BRATISLAVA 27. júla (WEBNOVINY) – Slovensko stratilo pred 90 rokmi časť svojho územia. Práve 28. júla si pripomenieme udalosti, keď ČSR ako novovzniknutý štát musel nútene odstúpiť 27 severoslovenských obcí Poľsku. Stalo sa tak iba pár týždňov po definitívnom stanovení južných hraníc Slovenska (4. júna 1920 v Trianone). Najvyššia rada (Konferencia veľvyslancov) Dohody vyniesla dňa 28. júla 1920 v belgickom kúpeľnom mestečku Spa nasledovný verdikt: 27 slovenských obcí s viac než 25 tisíc obyvateľmi pripadne Poľsku. Na Orave to bolo 14 obcí (Bukovina-Podsklie, Harkabúz, Hladovka, Chyžné, Jablonka, Oravka, Pekelník, Podvlk, Sŕnie, Suchá Hora, Veľká a Malá Lipnica, Vyšná a Nižná Zubrica). Na Spiši išlo o 13 obcí: Čierna Hora, Durštín, Fridman, Jurgov, Kacvín, Krempachy, Lapšanka, Nedeca, Nižné a Vyšné Lapše, Nová Belá, Repisko, Tribš. V roku 1924 sa ČSR vrátili Hladovka i Suchá Hora, avšak výmenou za chotáre Jurgova a Nižnej Lipnice.
Historik z Ústavu pamäti národa Martin Lacko povedal pre Webnoviny: „Sklamanie bolo o to väčšie, že pri vzniku ČSR sa predpokladalo, že severná hranica (na rozdiel od južnej) ostane bez problémov. Napriek tomu, že hranica medzi Slovenskom a Poľskom (resp. Uhorskom a Haličou) bola takmer tisícročie stabilnou a rešpektovanou, obnovený poľský štát ju porušil už krátko po vzniku ČSR. Už v decembri 1918 totiž jeho vojsko okupovalo viacero pohraničných obcí či miest, vrátane Kežmarku. Snahy o anexiu severného Slovenska neustali ani po nútenom odchode ich vojsk v januári 1919. Poliaci spor preniesli na medzinárodnú úroveň. Využívali pritom propagandistický trik, keď obyvateľstvo na Kysuciach, Orave i Spiši, nazývané aj ako goralské, vyhlásili za Poliakov (hoci ono samo sa pri sčítaniach deklarovalo ako slovenské) a u Najvyššej rady Dohody si nárokovali pripojenie všetkých území, ktoré obývalo.“
Ako ďalej historik vysvetlil, dohodové veľmoci sa spor snažili vyriešiť plebiscitom, ktorý mal byť v určených okresoch v júli 1920. „Československé orgány sa plebiscitu na Slovensku v zásade neobávali. A to aj napriek rôznym zastrašovacím, ba teroristickým metódam poľských ozbrojených skupín, ktoré spáchali viacero ozbrojených útokov i politických vrážd na predstaviteľov čsl. štátu na spornom území (starostovia, žandári, úradníci a i.),“ zdôraznil.
Lacko tvrdí, že nešťastím pre Slovákov bol ich spor, ktorý sa spojil so sporom o národnostne zmiešané Tešínsko v českej časti štátu. Tiež i to, že pod tlakom medzinárodnej situácie sa minister zahraničia Beneš (bez mandátu vlády i parlamentu) dohodol s poľským náprotivkom Grabskim na arbitráži. Tým sa spor dostal mimo vplyv (Česko)Slovenska. „Vo všetkých prípadoch išlo o národne uvedomelé obce, ktoré sa aj v časoch najtuhšej maďarizácie hrdo hlásili k slovenskej reči i povedomiu a ktoré Slovensku poskytli mnoho vzdelancov. Krutou iróniou osudu tak po poldruharočnom „národnom nadýchnutí“ prešli zo štátu, ktorý ich chcel pomaďarčiť do štátu, ktorý ich chcel polonizovať, pričom i metódy boli veľmi podobné. Na rozdiel od menšín v ČSR (napr. maďarskej) totiž poľský štát Slovákom neposkytol ani minimálne národnostné práva, neuznal ich ani za menšinu a zaobchádzal s nimi len ako s „neprebudenými Poliakmi“. Zrušené boli všetky národné školy, vypovedaní slovenskí učitelia,“
Reakcie Slovákov na tieto udalosti boli rôzne: rezolúcie, demonštrácie, bojkot volieb a poľských orgánov (v niektorých oblastiach musela vláda vyhlásiť stanné právo) až po ilegálne úteky na Slovensko. Podľa Lacka smutným faktom ostáva i to, že bezohľadná polonizácia sa nediala len zo strany štátu, ale rovnako intenzívne aj zo strany cirkvi. A to aj v ďalšom období. „Tu možno uviesť, že neskorší krakovský kardinál Karol Wojtyla na dve slovenské obce, Krempachy a Novú Belú, uvalil ešte v roku 1968 cirkevnú kliatbu – interdikt, za to, že odmietali poľskú liturgiu.“ Bežnými perzekučným prostriedkami boli zatýkania, zákaz odoberať slovenskú literatúru, vrátane náboženskej, ktorá bola poľskými úradmi takisto konfiškovaná. S cieľom popoľštenia tamojších Slovákov pracovalo až 30 organizácií. Úlohy slovenskej inteligencie v takýchto „bojových“ podmienkach prebrali jednoduchí ľudia, roľníci. „ČSR v pomoci „poľským“ Slovákom absolútne zlyhal,“ myslí si historik.
„V časti verejnosti sa podnes diskutuje o tom, kto bol za takéto vyústenie sporu zodpovedný. Traduje sa, že „Orava a Spiš boli vymenené za tešínske uhlie“. I keď z právneho hľadiska k žiadnej „výmene“ nedošlo, v zásade možno povedať, že Oravci i Spišiaci boli československým štátom (a konkrétne E. Benešom) skutočne obetovaní. Na rozdiel od priemyselne i strategicky dôležitejšieho Tešínska totiž československá diplomacia nikdy striktne nežiadala ich udržanie,“ uzavrel historik.