepoznám dôvod.
Bolo treba vylučovať prezidentskú kandidatúru tak skoro pred prezidentskými voľbami? Nemohli ste si nechať otvorené dvierka, nehovorím o zadných dvierkach.
Vyjadrila som sa. A bolo by to alibistické a svojim spôsobom neslušné. Moje rozhodnutie je rozhodnutím odchodu z politiky, z vrcholovej politiky. V tej istej vete som povedala, že nikdy som nebola a ani nebudem apolitická. Pokiaľ bude záujem o môj názor, o môj postoj, tak ho veľmi rada predostriem a vyjadrím. Pokiaľ bude záujem o nielen slovné vyjadrenia, ale aj veľmi aktívnu účasť občianskej participácie, veľmi rada sa jej zúčastním. Myslím si, že je čas na aktívnych občanov a chcem byť jedným z aktívnych občanov.
Akým by bol teda dobrý prezidentský kandidát?
Vyplýva to z kompetencií, ktoré prezidentský úrad má. Teda so silnou pozíciou dovnútra, aby v kritických situáciách jeho postoj a hlas mal vplyv, aby bol silný mediátor vnútorných konfliktov, aby bol schopný predostierať riešenia v prípade vnútorných problémov, ale aj predostierať víziu pre budúcnosť, aby mal silnú pozíciu v zahraničí. Aby otváral dvere Slovenskej republike, aby bol zodpovedným pri vymenúvaní na dôležité pozície a nebol brzdou tak dôležitých reforiem ako je napríklad spomínaná reforma právneho štátu vrátane generálnej prokuratúry a súdnictva. A aby mal prirodzenú autoritu u občanov, ale to už sú charakteristiky ako morálka, charakter, empatia, a tým sa asi nedá naučiť, to treba mať v sebe.
Človek so straníckym pozadím? Alebo lepšie bez neho?
Nepovažujem za určujúce a dominantné, či stranícky verzus nestranícky. Môže byť nestranícky kandidát, ktorý ani zďaleka nespĺňa kritériá na najvyšší post v Slovenskej republike, a naopak stranícky, ktorý má za sebou kus poctivej politickej práce. Takže toto nepovažujem za určujúce a dominantné kritérium.
Vy ste premýšľali nad tým, kto by bol konkrétne taký dobrý prezidentský kandidát?
Nevidím zatiaľ dôvod si klásť konkrétnu personálnu otázku. Napokon máme ďaleko k prezidentským voľbám a zatiaľ nebudem špekulovať na túto tému.
No to by bol postoj možno angažovaného občana, že chce mať takého prezidenta.
Charakterizovala som ho podľa kritérií. Pretože máme priamu voľbu prezidenta, bolo by vhodné a dobré, keby sa občania konečne raz v prezidentských voľbách nemuseli rozhodovať pod tlakom, ale slobodne.
Pravica sa drobí. Sledujete to? Zaujíma Vás to?
Samozrejme, že ma to zaujíma. Je to prirodzené a normálne. V opozícii je čas na to, aby sa vyriešili vnútrostranícke otázky. Je čas na to, aby sa vyhodnotil výsledok volieb, aby strany, ktoré utrpeli porážku vo voľbách, urobili tri nevyhnutné kroky, o ktorých som už viackrát hovorila: otvorené vyhodnotenie minulosti, personálne zmeny, alternatíva programu a riešení. Nemalo by to trvať pridlho, pretože trpezlivosť občanov má svoje hranice. Samotné štiepenie je hľadaním odpovede na výzvu zo strany občanov. Čiže samotné štiepenie nevnímam ako problém. Ako problém chápem fakt, že ku koalícii, k spojeniu stredopravých strán prichádzalo vždy pred voľbami práve cez obraz nepriateľa. Preto trvácnosť stredopravých koalícii vo vláde bola vždy len dočasná. Keď si to premietneme na Slovensku, prvou stredopravou vládou bola druhá Dzurindova vláda, no napokon boli predčasné voľby. Rovnako v prípade koalície, ktorú som viedla ja. Pokiaľ to nie je spolupráca na jasných spoločných riešeniach, tak nebude trvácna. Keď hovorím o tejto potrebe, tak hovorím o potrebe jasného postoja ku geopolitickým otázkam Slovenskej republiky, nie po čase spochybneným. Trvácny stabilný postoj ku geopolitickým otázkam, jasné riešenia otázok, ktoré som vymenovala. Podpora inovácií, podpora vzdelania, podpora podnikateľského prostredia, školstva, zdravotníctva a sociálnych vecí a jasné postoje a riešenia na vymanenie sa z krízového obdobia. To je pevný základ. Neviem, či politické subjekty budú mať guráž toto otvorene pomenovať. Ale znovu podčiarknem, ak majú občania výdrž niesť bremeno riešení, tak politické strany musia mať schopnosť otvorene o tých riešeniach hovoriť.
Vyriešia to nové strany? Alebo majú šancu aj staré?
Opäť neexistuje jednoznačná odpoveď. Sú strany, ktoré vznikli na jedno použitie, ale sú strany, ktoré boli takzvanými novotvarmi a sú na politickej scéne dodnes. Smer-SD bol novotvar. SDKÚ vzniklo tiež ako novotvar. Čiže áno, vznikajú na politickej scéne subjekty, ktoré v istom momente sú novotvarmi. Otázka je, či na jedno použitie, alebo s dlhodobejším fungovaním. Skôr je rozdiel v tom, či sa politici potrebujú v istom momente, akoby dištancovať od vlastnej histórie a vytvárať ilúziu čohosi nového. Je jednoduchšie vstúpiť do politického súboja s tým, že sme noví, čistí, nezaťažení históriou. Ale môže byť výhodou aj opak, teda ak máte za sebou históriu aj s chybami, voči ktorým sa však dokážete postaviť priamo, napraviť ich a prijať zodpovednosť. Môže to byť dôveryhodnejšie ako niečo, čo žiadnu históriu nemá a čoho skutky z minulosti posúdiť nedokážeme, lebo sú to zatiaľ len a len prísľuby a slová. Takže na vašu otázku neexistuje jednoznačná odpoveď. Smer-SD začínal s tézou tretej cesty. Postupne sa programovo snažil zadefinovať sám seba, ale skôr v pozícii strany, ktorá oslovuje cez ponuky, ktoré volič chce počuť, nie cez riešenia, ktoré sa napokon beztak musia urobiť. Ale to, v čom sa Robert Fico správal vysoko profesionálne, bolo, že všetky malé strany na ľavej strane spektra postupne zjednotil do silného subjektu. Nie je nevyhnutné postupovať úplne rovnako aj na stredopravej strane spektra. Napokon svojim spôsobom je to proti podstate týchto politických strán. Iní sú konzervatívci, iní sú liberáli. Ale dohoda na nosných témach budúcnosti Slovenska je nevyhnutná. Kým Smer-SD otvorene presadzuje silný štát, silné prerozdeľovanie a teda nutnosť väčších príjmov do štátneho rozpočtu, naša vláda a stredopravé strany razili pravý opak. Silný občan, silná domácnosť, väčší čistý príjem, menej zdrojov v štátnom rozpočte – viac v rodine, menej funkcií štátu, naopak viac ponechať na rozhodovanie samotnej rodiny, či firmy, či inštitúcie, minimalizovať funkcie štátu do tej miery, do akej to možné je. V tomto sú potom diametrálne odlišné aj konkrétne politiky. Je na občanovi, aby dal zelenú tej politike, v ktorej vníma viac pozitív pre svoju existenciu a možnosti byť aktívnym občanom.
Nechystáte sa dať na papier svoje spomienky na politiku?
Kladiem ich postupne na papier. Pripravujem knižku. Nebudú to primárne spomienky a už vôbec nie nejaké „pikošky“. Vždy som bola vecná a slušnosť raziaca politička slovami aj činmi. Budú to úvahy nad tým, o čom 21. storočie je a bude, čím sme vlastne začali naše milénium, že to bolo práve 11. septembrom 2001 – novým typom vojny, vojny s terorizmom. A vojna s terorizmom má obrovské špecifikum. Nemáte konkrétneho nepriateľa v podobe štátu a ani nemáte s kým konkrétnym uzavrieť mier. Ale tá hrozba tu je a je obrovská. Vstúpili sme do nového milénia spochybnením dovtedy fungujúceho sociálno-ekonomického modelu západnej civilizácie. Je namieste otázka, či model fungovania pyramídy na dlh, a teda koncept ekonomického rastu, je naozaj udržateľným konceptom. A dovolím si povedať, že dnes už je zrejmé, že nie. Vstúpili sme do nového milénia so zásadnými otázkami dostatočnosti energetických zdrojov a energetickej bezpečnosti a so zásadnou otázkou podstaty vládnutia a demokracie. A tiež so zásadným rozporom, či otázky bezpečnosti a istôt neposunú do úplného kúta a nezložia na kolená otázky ľudských práv a spravodlivosti.
Kedy by mohla kniha uzrieť svetlo sveta?
Malo by to byť koncom tohto roka. V lete som na ňu nemala veľa času, ale teraz sa k nej už vraciam. Nie sú to ľahké otázky.
A nástup do Oxfordu?
Áno, 1. januárom. V tomto čase mením svoje pôsobenie na školách, zariaďujem si život tu na Slovensku. Nastúpila som k 1. septembru na Fakultu sociálnych a ekonomických vied. Ukončujem svoje pôsobenie na Pedagogickej fakulte.
