BRATISLAVA 21. júla (WBN/PR) – Prípad Corso je nová kniha Michala Čierneho, ktorý vo svojich príbehov vynikajúco zachytáva drogovú kriminalitu na Slovensku – ako sa rodila, rozrastala a naplno zamestnávala protidrogové oddelenie.
Čierny je aktívnym členom polície, aj preto sú jeho príbehy autentické, neraz vychádzajú zo skutočných udalostí a čítajú sa jedným dychom. Z bezprostrednej blízkosti totiž sledujete život beznádejných existencií a ich zbabrané osudy.
Nový príbeh Prípad Corso je inšpirovaný povahou psa druhu Cane Corso – stelesňuje otrockú podriadenosť jednotlivých drogových dílerov svojmu bosovi, ktorý im poskytuje ochranu v prípade, že ich niekto okradne alebo sa nedajbože dostanú do väzenia. Nastupujú tí najlepší a najrenomovanejší právnici.
Keď detektívi Slávo s Kikom vyšetrujú vraždu mladého recidivistu Kockala, sú presvedčení, že musia pátrať medzi aktérmi drogovej scény, kde sa pohyboval.
Narazia na organizovaný gang, ktorý dováža drogy z Rajky. Podarí sa im dostať pár väčších dílerov do väzenia, ale renomovaní advokáti, ktorých by si sami ani vo sne nemohli dovoliť, ich zakaždým dostanú von.
Po prepustení Kockala z väzenia sa presťahoval na neznáme miesto a s nikým neudržiaval kontakt. Keď ho objaví skorumpovaný Jánsky, nikto neverí jeho výpovedi, že to bola náhoda.
Autor je v Prípade Corso mimoriadne kritický k praktikám slovenského súdnictva. Napríklad keď šikovný advokát dosiahne prepustenie dílera, ktorý na kukláčov pri zatýkaní hodil granát. Znechutení strážcovia poriadku sa môžu často len nečinne prizerať, ako sú podozriví o niekoľko dní vonku po náročnom zatýkaní a znovu rozhadzujú prášok po celej Bratislave.
Začítajte sa do novinky Prípad Corso:
Posledný nádych… posledné zbohom… Nie, predsa ešte jeden. Telo dostalo nový impulz k životu… Akoby odložilo nevyhnuté, akoby sa z posledných síl vyplo k prehranému boju. Vzduch v byte bol nasiaknutý pachom čerstvej krvi a blízkej smrti. Koleno vnímal, ako steny zastiera ebenová tma. Túžba zadržať unikajúci život, ešte raz sa poprechádzať popri ramene Dunaja. Skľučujúci pocit z nenaplneného osudu. Nikdy by nečakal, že mu budú chýbať takéto maličkosti. Odíde bez toho, aby napravil, čo kedy napáchal. Nevedel a ani si nechcel predstaviť, koľko by na to potreboval životov. Bolesť ustupovala a hruď zaplavilo príjemné teplo. Srdce bilo tak silno, že takmer prehlušilo vyzváňanie zvonov.
Zvuk zosilnel. Búchanie do vchodových dverí vystriedalo zúfalé zvonenie. Tak predsa… pomyslel si Koleno. Záchrana… Podlaha sa znova zatriasla a telefón tancoval vedľa zranenej hlavy. Všetko sa menilo, dokonca aj ľadová dlažba začala páliť ako pekelná brána. Dvere sa otvárajú… Nie, to sa mi len zdá… Ešte chvíľku musím vydržať. Koleno privrel oči… Všetko je len sen…
Tma kúsok po kúsku pohltila byt a obkľúčila chvejúce sa telo. Koleno tam ležal ako bezbranné zviera a prvý raz v živote sa bál smrti.
Tlmené svetlo sa odrážalo Dominikovi v tvári. Nervózne sa prizeral, ako sa veľká sála pomaly zapĺňa. Dve hodiny ráno, najlepší čas na stretnutie s kolegami, ktorí ho častovali vďačnými pohľadmi. Slávo sa posadil vedľa parťáka a zarovnal rozmnožené papiere. Dominik sa postavil pred nich, vypol hruď a zvoľna si odkašľal. „Vítam vás na rozdelení pred akciou na Miroslava Gorsaga.“ Musím si to vychutnať, pomyslel si. Čo nevidieť sa všetko v mojom živote zmení.
Boris, mohutný chlap, čo šéfoval zásahovke, mu kývol hlavou.
„O Gorsagovi ste už určite počuli,“ pokračoval Dominik. Oči sa mu leskli od vzrušenia, ale husté obočie to vcelku úspešne maskovalo. „Dúfam, že všetko dobre dopadne a toho hajzla chytíme aj s tovarom. Doteraz sa zo všetkého zázračným spôsobom dostal. Svojim dílerom dáva kopať hroby a keď sa omeškajú s platením, láme na nich tyče. Dokonca je taký vytretý, že susede dobodal mačku a jej hlavu napichol na plot. A to všetko preto, lebo si ho dovolila upozorniť na rušenie nočného pokoja. Proste máme dočinenia s vypatlaným debilkom, ktorý je schopný všetkého. Podľa našich informácii je ozbrojený a nebezpečný. Kolegovia z násilnej ho podozrievajú z viacerých ubližovačiek, dokonca mal niekoho zamordovať. Neviem… ako som povedal, zatiaľ sa zo všetkého dostal.“
Slávo medzitým rozdal fotky podozrivej osoby. Detektív protidrogového oddelenia bol nižšej postavy s pevnými ramenami a vyholenou hlavou.
Dominik si znovu odkašľal. „Prepáčte…“ Suchý hlas mu preskočil a zanikol v zaplnenej miestnosti. Čierne telá iba ospanlivo vnímali, čo im chce kolega povedať. „Ešte raz vám chcem zdôrazniť, aby sme si dávali veľký pozor… Myslím, že sa môžeme pripraviť a do hodiny vyrážame.“
„Dobre,“ povedal Boris a kývol na členov zásahovky. V ospalej tvári sa mu zjavila iskra vzrušenia.
Dominika si po rozdelení odchytil jeho verný parťák.
„Si si istý tým, čo chceš spraviť?“ spýtal sa Slávo.
„Prečo, ty nechceš ísť do tejto akcie?“
Slávo sa ironicky pousmial. „Dobre vieš, na čo myslím. Nechceš si to s tým odchodom predsa len rozmyslieť?“
„Neboj sa, s Kikom to budeš mať v pohode. Je to dobrý chlap. Čo-to sme spolu už prežili.“
Dominik nervózne prešľapoval z nohy na nohu. Rád by ukončil nepríjemný rozhovor. „Ideme?“
„Sľúb mi, že si to ešte necháš prejsť hlavou.“
„Ak nemyslíš guľku, tak hej.“ Dominik sa zvrtol a zhlboka sa nadýchol. Vzrušenie pred akciou…. Chcel si zapamätať ten pocit.
Obyvatelia Malinova mali za sebou pokojnú noc. Nič nenasvedčovalo, že dnešné ráno bude iné. Stereotyp, ktorý sa odrážal na ich každodennom živote, im nijako neprekážal. Boli radi, že ich malá dedinka je im oázou po dennej šichte v práci. Dedinčania za prácou zväčša dochádzali do neďalekej Bratislavy. O tretej hodine ráno rodinné domčeky ešte zahaľovala čiernočierna tma. Na nejasnej oblohe nebolo vidieť ani jednu hviezdu, ktorá by aspoň na chvíľku rozsvietila smutné nebo. Dvojpodlažný dom kúsok od centra sa hrdo pýšil výstavným zovňajškom. Vedľa neho stál o niečo menší dom zdobený nápadnou strechou pieskovej farby. Z hlavnej cesty k nim viedla ulička lemovaná hrubými obrubníkmi, akoby strážili samotné domy pred príjazdom akéhokoľvek väčšieho auta. Zvláštne, že majiteľom nikdy nezišlo na um, čo by robili, keby napríklad začalo horieť. Možno im to aj napadlo, no neriešili to. A možno mali v hlave iné problémy, reálnejšie, ktoré mohli nastať kedykoľvek. Kolóna pozostávajúca prevažne z terénnych vozidiel zaparkovala neďaleko dedinského centra. Všetky autá naraz vypli svetlá a muži v čiernom pomaly vystúpili. Ich pohyby boli rýchle, ale zároveň kontrolované, aby nenarušili pokojný spánok vidiečanov. Nemali záujem o rozospané pohľady nechápavých ľudí. Skupinka zakuklencov sa postavila k plotu starého domu. Úzku cestičku, ktorá im tvorila štartovaciu čiaru pred budúcim bojom, mali na dohľad.
Miroslav Gorsag sa prevalil na druhý bok. Zobudil sa pred dvoma hodinami, ale už sa mu nepodarilo znovu zaspať. Ťažko povedať, či to bol dôsledok hrejivého perníka, alebo len divná predtucha. Cítil sa nesvoj. Jeho mozog zožieral nezvyčajný pocit. Akoby sa malo niečo stať, akoby mu niekto poslal odkaz, že niečo nie je v poriadku.
Žeby anjel strážny? Zasmial sa. Anjel by niečo pre mňa aj spravil? To vážne nejde dokopy. Posadil sa na posteľ a odhrnul paplón.
Mladá, štíhla a sexy. Silvia sa pretočila a prevalila bližšie k nemu. Odhalila tak vyšportovaný zadok a opálené stehná. Čierne vlasy jej halili kerku mohutného čínskeho draka, ktorého takmer nebolo vidno. Vysoký muž sa postavil a ešte raz si prezrel svoju družku. Pohladkal si pupok a pretrel si vystrihanú hlavu.
Asi potrebujem nejakú chujovinu na spanie, povedal si.
Vedel, že zo dva Rohypnoly mu určite v kúpeľni zostali. Prešiel chodbou, zakopol o pohodené sandále a zamieril do neďalekej miestnosti.
Tmavá noc robila policajtom dokonalý štít. Chceli ho čo najviac využiť, preto sa pomaličky približovali pred cieľový objekt. Najmohutnejší kukláč na čele zodvihol ruku. Všetci za ním razom zastali. Zoradili sa do haditej formácie a čakali na pokyn k frontálnemu útoku.
Slávo vykukol z usporiadaného tvaru, no v momente stiahol hlavu späť. Obzrel sa dozadu a spozoroval Dominikove oči. Boli také ako vždy, zelené. Vnímal zmes adrenalínu a očakávania v nich. Nad prípravou tejto akcie strávili veľa času, nemohli si dovoliť akékoľvek zlyhanie. Kukláč na začiatku formácie postával neohrozene s devinou v ruke. Čakal, kým mu Dominik so Slávom povedia čarovné slovíčko. Krleš. Tento pokrik znamenal, že všetci začnú robiť to, k čomu ich vycvičili. Dominik, policajt nižšej postavy, sa pozrel na hodinky. Štvrť na štyri. Najvyšší čas na rannú návštevu.
„Tak čo, ideme na to?“ zašepkal Dominik a pozrel sa na Slávovu čiernu hlavu.
„Nemáme už na čo čakať,“ odpovedal Slávo.
„Takže?“