K akým záverom ste dospeli na vašej stáži v Oxforde?
V júli sa ešte do Oxfordu vraciam. Práve pracujeme na záverečných výstupoch z medzinárodného porovnávacieho výskumu, ktorého predmetom je vzťah médií a politiky.
K čomu smerujú Vaše poznatky?
Je dôležité si uvedomiť, že pre demokratizáciu spoločnosti je úloha spravodajských médií jedna z rozhodujúcich. Je preukázateľné a potvrdené, že čím je väčší, častejší, intenzívnejší, prístup a práca občanov so spravodajskými médiami, tým je menší deficit demokracie. Tým je menší rozpor medzi demokratickými očakávaniami, ašpiráciami a hodnotením ako v realite demokracia funguje. Preto v rámci tohto porovnávania je veľká súčasť analýza po akých médiách občan siaha, čo má naňho rozhodujúci vplyv a aké faktory pôsobia na to, že majú každodennú pravidelnú skúsenosť so spravodajskými médiami.
Nesiahajú ľudia u nás skôr po bulváre? Majú záujem o spravodajstvo?
Otázka je do akej miery i tie médiá, ktoré majú oficiálne označené relácie ako spravodajské, spĺňajú obsahovú náplň spravodajskej relácie. Respektíve čo považujú za dôležité informácie o štáte ako celku, v rozhodovaní vlády, o rozhodovaní samospráv, o procesoch, o fungovaní demokracie v krajine, o možnostiach účasti na spravovaní vecí verejných… To je už problém obsahovej analýzy samotných spravodajských médií. Ale pravdou zostáva, že keď porovnávame staršie demokracie s mladšími, tak v starších existuje dlhšia historická skúsenosť, dlhšie pôsobenie etických a samoregulačných nástrojov aj vo vzťahu k médiám, väčšia citlivosť na médiá. V starších demokraciách je inak a hlbšie založená kultúra demokracie, lebo je zažitá každodennosťou. Ústí v stabilnejšej spoločnosti. Je v nich menší pocit demokratického deficitu. Vieme aj odpovedať na otázku, v čom sú rozdiely aj z hľadiska občanov v každodennosti, čo na to vplýva, čo na to pôsobí. Okrem makroprostredia je to občianska zručnosť. Ide o priamu skúsenosť s tým, ak by som to mala ilustrovať, že ak sa občan o niečo snaží, mal úspech, malo to zmysel. Teda nie formálne vzdelanie v škole, nie formálna kvalifikácia. Ale využitie vedomostí v každodennosti na zmenu i drobnosti v jeho okolí. Či už v komunálnej politike, alebo v tej vrcholovej. Zaznamenáva sa odklon od tradičných demokratických kanálov a procesov, akými bola účasť vo voľbách, politické strany a viac príklon k aktívnemu občianstvu alebo účasti na spravovaní veci verejných od foriem, ktoré sú vo vyjednávaní, obracaní sa na správneho adresáta, domáhaní sa spravodlivosti, upozorňovaní na nefunkčnosti, cez apatiu, ale až po protesty, či už násilné alebo nenásilné, pokiaľ sa nevedia domôcť väčšieho súladu medzi svojimi očakávaniami voči vládam a reálnym fungovaním vlád.
Stratili politické strany význam v politickom systéme?
Nestratili význam, oni ho majú. Ale pozvoľne, za tých ostatných 40 rokov, pozvoľne oslabuje vplyv politických strán a silnie dôraz na sebarealizáciu a komunitné presadzovanie riešení.
Je to problém, alebo je to skôr pozitívny trend?
Ako v ktorých krajinách. V krajinách s konsolidovanou demokraciou je to prirodzené štádium vývoja demokracie a účasti občanov na demokratickom fungovaní. Pri mladších demokraciách, ktoré sa ešte len učia nosným princípom ako je sociálna tolerancia, dialóg, rešpekt voči prirodzeným autoritám, takýto posun je problém, lebo vzniká vákuum. Vákuum, ktoré môže viesť buď k prehĺbeniu demokratického deficitu, alebo k frustrácii, alebo k otvoreným až násilným protestom občanov. Naše krajiny strednej a východnej Európy sa učia využívať nástroje demokracie. Problém, ktorý občania pociťujú je v tom, že my máme skoro univerzálne rovnaké ašpirácie a očakávania ako v starších demokraciách. Tu nájdete minimálne rozdiely. Ale hodnotenie fungovania demokracie a inštitúcií je oveľa, oveľa kritickejšie ako je to v starších demokraciách.
U Vás v obci Vám postavili billboard, ktorý vás víta doma. Viete kto ho dal postaviť?
Upozornil ma naň rektor Paneurópskej univerzity. Je to nesmierne milé, na billboarde je „Vitajte doma“, vykajú mi na billboarde. Netuším kto je autor, ale ani kto to zorganizoval. Je to občianska aktivita, za ktorú ďakujem. Potešil ma, veľmi. To, že sa objaví pozitívny billboard po zážitkoch a skúsenostiach, ktoré som mala s negatívnymi billboardami, ktorých autorov polícia nevystopovala, tak je to druhá strana tej istej mince a veľmi pozitívny zážitok.
Ako vnímate slovenskú politickú scénu za posledných 13 mesiacov?
Dlhší pobyt vonku, odstup, vám opäť niektoré udalosti vysunie ako veľmi podstatné a naopak niektoré začnete vnímať, že ani veľmi dobre si neviete už vysvetliť prečo sa im pripisovala taká vážnosť. Lebo ako vznikli veľmi výbušne, tak rýchlo odišli. To je ten trojdňový život nejakej situácie alebo udalosti. Koľko to zobralo energie a možno aj vnútorného trápenia… Možno dnes pokojnejšie a s iným nasadením dokážem reflektovať, to čo sa deje dnes i to čo sa dialo v uplynulých rokoch.
Cítite sa, že ste skôr teraz ako ryba vo vode, alebo keď ste boli aktívnou političkou?
Vždy som bola ryba vo vode, len tie vody boli rozdielne.
Teraz sú pokojné stojaté?
Pokojné stojaté by som to nenazvala v žiadnom prípade. Ale je rozdiel či plávate v svetovom oceáne či európskych moriach, lebo to by bola politika, alebo už viac teraz v rámci slovenských krásnych riek a vôd, keď nemusíte rozmýšľať o skĺbení európskych politík s národnou politikou. Snažím sa rozmýšľať o tom ako vytvoriť priestor pre občana, aby sa cítil komfortnejšie.
Ako zvláda Robert Fico a Smer moc za ten rok od volieb?
Z hľadiska technológie moci bravúrne. Z hľadiska politického marketingu na jednotku s hviezdičkou. Takže z tohto pohľadu by som dávala výbornú známku. Avšak ja som z iného sveta, zástanca politiky nie polarizovanej, ale umierneného pluralizmu, teda uprednostňujem súťaž, aj výmenu názorov, ale nie boj s podpásovými údermi.
Fico a Smer sa takto prejavili za tento rok?
Pre mňa to nie je politická strana, ktorá je novotvar bez histórie. Tak ako každý z nás má svoju históriu, či už je negatívna alebo pozitívna. Pre mňa nie je bod nula hodnotení a skúseností. S touto podobou moci sú ešte stále aktuálne a priam nezabudnuteľné.
A čo pravica? Tá pred rokom dostala výstrahu.
Opäť štiepenie, štiepenie, štiepenie. V opozícii to je čas na to, aby si politické strany robili „poriadok“ vo vlastných radoch. Ale je to už príliš dlho. Zatiaľ ten výsledok je výsledkom odchodov a vytvárania niečoho, čo zatiaľ neviem nazvať. V štandardných demokraciách je úplne normálne, že v rámci politickej strany sú platformy. Tie dlhodobo pôsobia. V primárkach sa z rôznych platforiem členovia uchádzajú o predsedníctvo politickej strany. U nás platforma znamená rovno odchod. Zatiaľ nečítam závan spojenia v rámci spoločného hodnotového zázemia.
Môžu si pravicoví politici, ktorí tu fungujú 20 rokov, možno niektorí o pár rokov kratšie, ktorí sa častokrát podrazili, môžu si dôverovať a spájať sa?
Porovnávam a zamýšľam sa. Koalícia, Smer, HZDS, SNS vznikla po vyjadreniach pána Fica, že s Mečiarom nikdy! A mohla by som pokračovať, že sa javilo na základe vyjadrení, že je nemožné, aby spolu boli v jednej vláde. Rovnako boli vyjadrenia typu: Ak po týchto voľbách nebude Fico zostavovať vládu, nebude sedieť v parlamente v opozícii. Nestalo sa. Preto možno si politici vymysleli formulku, že nikdy nehovor nikdy a treba si nechať nejaký priestor práve pre zmenu postoja. Ja si spomínam aj na vlastné slová. Teraz ale nepoviem presne rok, lebo hneď sa niekto ozve, že faktografiu nemám presnú, ale mala som aj ja slová, že politik má aj záväzok na základe volieb a povinnosť sa dohodnúť a rešpektovať výsledok volieb. Je potom na politikovi, kde má hranicu, za ktorú už nepôjde a či k dohode teda dospeje ako vznikla koalícia Smer, HZDS, SNS, alebo ako možno v budúcnosti vznikne koalícia stredopravých strán, alebo možno koalícia niektorej zo stredopravých segmentov a strany Smer.
Myslíte, že tu je nejaká požiadavka, pohľadávka na vznik novej pravice a že môže v vzniknúť z toho čo existuje? Z tých štiepení?
Mám protiotázku. V čom bude nová pravica nová? Máme nejaký nový hodnotový systém, ktorý označujeme slovíčkom pravica? Ja som nepostrehla nový hodnotový systém. Stále sme medzi hodnotami a občan sa medzi nimi rozhoduje. Na jednej strane hodnota uprednostňovania súťaže, na druhej strane spolupráca medzi hodnotami a priestoru na vlastnú sebarealizáciu, verzus odstraňovanie veľkých sociálnych nerovností, respektíve hodnoty sociálnej rovnosti. To stále je tu k dispozícii a neviem, že by sa v základoch niečo principiálne posunulo alebo zmenilo, ak nehovoríme o drobných modifikáciách v rámci konkrétnych riešení. Ale hodnotovo sú to tie isté systémy. Takže neviem o tom, že by niekto ponúkol alebo predostrel hodnotovú novú koncepciu toho, čo by sme označovali ako pravica.
Potrebuje pravica ešte jednu facku, aby sa prebrala?
Keď sa odštiepovali nové a nové strany z KDH a to bol permanentný proces od roku ’89, tak mnohí politológovia očakávali, že to KDH nemôže prežiť. Tie permanentné odchody a štiepenia, ktoré vlastne sledujeme stále. KDH je zároveň, ak sa pozriete na vývoj politického systému na Slovensku, v podstate jedinou politickou stranou, ktorá v parlamente je od roku 1990. Prišli strany, odišli strany, prichádzajú, odchádzajú. Na politickej scéne Slovenska vznikli nové strany. Smer, SDKÚ, neskôr SDKÚ-DS, teda transformované z SDK… Ale to KDH je tu stále. Štiepenia prebiehali a prebiehajú. Je tu stále, lebo na hodnotovom základe ich konzervativizmu sa nič nemení a reprezentujú bez diskusie istú skupinu občanov, ktorá zdieľa tento hodnotový systém. Takže tá stabilita a štiepenia sú o tom, akú cieľovú skupinu reprezentujú a akú cieľovú skupinu skutočne oslovujú z hľadiska ich hodnotových postojov.
Má nábeh KDH byť lídrom pravice práve preto, čo hovoríte?
Skúšam formulovať v čom je dnešný rozpor alebo hľadanie sa v rámci politických strán. Myslím si, že je to v dvoch rovinách. Je to stále snaha a potreba pre Slovenskú republiku sa pokúsiť dosiahnuť zhodu, spoločenskú dohodu o charaktere štátu. Druhý rozmer je rozmerom štýlu politiky. To je rozhodnutie, či to má byť podoba štýlu politiky polarizovaného, agresívneho s hľadaním nepriateľov, alebo štýlu politiky kooperatívneho, spolupracujúceho z rôznych hodnotových pozícií. A asi je to aj o tom Weberovskom chápaní etiky v politike, jej spôsoboch realizácie. Len keď si všetko zrelativizujeme a keď platí, že jeden politik o všetkých ostatných po voľbách napíše billboard, že všetci politici klamú, logika hovorí, že teda aj on, tak je to také zrelativizovanie celej sféry politiky, že znovu získavanie dôvery je priam zaťažkávacia skúška. Výsledkom potom je, že politici na Slovensku veľmi hranične polarizujú. Až nepriechodne polarizujú stúpencov. Vidíte to na meraniach dôvery – nedôvery, že ten istý politik je nosičom obidvoch týchto rozmerov. Čiže polarizuje spoločnosť veľmi výrazným a nepriepustným spôsobom. A ešte je tu jeden moment a špecifikum, ako sa správame. Keď sa nám spoločnosť rozdelí na víťazov a porazených. Či tým porazeným dávame dýchať. Alebo to znamená také priam skoro cirkusové Elá hop! Všetci teraz z tých pozícií a miest preč a ideme my. V porazených vzniká hlboký zážitok frustrácie a nepoužiteľností, častokrát nespravodlivosti, možno neopodstatnenosti takéhoto rozhodnutia. Robíme to tými straníckymi nomináciami. To je aj sebakritika.
Prezidentskí kandidáti sú zatiaľ traja. Spĺňa niektorí kritériá prezidenta, ktorého by ste si vedeli predstaviť na čele štátu?
Bolo by nesmierne naduté, keby som použila vetu, že zatiaľ traja ohlásení kandidáti nie sú osobnosťami. Sú to osobnosti, určite. Každá sa rôznym spôsobom angažuje a aktívne zúčastňuje spoločenského života. U každého z týchto troch pánov by som určite vyzdvihla nejaké pozitívum, ktoré si vážim. Takže, áno sú to traja relevantní kandidáti.
Čakáte, že by ešte mohol prísť lepší?
Viete lepší, horší. To rozhodujú občania, kto je víťaz. Máme priamu voľbu. Teraz mám použiť slovíčko horší, lepší na výsledky prezidentských volieb, keď som prehrala? Tak podľa občanov som bola horší kandidát. To rozhodnú občania.
Spĺňajú títo traja kritériá na občianskych kandidátov?
Ak rozumieme slovu občiansky kandidát v zmysle, že dominantnou úlohou prezidenta je reprezentácia občanov Slovenskej republiky a Slovenskej republiky ako celku, tak z tohto hľadiska sú to občianski kandidáti.
Majú šancu poraziť kandidáta Smeru, ak by ním bol ktokoľvek?
Volebná logika hovorí a čísla hovoria, že už tým, že na jednej strane spektra máme troch kandidátov a na druhej ešte žiadneho, takže neviem zatiaľ povedať pomer, ale už tento fakt znevýhodňuje kandidátov z tejto strany spektra.
Mali by si sadnúť a dohodnúť sa? Alebo by mal niekto vstúpiť do hry, aby ich zmanažoval?
Nemyslím si, že je potrebné im dávať recept. Pokiaľ je šanca postupu do druhého kola, tak máme väčší výber. Ale pokiaľ táto šanca padne, tak vtedy prichádza doba a čas na to zvážiť reálne možnosti a šance každého kandidáta. Keď si spomeniete, toto bola veľmi podobná situácia vo voľbách, keď tesne prehral Eduard Kukan.
Obávate sa, že sa to môže stať aj na budúci rok?
Príliš veľa neznámych je ešte teraz na celej scéne, ale v každom prípade na tej jednej strane spektra už sú traja kandidáti. Čiže navzájom tiež musia súťažiť.
Zostávate tvrdohlavá pri otázke prezidentských volieb?
To nie je prejav tvrdohlavosti. Tvrdohlavosti by ste ma vedeli zbaviť. To je racionálne, zargumentované rozhodnutie. Tých argumentov pribúda.
Ktoré pribudli?
Napríklad to, čo sa deje na stredopravej scéne, to pribudlo. Pribudli určite prehlbujúce sa, alebo zvýrazňujúce rozpory skôr, trúfam si to povedať, osobného charakteru ako programového charakteru. A stále nie je zjavne predýchaný a spracovaný ani pád vlády. Teraz nehovorím len o sebe. Dokonca si dovolím trúfnuť povedať, že možno ho mám viac predýchaný ako niektorí kolegovia.
Je niečo čo by Vás dokázalo presvedčiť, aby ste zmenili postoj?
Nepoznám argument, respektíve protiargumenty k tým, ktoré ja mám v sebe ako základ rozhodnutia.
Keby pribudlo spomínaných billboardov na Slovensku? Ak by niesli iné texty? Teda ľudia by dávali najavo, že Vás chcú.
Nevrátite sa do tej istej rieky. Toto naozaj platí. A udialo sa za toho vyše roka na stredopravej scéne príliš veľa medzi jednotlivými predstaviteľmi na to, aby som mohla konštatovať, že tá situácia je lepšia ako bola v čase, keď som kandidovala na tento post. No nie je. Na každé predstúpenie pred občanov treba silný vnútorný motív a odhodlanie. Nedokázala som udržať koalíciu a dospieť k dohode.
Keď nie prezidentské voľby v roku 2014, tak v roku 2019?
To je strašne ďaleko. Ako moja starká hovorila, ak dožijeme chlapec, uvidíme. Ak dožijeme.
